Els 2900 - Andora

Ako hovorí organizátor: “More than a race! Més que una cursa!” s podtitulom "Vráťme sa ku koreňom."

Spojenie 7 najvyšších vrcholov Andory (všetky cez 2900 m) trasou akú si zvolíš,

približné parametre 70km a 7000+. 4. ročník. Pretek u mňa zarezonoval minulý rok - Kilian robil tam robil fotografa a urobil recenziu: Že toto je teda pretek podľa jeho gusta, hrebene, lezenie, bežanie, navigácia, pohyb v horách (a čo my máme iné gusto?).

Keď niekto na začiatku roku v našej skupine načrtol, že sa otvára registrácia tak som neváhal ale vzhľadom nato, že sa jedná o pretek dvojích tak bolo treba nájsť niekoho komu sa niečo také nebude hnusiť.

Mišo bol mierne povoľný a kedže nepoznal detaily tak mával rukou.

Offtopic č.1: V ten deň som nás nahlásil aj na ďalší pretek dvojíc, ktorý mohol slúžiť ako testovačka - Monte Rosa skymarathon, legendárny pretek, ktorý rozbehol celú túto srandu menom skyrunning a ktorý sa opäť obnovil po 25 rokoch. Tam sme tiež nemohli chýbať. Veľmi som s tou registráciou na els 2900 nepočítal vzhľadom nato, že podmienky na zaregistrovanie boli pomerne striktné. Formulárov bolo niekoľko okrem toho, že bolo treba dokladovať kedy si kde a čo bežal, akú dĺžku, výšku, šírku, prevýšenie aj poníženie, kedy si kde a čo liezol (nie strom), lyžoval (nie jahodnú) a šlapal (mimo kapustu).

Neviem či som tam niekde aj neznačil veľkosť podprsenky svojej drahej (dosť možné), organizátori sa proste chceli presvedčiť, že či si ťa vyberú a či máš nato aby si im tam niekde nezomrel alebo aspoň sa nerozplakal na hrebeni, že chceš ísť domov a naozaj tu retiazku na Roháči nepustíš z ruky). A ešte bolo treba pridať aj motivačný list, to aby toho nebolo málo, tak prečo by mali vybrať práve teba zo všetkých tých ľudí z celého sveta čo sa hlásia. Tých k*k*tín čo som sa popísal v tých formulároch a motivačnom liste nebudem rozpisovať,

Arthur C. Clark by měl radost.  

Fakty: vyberajú veľmi málo, minulý rok 17 týmov, tohto roku potešili 28 dvojíc. Minulý rok sa zúčastnili dvaja slováci - Peter Brestovanský a Andrej Šoltýs- pretek nedokončili, logicky uprednostnili zdravie pred násilným pokračovaním čo popísal Peter na blogu:

https://lazyrun.sk/els2900-andorra-na-toto-v-malych-karpatoch-nenatrenujes/

Niekedy počas jari prišiel mail, že teda sme provizórne v entry liste ako aj ďalších 27 dvojíc. Zaplať peňáze a príď. Juchuchuj. Keďže práce bolo veľa tak sme tomu dlho nevenovali pozornosť a príprava technického charakteru a navigácie, prieskumu máp atď sa veľmi nezlepšila takmer do preteku :D Miestny a profíci majú čas riešiť kade budú bežať, či cez hrebeň oný alebo cez dolinu tamtú, ja som bol rád, že sa mi podarilo organizovať prepravu smer lietadlo - Budapešť, Barcelona, auto smer Andora, ubytovania, zelenina, atď.

3 dni pred pretekom sme akúrat stihli ísť obzrieť cieľovú časť - prechádzka spojená s okukaním, 1500+ na 6km, na najvyšší vrch Andory - Pic Comapedrosa (známy aj konaním skyrunningového preteku comapedrosa skyrace), odtiaľ obzeráme cestu ako nadol, lebo rátame, že nadol tu pôjdeme potme plus obzeráme najtechnickejšiu časť preteku a teda posledné tri štíty a hrebene medzi nimi ako aj sedlá a snažíme sa vymyslieť nejakú líniu. Hore je momentálne -4 a fúka 60km/h takže vymyslíme p*č*, porobíme fotky a ideme dole. Vybaveno.

Streda a štvrtok karbón loading. Prichádza piatok a o 9 máme byť v jednom penzióne na registračke a briefingu, je 10,30 a nič sa nedeje, všetci sedia, pijú kávu až kým nepríde niekto a nepovie, že registrácia už hodinu prebieha vo vedľajšej budove:)  

Pasy, poistenie, dva drop bagy, jeden štart - cieľ (nesie helikoptéra) a jeden na občerstvovačku číslo 2. Občerstvovačky sú 2. Slovom dve. To pre tých čo pindajú, že by na Poludnici napríklad privítali občerstvovačky aj na vrchole alebo žeby na šelme ultra radi každých 5km niekoho kto by im podal vodičku. Ic pic z plesa bazmeg, nesi na diskoteke.

Autobusom sa všetci presúvame asi 20min (ako hocikde keď ideš v andore) na nejakú značku odkiaľ ako povedal Matt organizátor ide tzv. Warm up pre pretekárov - musíš si na štart vyšlapať - o 13stej začneš slapať 6km a 1400+ do sedla a potom sklesáš 300metrov do Španielska na chatu aby si si o 16stej sadol a o 8 hodín nato začal pretek úderom polnoci. Zjebisti organizátori :)

Naše najmilovanejšie ženy idú na štart s nami, trochú nás povzbudia a idú dole.  Na chate nie je problém s vegánskym jedlom, organizátori to dopredu zariadili, všetko je super, nálada je mierne nervózna ale Matt a Carles to správne vedia uvoľniť. Tímy su z celého sveta, veľa chlapcov sa tu tvári drsne, niektorí majú nosy hore, niektorí a aj favoriti naopak priateľskí a veľmi otvorení. Kapucne mikín so znakmi pierra menta prehodených cez hlavy, mihajú sa znaky UIAGM, logá pretekov z celého sveta, známe aj menej známe tváre scény.

Asi najväčší favorit je Dakota Jones so svojím parťákom Elsonom z Kanady. Dakotu predstavovať asi netreba, jeho parťák tiež nieje žiadne béčko - repre v skyrunningu v lete na sveťáku v Španielsku, v zime repre na skialpoch. Sadajú su ku nám za stôl a hneď sa začínajú zoznamovať a pýtať odkiaľ sme - Slovakia. Dakota: oooh, neviem o slovensku veľa, hlavne, že máte Sagana a že máte pekné kopce. Nick: kamarátim sa s pár slovákmi- lyžiarmi ktorí pôsobili a pôsobia v Kanade, dobrá banda.

(Neskôr zisťujem, že pretekal ako dvojka aj s Ericom Carterom ktorí je tu na slovensku pečený, varený, s Peterkom Volnárom (aj s Pascalom Mezzalamu) - veď išiel aj slovenský pohar v skialpe - boha veď to už je epos o Gilgamešovi a to sme ani nezačali - who is who, všetci sú tu na tom svete prepojení. Hovorí sa, že stačí keď si spal s 10 ľudmi a ako keby si sa vyspal s pol svetom - ta tu to máš.)  

Dakota rozlieva vodu, slečna nosí jedlo, organizátor ohlasuje briefing: toto sú štíty, na ktorých musíte gps prístrojom, ktorý dostanete byť a ich aj označiť, čiže 7 štítov, plus označiť aj 2 občerstvovačky a povinný výlez žľabom na jeden z vrcholov, prítomné sú aj cut off časy na občerstvovačkách a na posledných sedlách aby sa dal záverečný hrebeň a štíty prejsť bezpečne.

Gps prístroj nás bude celý čas kontrolovať, za neoznačenie je penalizácia, nie preto žeby nevideli, že sme na vrchole nestáli ale chcú aby sme vedeli kedy a kde sme, či sme zorientovaní alebo len tak ideme podľa nejakej slepej navigácie zo stiahnutého gpx z predchádzajúceho ročníka. Nepospíme do štartu ani prd, takže tí čo plačú, že pred pretekmi spali len 8 hodín alebo že kakanie im dnes neprialo, viete čo. Čiže pred štartom máš za sebou 17 hodín čo si hore a výšlap s parametrami, ktoré hrdo nosia nejedny preteky - ako keď vyjdeš na Slavkáč, zídeš na Nos a tam počkáš kedy možeš ísť pretekať.

O 23:40 nástup na priradenie gps prístroja. O 23:50 zoradenie pred chatou. O 00:00 štart, ako povedal Matt: We are not UTMB, we dont have music, at midnight i shout and you start. 10 minút pred chatou vás nezabije, budete vonku niekoľko hodín, niektorí možno aj do ďalšej polnoci kedy je cutoff time preteku. Chata je v 2300mnm, vonku je -3, jasno, bezvetrie, všetci sú v dlhom, dlhý goráč navrchu, dlhý na spodku, niektorí čiapky, rukavice všetci, cítim sa jak ch*j, po 100 metroch to všetko vyzliekam a idem celý deň v tričku a kraťasoch, sem tam prehodím fučku keď mi ťahá na seknutý krk, kto ma pozná vie, že moja prevádzková teplota je ešte podstatne nižšie a že čo ma trápi nieje zima na štíte v noci ale teplo a slnko v doline medzi štítmi.

Štart je zážitok sám o sebe, 58 horochtivcov s čelovkami a pružným krokobehom smer hrebeň, ktorý je miestami ako baníkov-roháč akúrat bez retiazok, je to ľahká chôdza, škrabanie a aklimatizovanie sa na teplotu, výšku, tmu, hompáľanie svetla čeloviek, degustácia plynotvorných procesov pretekárov pred tebou, proste všeholiek. Kufrujeme už na 2km, keď vyjdeme na kopec ktorý nebolo treba a stačilo ho logicky len traverzovať ale to je daň za nevyspatosť a nepozornosť, nestojí nás to veľa, kým si to uvedomíme, keďže sme naladení na zen tak to neriešime. Pripomínam, že trať nieje nijak značená, cestu si máš vymyslieť sám - pre tých ktorý vedia zablúdiť aj na preteku ktorý bežali 4krát. Nikto na teba kričať nebude, choď si ako chceš.  

Hore dole po hrebeni, navigačné fopá sem a fopá tam, nohy vyčvachtané v potoku, plese a 12km zbeh z prvého 2900m vrcholu Tossa plana de Lles dole cez dolinu a prebehnúť krátko cez dedinu do 1500m a opäť smer hrebeň na ďalší 2900m kopec Pic del Estanyó.

Zbeh ide dobre sme v skupine ktorá drží tento smer, na hrebeni sa to rozdelilo, iná skupina asi 5 tímov ide iný smer, ďalej po hrebeni. V zbehu sa naťahujeme 4 tímy, po polovici ich trhneme a do dediny vbiehame ako prví z balíka vzápätí kufrujeme po dedine a štveráme sa do kopca ako poslední.

Ďalších 1500+ je veľmi výživných, máme za sebou 4,5 hodiny a mne v tom strmom kopci (3,5km 1500+ hore) po trávach nejak dochádza a chytá ma malá kríza, tempo stále nieje do kopca zlé (taktika skusit šúšn, do kopca konzistentne držať dobré svižné tempo a zbehy púšťať s ohľadom na ich množstvo čo najviac sa dá) ale mne chýba v riti vrtuľa, zagélujem, zapijem, zamagneziujem, zažehnám sa a po pár minútach je všetko okej, vidíme čelovky a chýtame dva tímy či tri tímy.

Ideme zas sami v tme na hrebeni, Preliezkovo, na vrcholoch namrazené šmykľavé kamene. Lezenie strieda beh, veže, bloky, rampy, obliezame sprava, zľava, vrcholom, bez traverzov nad zrázmi kam ani v tme nevidíme.​ ​2 štít Pic del Estanyó, z neho ďalší technický zbeh, ako aj všetky počas dnešného dňa,( buď kamenná moréna kameňov veľkých ako gilgameš alebo kamenné suťovisko kameňov rozličných veľkostí alebo kamenný chodník ostrých kameňov, oblých kameňov, namrzlých kameňov aj namrzených, strmé trávnaté svahy aj suťoviská, poprípade zliezanie stienok, 80% offroad, 10% akože chodník, 10% chodník), zbeh v brieždení po zľadovatelých kameňoch 35-40 stupňovým svahom, do sedla a o 7:30 na 3 štíte Pic de la Serrera. A teraz to príde. A teraz to prišlo.  

Atmosféra sa mení.

Slnko zažmúri na horizonte.

Prvý lúč do nás doslova vniká.

Sila ohnivej planéty sústredená v jednom fotóne vlieta do zreníc.

Nič nekladie odpor.

Nič je vyjadrením jednoty ktorú zažívam.

Žiadne spisy v ktorých už bolo povedané všetko dávno predtým ako som sa narodil.

Cítim, že to čo žiari najsilnejšie nie je slnko ani odraz mesiaca v plese pod mojími nohami.

Žiarim ja. Pokora nahradila na krvinkách všetok kyslík, teraz mnou prúdi.

Vstúpili sme do chrámu a zabudli sme nato.

Tu sa uctievajú iné náboženstvá.

​ Nikdy som o tom nehovoril, veľa krát som o tom mlčal.

Živela.

Život. Vedomie. Láska.

Preskakujem z jednej hviezdy na druhú, z hviezd sa stávajú kamene.

Vstupujem do reality. Mišo hlási, že sa mu ozývajú kolená z minuloročného ultra v Chorvátsku. Takže musíme zvoľniť zbehy, čo ma teda vôbec neteší, lebo v týchto pasážach som chcel trochu naťahovať. Dobre teda, nebudeme sa pretekať tak ako sme si povedali pred štartom, pojdeme kľudne, tak aby sme v záverečných technických partiách mali dosť síl a aby sme to došli v zdraví a bez zranení. Minulý rok dokončilo len 7 tímov. V priemere to tak vychádzalo aj predtým.

Zbeh do doliny a prvá občerstvovačka kde nás čakajú naše ženy, servis jak v alkrónu, vegánske suši, polievka atď, super, akurát že už je po 9tej, slnko už je hore a ja sa začínam kus nervovať žeby mi slnko neurobilo neplechu jak furt, kŕče by som tu nerád. Šliapeme do ťažkého strmého žľabu na pic Font Blanca, ďalšiu 2900vku, dobiehame ďalší tím, ale aj nás dobiehajú ďalšie dva. Jeden česko-katalánsky (Paloncý) a druhý anglický (čechoangličanka Jasmin Paris a jej muž).

V strmom najprv trávnatom a potom suťovom žlabe lietajú voľné kamene o život, pod nohami sa posúvajú kamenné bloky. Vrchol, a zbeh, ktorý ale totálne vypúšťame, Mišo velí zľahka a tak ideme kľudne, sklesáme a opäť ale teraz hore kopcom bežíme na druhú a poslednú občerstvovačku.

 Ženy tu niesú, išli nás vyzerať do sedla cez ktoré sme neprišli aj keď sme to mali najprv v pláne ale veci sa menia a dievky pribiehajú na servis. Najeme sa, dobalíme gély a povinne dávame sedáky, helmy, máme tu laná, karabíny, feraťáky, čas máme dobrý, vyzerá, že stíhame cieľ aj hrebeň Malhiverns aj pred zotmením ak sa nebudeme šetriť a flákať. “Vybiehame” z občerstvovačky na 52km spolu s mladými dánmi, ktorí boli pred nami ale zakufrovali pri zbehu z Font Blanci cez hrebeň.

Za nami sa valí zasa češka s mužom, pred nami odchádzal čech s kataláncom a dva frantíci. Ideme cez dva chrbty a sedlá, výšľapy menej príjemné, opäť najprv pohyblivé obrovské balvany a preliezačky a potom nestabilné suťovisko, dva kroky tam a dva spať, kratší zbeh, dáni nám trochu uchádzajú, vo výšľape ich opäť chytáme a uisťujeme ich, že nepretekáme, že ideme len pre pocit a že nech kľudne idú koľko vládzu, nasleduje dlhý zbeh a tu nám chlapci ubehnú, lebo my to držíme tak aby bolesť nebola veľká.

Ešte pred zbehom zahliadnem z druhého sedla do prvého dvojicu, nápadne farebne odetú a spozorujem tam ženu, vidím, že máme náskok a preto som kľudný, že mix dvojica by nás dotiahnuť nemala.  Po zbehu nasleduje výšľap do sedla hrebeňa medzi posledné 2900tky. Asi po 100 metroch sa obzerám a vidím dvojicu a tam nejakú ženu. Kref ma zaľala.

Tak oni zbehli jedno sedlo, vyšľapali druhé a zbehli kým my sme zbiehali jedno? Ta dop*č*. Velím j*bnúť gély a nechať dušu v boji divokom 700+ do sedla. Intervaling do kopca po 14hodinách. Tepy vp*č*, srdce ventilátor, dych jak staré rozj*bané gajdy. (Väčšina preteku sa odohráva vo výške okolo 2400m. Tam som ja krysa ktorá musela poslednú dobu pracovať vo výškach 145mnm dajaký ten deň nebol.) Ale podstata je taká, že kým prídeme do sedla opät chytáme Dánov a tí len sa otočia, vyvalia oči a povedia: “impressive”.

Na Pic de Medacorba /5štít/ je to preliezačka, nejaké škrabanie, hlavne si treba nájsť cestu na rozľahlý vrchol a nestratiť prehľad kde si, lezieme spoločne štyria, dole z vrcholu udávame tempo aj smer, v sedle sme skôr, zisťujem že tá žena čo nás tam doťahovala nebola pretekárka, nebola ani žena ale nejaký miestny bežci co prišli povzbudiť a potrénovať - s rýchlosťou akou vieš postnúť instastorku pripojený na 9G sieti ma j*bne. Ale pokračujem obšťastnený, síce rozj*baný a dych sa veľmi nespomaľuje ale aspoň, že nám nieje v pätách mix dvojica.

 Prichádza čerešnička na ktorú som sa najviac tešil: Posledné dva vrcholy, hlavne teda Rocca Entravesada, predposledný vrchol, štrbavý hrebeň naňho, veľa voľných skál, steny z každej strany, kedže sme tu v živote neboli a ani sme to nemali napozerané tak necháme Dánov nech uvedú cestu, po 100 metroch hlásia, že tade nie, že treba zísť nižšie a pretraverzovať do žľabu a odtiaľ. Po traverze hlásia, že to tiež nieje ono, že to sa im nezdá, že hore je stena.

Vidím na vrchole postavu tak jej pískam a ona nás usmerňuje ďalej hlbšie do traverzu do južnej steny. Dáni si stále nie sú istí, že sme v správnej ceste, mna trpezlivosť opúšťa a hovorím im, že ďalej už netraverzujem, že tu to vyleziem aj keby pes psa vieš čo, že keď teda chcú nech sa nás držia. Naliezame do stienky, nejaké ľahšie prelezy, veľa voľných skál, vychádzame na rampu, ktorou sa dá ísť zjavne kameňových rozbitým žľabom do sedla pod vrchol alebo je tu stena ktorou by sa malo dať vyjsť až priamo na vrchol. Ta jak.

Ta rovno hore, aj pre bezpečnosť za nami pomalšie lezúcich Dánov, ktorých by sme mohli kameňmi zo žľabu ohroziť. Najprv sa to zdá ako super nápad, po 5 metroch už menej ale z takmer kolmej steny kde je istá len hrubá špára a dva stupy sa veľmi nedá zísť, takže tu onsight riešime cestu na rozpor a nejaké traverzy po rímse až vylezieme priamo na vrchol ku organizátorom, ktorý najprv nechápu, potom gratulujú a zisťujú či nevieme nič o 4 tímoch ktoré sa stratili v stene. Hovorím, že vieme o jednom. Dáni, ktorý medzitým ako videli náš prelez nám zdola tlieskali, že tých sme nasmerovali radšej cez kameňový žľab do sedla a budú to čo chvíľa. Ďalšie dva tímy sme nevideli. Na gps prístrojoch má každý aj sos tlačítko, ktoré tieto tímy použili a snažia sa ich teraz orgoši navigovať v stene. My ale máme super čas, a zrazu zisťujeme, že sme sa posunuli o 4 priečky na 6 miesto.

Nádych.

Cítiš?

Čo?

Pretek sa začal.

Hrebeň Malhiverns na ktorý som sa veľmi tešil a ktorý je vlastne najťažšou lezeckou časťou preteku, ale aj keď ako posledný tým z výsledkovej listiny stíhame v cutoff čase, vynecháme (tak ako okrem 2 tímov všetci) a ideme exponovanou stenou do suťoviska, opäť, zbiehame dole, podbiehame hrebeň a začíname stúpať do sedla pod posledný vrchol.

Obzriem sa. Mišo zas točí na gopro. Pozriem sa vyššie a za ním 200 metrov sa rútia dole alebo presnejšie j*bú si to dole 4 tímy. Ujdú mi nervy a kríčím aby sa vyj*bal na celú gopročku že ideme mydliť na Comapedrosu (posledný vrchol).

Pohyblivý svah zasa, a ideme bonby hore kopcom. Mišo zamnou kričí či teraz akože sa chcem pretekať. Kričím, že hej. Že celý deň im dávame príležitosť a povzbudzujeme ich, a že teraz nastal čas nikomu nedarovať ani nič zadarmo. A že cestu na vrchol zo sedla a z vrcholu dole poznáme, takže nech láskavo zbeh j*be koľko to aj nepôjde, že kolená bude šetriť na dôchodku.

Vybiehame zo sedla, ďalej polobeh-pololez hrebeňom štrbavým ako výhovorky rada procházku a bez zastavenia jebeme dole suťoviskom ako zmyslov zbavení absolútny šrot, sem tam sa obzerám či niekoho nevidím ale snažím sa nepolámať moj šmatlavý členok ako preskakujeme voľné kamene. Na chatu je 900 výškových dole, technický zbeh, podklady sa menia každých sto metrov. Na záver pod chatou je malé plató, tempo po 3:30, a ozývajú sa výkriky od chaty, obzerám sa stále či nás niekto nechytá ale už pribiehajú z hora naše ženy a hovoria že za nami nikto.

Orgoši Matt a Carles. Napnutá cieľová páska a smiech, radosť zovšadiaľ. Podávame si ruky, podávame si nohy. Náhrdelník z kameňov z Font Blancy, tí čo prišli pred nami stoja okolo a kričia gratulácie. Predýchavam radosť a idem ju vstrebať do ľadovej vody plesa pri chate.

Ďakujeme.

Ďalšie tímy pred ktorými sme sa podujali to rozbaliť all in na posledný výšľap a zbeh nakoniec prichádzajú 16m, 28m, 32 a hodinu po nás. Takže sa to celkom podarilo asi. Náš čas v cieli 18:30.

Prechádzam sa lesom

A som hrdý

A je mi do plaču

Ako dievčaťu čo nedávno Prišlo o poctivosť

Niečo sa stalo

Niečo tragické a prirodzené

Už i ja mám naozajstné Spomienky

(ďakujem Jozef Urban)

Ps.: robia aj skialpovú verziu tohto preteku. Viem, že idem. Okrem toho robia ešte jeden pretek, ktorý má podtitul : vyliezť jednu novú stenu a potom pretraverzovať 23 štítov.

Gabo Šlárko

video na FB