Trofeo Kima

Konečne som tu: v centre Skyrunningu, vo Filorere. Prvé, čo ma zaujme, je fascinujúci hrebeň vysoko nad dolinou, a vzapätí mi dojde, že to je TEN hrebeň! SENTIERO ROMA! Už o dva dni tadiaľ povedie trasa Trofea KIMA a ja spolu s dalšími 250 skybežcami si budem môcť overiť Kilianove vyhlásenie, že toto je jeden z najkrajších pretekov na svete.

Ubytujem sa v Centre della Montagna, a hned vo dverách sa zrážam s Marinom Giacomettim, zakladateľom KIMY. Privíta ma s obrovským úsmevom na tvári, akoby sme sa poznali roky a hned sa zaujíma, ako sa cítim.

Priznávam, že som nervozna (lebo pre zranenie kolena som veľa nenatrénovala). Na recepcii sa ma opýtali, či chcem izbu s Emelie.. “Prosím_” Tak dobre.

Ešte krátka večerná prechádzka po okolí (liezť a bouldrovať sa tu dá úplne všade! aj na terase tu majú niekoľko bouldrov všetkých obtiažností) a večera a celodenné cestovanie “do raja” je za mnou.

V sobotu si dávam raňajky (talianske espresso a toast s talianskou verziou Nutelly - ja som naozaj v raji) a vyrážam na ľahký výbeh, lebo chcem vidieť dve kratšie verzie Kimy - 14km a 6km Minikimu. Vraciam sa až poobede, doškrabaná, samé ihličie a hladná ako vlk. To mám za to, že odmietam používať preplnené turistické chodníky… Ale za odmenu som si vybehla/vyliezla vodopád. Oba preteky som síce zmeškala, ale v cieli/štarte je fantastická atmosféra, známi bežci sa bavia s menej známymi, každý si kupuje tričko KIMA (peniaze idú na podporu miestnej detskej nadácie). O pol piatej začína briefing, kde nám vysvetlia a ukážu zábery sediel a potenciálnych nebezpečenstiev, ktoré nás môžu počas preteku stretnúť. Trochu sa nemôžu dohodnúť na tom, čo bude na občerstvovačkách, ale je jasné, že snacky si máme vziať my.

Po briefingu si vyzdvihujeme štartovné čísla a podpisujeme reverz, že za prípadné úrazy si môžeme každý sám… a Marino ešte každému z nás popraje veľa šťastia. Zajtra sa beží KIMA.

Tesne po štvrtej zvoní budík - môj. Vypínam ho a spím ďalej… až keď Emelie vypína svoj druhý budík, ožívam. Všetko som si pripravila už včera: ružové kraťasy s číslom, modré tričko s krátkym rukáavom a technické podkolienky (sú povinné), a hodinky a vesta s pár gelmi, nektarinkami (áno, ťahám so sebou dve nektarinky, som závislák), ľahkou bundou, buffkou, rukavicami a pár nápasťami.

6.25 am sme už všetci na štarte. Tni, Španiel, ktorého som stretla cestou sem ma rozosmieva poznámkou, či sme sa s Emelie dohodli na ružovej…. a štart…

Prvých 7 km je asfaltka a naberáme prvých 600 výškových metrov. Rozmýšľam, či som tu správne, veď bežím v poslednej skupinke. V momente, keď vychádzame na strmý chodník, naberám rýchlosť. Ešte pár kilometrov a vybieham do doliny, kde ma čaká pár kilometrov takmer po rovine po ľahkom teréne. Ranná ospalosť aj nervozita opadáva. Viem, že mám pred sebou ešte asi 1000 výškových metrov stúpania a prvú kontrolu s časovým limitom.

Kúsok od chaty Riffugio Ponti vybieham na slnko. na chate si pripíjam (vovou) s Brunou, Taliankou, ktorá sa ma na začiatko chytila a bežíme, teda vlastne lezieme ďalej. Prvé sedlo a kontrola je kúsok nad nami a my počujeme Bruninu sestru a jej podporný tím. Záchranári si nás prezrú a pýtajú sa, ako sa cítime. Žiarivé úsmevy ich utvrdzujú v tom, že sa máme fantasticky.

Čaká nás prvá ferratta a Bruna sa chytá reťazí a ja foťáku. Pár záberov a som jej v pätách. ešte fixné lano cez zmrznuté snehové pole a bežíme k bivaku Kima, kde na mňa čaká prekvápko - NEKTARINKY. Na chvíľu si dovolím vydýchnuť a cvakám ešte pár záberov. Viem, že ma čaká ďalšie dosť veľké stúpanie na výslní. Z mapy si nespomínam, že je také dlhé a strmé.

V Passe Val Torranne ma čaká ďalší dobrovoľník s vodou a záchranár a ďalšia ferratta. Zase cvakám pár záberov, tentokrát Španielky, ktorú vzápätí obieham. Trasa vedie 2.5 km z kopca a ja bežím ako o preteky, lebo som sa nejako nechala uniesť fotením. a zostáva mi len polhoďka do konca časového limitu… A do prčíc, kto sem postavil ten strmý výšlap a ďalšiu ferrattu? Viem, že mi vyprcháva čas, tak šlapem, čo môžem. Chata je druhom konci doliny a ja bežím akoby ma naháňala svorka baskervilských psov, ale aj tak mi berú číslo a pýtajú sa, ako sa cítim, lebo cesta do doliny je ešte dlhá.

Popravde odpovedám, že som len sklamaná… Sadám si kúsok od chaty a roním pár slzičiek.Vzápätí ma vyrušuje Kriska, Španielka, ktorú som minula v sedle, a gratuluje mi a ďakuje za motiváciu. Spolu schádzame do doliny. Vo Filorere to žije a, aj napriek tomu, že už nemáme čísla, ľudia nás povybudzujú. ešte rýchla sprcha a vyhlásenie výsledkov. Ešte raz stretávam Marina, ktorý ma ubezpečuje, že sa uvidíme o dva roky a hurá do stanu na večeru. Tam je výber: niekoľko druhov cestovín, polenta, sendviče a hranolky. Na moju otázku, či si môžem dať vodu, sa na mňa usmiali snáď vštci dobrovoľníci v stane s tým, že vodu som pila celý deň, či si nedám pivo alebo víno. Nalievajú mi ľahké červené do trojdecáka. Prisadám si ku skupinke Talianov a rozoberáme tento jedinečný pretek. Atmosféra je uvoľnená, veď už sa niet kam ponáhľať.

Ešte pár slov o preteku, ak sa chystáte: Oragnizácia bola veľmi dobrá, organizátori boli od piatku k dispozícii. Trať je vyznačená červenobielym značením a červenými vlajočkami, avšak chodník sa často stráca, hlavne v odľahlých častiach dolín. Ak sa plánujete zúčastniť tohto nádherného preteku, oplatí sa vedieť, že v prvej polovici preteku (25km) nastúpate asi 2800 výškových metrov a sklesáate asi len 1000 a máte na to 5.5 hodiny. A tento rok bola pridaná aj tretí časový limit 8 hodín na Rifugiu Gianetti. Čo sa týka bezpečnosti, v sedlách a ferratách boli záchranári, ktorí dohliadali na bezpečnosť a okrem občerstvovačiek na chatách, boli v odľahlých častiach dolín dobrovoľníci s vodou a ionťákmi. Ak by ste náhodou zabudli niečo doma, tak stánky v cieli mali od soboty všetko povinné vybavenie a miestny športový obchod v San Martine takisto (a pretekári majú zľavy).

Vo “welcome bagu” distant okrem trička aj pár proteínových tyčiniek a tento rok aj kafeínové tablety a Redbull. Možností ubytovania je viac než dosť. Ja som sa ubytovala priamo vo Filorere (presnejšie priamo pri štarte) v Centre della Motagna. (nocľah s raňajkami je 28 euro). v Centre je aj reštaurácia, ktorá ma priateľné ceny (skúste gnocci so šalviou a parmezánom). Ak radšej spíte v stane, kemping je asi 10 minút od štartu.

A čo mi tento pretek dal? Alebo prečo sa chcem o dva roky vrátiť? Jeden z mojich osobných dôvodov je určite dokončiť ho. A ešte, lebo je náročný, má dlhé stúpania, ferraty, strmé klesania a dlhé doliny, a hory a výhľady, ktoré vyrážajú dych. Lebo, ako Kilian povedal, je to jeden z najkrajších pretekov na svete! Lebo je to KIMA!

 www.trofeokima.org/en/

Lubka Weisenpacherova