Kaktusov report z UTMB 2017

Niekoľkoročný cieľ zažiť a vidieť cieľovú čiaru UTMB splnený.

Prešlo niekoľko dní od toho zážitku a okolnosti a niektoré osoby chcú, aby som niečo napísal. Neviem, či sa vám to bude páčiť, nie som spisovateľ a nebudem to rozoberat na bunkovej úrovni, vynechám vulgarizmy, lebo nasledovný príbeh bude čítať aj moja mama . Myšlienky a pocity sa usadili, priedušky a kašel som vyliečil. Ja ani neviem, ako začať. Skúsim nejako stručne opísať pocity a zážitky, aby ste mali aspoň trochu predstavu, aké to bolo. Aj tak si myslím, že to treba zažiť, aby sa to dalo pochopiť.

Ako som sa tam dostal

Levitácia po 157km

Je to už 9 rokov, čo som sa dozvedel o pretekoch okolo Mont Blancu. Vtedy som nevedel pochopiť, ako sa dá behať 170km s prevýšením 10 000 v.m. V tej chvíli som si povedal, že by som to chcel raz zažiť. Od tej doby mi myšlienka zabehnúť UTMB stále vŕtala hlave. Trvalo niekoľko rokov, kým som sa skúsil prihlásiť na preteky okolo Blancu. Čo - to som nabehal na horských dlhých behoch a nazbieral kvalifikačné body a skúsil šťastie a prihlásil sa na CCC 101km. Ide o kratšiu verziu UTMB.  V roku 2014 som šťastie v žrebovaní nemal a nedostal som sa tam. Pre CCC som sa rozhodol, lebo som si stále neveril na celé UTMB. Ďalší rok som sa snažil udržať kvalifikačné body a už som šťastie mal a dobehol do cieľa CCC. Hneď po CCC v decembri som sa už prihlásil na UTMB a znova som na prvýkrát nemal šťastie v žrebovaní. Pred rokom som to skúsil opäť a už som šťastie mal, ostatní to šťastie nemajú ani tri roky po sebe.

Príprava a tréning

Zima ako každý rok bola to kombináciou posilňovania, skialpu a ľahkých behov. Preteky som naplánoval a prebral s trénerkou Lenkou tak, aby to zapadalo a aby som stihol zregenerovať. Tréningy boli pestré a vyvážené, žiadne zbytočné naháňanie výškových metrov a kilometrov, ona vie, čo na mňa platí . Menej je viac. Zámerne som na tréning vyberal čas napoludnie, keď bolo najteplejšie, alebo som vybiehal, keď pršalo, aby som telo pripravil na podmienky, ktoré môžu byť na pretekoch. Všetko šlo hladko bez zranení a problémov až na malú nehodu tri týždne pred UTMB, keď som si rozrezal palec na nohe a musel som dať päť dní voľna. Všetky štyri hlavné preteky sezóny Transylvánia 100k,Malofatranská 100k,UltraFatra a UTMB boli s odstupom 5-6 týždňov od seba a fungovalo to výborne.Po pretekoch týždeň rege voľné behy pekne pomaličky po rovine a potom znova dril 2+1 dva dni tréning, deň voľna.

Cesta a pred štartom UTMB

Do Chamonix sme cestovali v počte 7ks 26.9. . Po cca 16h hodinách jazdy sme docestovali do Argentier 7km od Chamonix, kde sme boli ubytovaní. Cesta bola veselá,plynulá a bez zmien na vozidle .Hotel bol až nadštandardne zariadený, nechýbal bazén hneď pri recepcii a sauna priamo v apartmáne, prosto paráda. V nedeľu večer prišiel Gabo a Marína. V pondelok som sa šiel pozrieť na posledný kopec na trase Montets-Flegeré a hneď sa mi vrátili spomienky na CCC, ako som tam trpel a šliapal kilometer za 20min, ako to bolelo a ako som tam kŕčoval. Predstava, že tam budem šliapať znova, ale po 160km v nohách, ma desila. V utorok skoro ráno chalani odišli na výlet, otočili pešo naľahko Mont Blanc. Hore - dole za 15h – parádny výkon a trafili ešte posledný pekný deň.

Večer grupu doplnili Matúš a Nika a boli sme komplet. Maličkú uvítaciu oslavičku sme si nemohli odpustiť . V stredu na obed s Denisou ideme po štartovné čísla. Prezentácia prebehla pomerne rýchlo, stihli sme to na začiatku, lebo o hodinku neskôr už tam stálo plno ľudí ako u nás za komanča (komunistu) na pomaranče. Chvíľu sa ešte motáme po jarmoku(expo) v Chamonix, kde kúpite všetko to, čo u nás nie je, je to raj pre beh v horách. Štvrtok prší, len sa leje a pekné slnečné dni skončili. Ideme povzbudzovať – štartovala kategória behu OCC 55km. Bežia blízko nášho hotela, tak sme tam spravili tú správnu atmosféru. Večer pomáham Denise baliť povinnú výbavu, ráno štartuje v Curmaieri na CCC 101km +6100v.m.

Je celkom v pohode, ale vo vnútri je trochu nervózna, ani sa nečudujem.Pri vínku dávame celá skupina brífing, ako to bude prebiehať. Plán je taký, že sa pôjde pomáhať a povzbudzovať Denisu a Aďovi na CCC. Ja si budem musieť na začiatku poradiť sám, lebo štartujem až večer o 18:30h. Pozeráme predpoveď počasia. Piatok do obeda ešte celkom fajn, k večeru prehánky.Počasie v noci z piatka na sobotu – už bude iné techno – dážď od 2000m.n.m., vietor a sneženie a teplota okolo -9°C.Viem si to predstaviť, som na to pripravený, už som si tento rok svoje užil  v Transylvánii a na Malofatranskej stovke, ale predsa mám obavu o chodidlá, keď sa mi rozmočia, neviem, ako zvládnem s nimi dlhú trasu.

Štart UTMB

Piatok všetci odišli robiť servis Denise, ja som ostal sám. Pokojne si balím povinú výbavu, kontrolujem niekoľkokrát, aby som niečo nezabudol, bol by som nerád, aby ma na niektorej z kontrol diskvalifikovali len preto, že mi niečo chýba. Je obed. Varím si ryžu a cestoviny. Po najedení si pozriem, kedy mi ide vlak na štart a idem si ešte pospať. Pred odchodom ešte natlačím do seba ryžu a idem cez ulicu na stanicu v plnej zbroji. Na peróne je pár ľudí. Pozerajú po mne, všetci určite vedia, kam idem. Jedna pani ku mne príde a praje mi veľa šťastia. Vo vlaku je pár bežcov. Vystupujeme v Chamonix a ja kráčam cez mesto, kde je kopec ľudí, sú všade okolo, sú v kaviarňach a veľa z nich praje veľa šťastia, iní len ukážu palec hore, ďalší tlieskajú každému bežcovi. Na štart som prišiel o hodinu a pol skôr. Je tu už toľko ľudí, že sa mi darí predrať asi 60m od štartovacej brány. Stojím tam ako v preplnenom autobuse natlačený a je mi to jedno. Nemôžem uveriť, že som tam, kde som chcel byť – na štarte UTMB. Toľkokrát som to videl na youtube a teraz tam stojím aj ja.

Celú dobu ako tam stojím, premýšľam, aké to bude. Viem, že sa púšťam do niečoho, čo som ešte nezažil, mám rešpekt pred tou vzdialenosťou a tým, čo ma čaká. Mám len jeden cieľ a to vidieť cieľ a je mi jedno, aké čísla z toho budú. Pôjdem si svoje tak ako vždy, tak ako mi telo dovolí, budem šliapať ako najlepšie viem, ak budú problémy, tak ich budem riešiť až potom, ale nie teraz na štarte. Som tu pripravený sa so všetkým, čo ma čaká, popasovať a zároveň som zmierený s tým, že budem musieť kvôli niečomu možno aj odstúpiť. Určite sa nebudem snažiť dokončiť za každú cenu, keďže UTMB tu bude aj o rok. S trénerkou som mal plán na prvých 30km „nebežať“, ale byť v kľude, držať sa na uzde, potom už to bude len o pocite. Dopĺňať energiu podľa múdrych knižiek .

15min pred štartom už mi treba poriadne čúrať, musím vydržať, lebo keď odídem z miesta, tak sa už naspäť nevrátim a budem niekde v bočnej ulici, kým sa celý dav pohne. Začína sa šou, prichádzajú elitní bežci za mohutného potlesku divákov. Samozrejme prichádzajú spredu, majú tam vlastné miesto za páskou. Atmosféra neskutočná. Zapínam múdre hodinky, nech mám GPS pripravené. Hneď ako naskočia, pozerám a tam tep ukazuje, že 60-65 úderov za minútu. Som v klídku, až sa smejem a vravím si, že veď to ťa prejde. Počujem tóny hymny UTMB a odpočítavajú sa posledné sekundy pred štartom. Už to vrie, všetci sú vyhecovaní ako dostihové kone 3- 2 -1- štart hijóóó. Všetci vpredu vybehnú, ako keby sa malo bežať len za roh.

Priebeh

Po štarte uväznení v dave nebežíme, len kráčame. Brutálne mi treba čúrať, už to nevydržím, ale ešte držím a tak trpím hneď prvé dva km . Konečne sa to trochu natiahlo a dá sa aj pobehnúť a konečne za mestom prvé stromy a pri nich už stoja chlopi, čo boli na tom rovnako ako ja. Pripomína mi to, ako počas cyklistických pretekov peletón hromadne čúra niekde do porastu. Prvé kilometre úplná vnímam ako úplne pohodové – mierne hupáčiky, krátke strmé , mám chuť bežať, stále ma niekto obieha, ale ja nebežím, držím sa plánu.

Na prvom bufete Les Houches na 8km len trochu pribrzdím, dám si colu a idem ďalej. Začína prvý kopec, šliapeme lyžiarsku zjazdovku, farebný had sa pomaly plazí hore, rozbalím palice a kráčam. Je tu množstvo ľudí, ktorí povzbudzujú, trúbia a zvonia na veľkých zvoncoch. Hore je hmla a zotmelo sa, tak zapínam čelovku a bežím pomaly dole do Saint Gervais. Polmaratón a 950 výškových máme za sebou. Ďalšia kontrola a veľký bufet. Zastavím sa, zhltnem banán, dám si polievku, nech dopĺňam energiu a idem ďalej za potlesku divákov, ktorých je stále všade veľmi veľa.

Les Contamines po 31km +1580v.m. . Stále sa cítim v pohode, nohy ľahké, cítim silu, mierne stúpania, ale aj tie strmšie kráčam podľa plánu, aj keď mám dosť síl to bežať. Ďalších 14km je v kopci a asi v polovici začína pršať, musím zastať a obliecť si pršibundu. Kráčam, konečne ma už nikto nepredbieha, ale začínam predbiehať ja. Tesne pod vrcholom stúpania na Col du Bonhomme 2300 m.n.m. sa potvrdila predpoveď počasia, v ktorom za normálnych ľudských okolností, by hore nikto nemal byť. Silný vietor, sneženie, hmla a teplota hlboko pod 0°C a my tam len v trenkách a tričku, zima jak cip. Chcel som zastať, obliecť si bundu a spodné igelitové gate a nasadiť rukavice, ale nebol som schopný, pretože som mal totálne tuhé ruky a nemal cit v palcoch. Tak som si povedal, že nemôžem zastať, lebo vytuhnem. Do sedla to bol kúsok, a tak som to bežal, aby som sa držal v teple.

Nasledoval 5km zbeh strmo dole po kameňoch, a keďže čelovka v hmle len zhoršuje viditeľnosť, idem opatrne, preskakujem vodu, nech mám chodidlá čo najdlhšie suché. Čím nižšie som bol, tým to bolo lepšie a teplejšie. Zastal som až na ďalšej kontrole, kde som si prvýkrát po 52km sadol. Potreboval som vysypať bordel z topánok, aby som nenarobil otlaky. Hneď, ako som si sadol, prišiel ku mne starší pán a že čo potrebujem. Poprosil som si pivo, on sa usmial a povedal, že to nemajú, tak mi doniesol polievku. Kým som sa znova obul, už som ju mal aj s koláčom pred nosom – bol perfektný .Doplnil som si teplý čaj do softflašky a mydlil som ďalej.

Col de la Seigne 60km +3900v.m.

Tak toto stúpanie malo svoje čaro so svojimi 10km a +1000v.m. Tu sa začali pre mňa tie ozajstné preteky. Okolo 57km som si vybral energetickú tyčinku, tie zmrznuté piliny bez chuti mi už nejako nešli,ale jesť sa musí podľa plánu. Kráčam s dievčinou hore kopcom a žujem a polikám, ale musím zvoľniť, bo ma čongne do rigania. Počkám nech sa dievčina vzdiali, aby som sa jej nevyložil na päty a aby ma nepočula ručať ako jeleňa v ruji. Keď bola dostatočne ďaľeko, tak som hodil parádny oblúk a po pár krokoch ďalší a za chvíľu znova. Zapil som to čajom a kráčal ďalej. Uľavilo sa mi. Od toho momentu som zahodil stravovací plán. V hlave myšlienky, ako to bude vyzerať ďalej , veď do cieľa ostávalo už len 110km .

Hlava šlape, nohy idú stále, mám energiu. Takéto stavy som už zažil, tak čo, ide sa ďalej. Ďalej som už pil len polievku a kávu, jedine to vo mne ostalo. V stúpaní pred Coumayerom som stretol Tomáša Štveráka, borca z Čiech, prehodili sme pár slov a šiel som ďalej svojím tempom. S chalanmi som sa dohodol, že sa stretneme v Courmayeuri, kde je ďalší bufet v polovici trasy a miesto, kde môže prísť niekto, kto vám môže pomôcť. Maťo a Kaisik ma čakali pri výbehu z lesa, to mi zlepšilo náladu. Bežali so mnou až po kontrolu. Matúš ma už čakal dnu. Povedal som mu, čo sa deje, sa usmial a povedal, že to prejde, ale musím jesť. Tak znova kolotoč polievka káva + miska cestovín. Cucám polievku a znova zvraciam rovno do koša na odpadky. Matúš do mňa tlačí cestoviny. Nejako sa mi podarilo ich dojesť. Je mi lepšie, ostávajú dnu, začína mi byť zima. Musím už ísť, ešte sa ma opýta, čo chodidlá, vravím, sú v pohode suché, stále sa snažím obchádzať vodu. Martin ma odprevádza cez mesto a a povzbudzuje ma, že o chvíľu bude svitať a že cez deň to bude lepšie, uvidíme sa v Champex – Lac na 125km.

Ďalšie 5km stúpanie na Refuge Bertone +700v.m. Stúpam, pomaly svitá a znovu obieham ďalších bežcov. Na kontrole zastavujem, dám si colu, obliekam fukerku a odkladám čelovku. Kráčam, ale cola chce ísť von, tak ju púšťam práve vo chvíli, keď ma obieha chlapík, ktorý len povie, že bravooo. Spravím výplach teplým čajom a idem ďalej. Od tohto miesta to až do cieľa poznám z CCC, tak viem, čo ma čaká – traverz asi 10km behavý, malé hupáčiky a tiahle krátke stúpania, je to pohoda .

Po chvíľke obieham chlapíka, čo ma pochválil za šabľu, len povie, že animal, to znamená asi zviera . A tak som si cupital ďalej. Tesne pred Refuge Bonaty vidím, ako žena cupitá. Keď ju obieham, zisťujem, že je to Fernanda Maciel – jedna s TOP žien na svete. Pozdravím ju, usmeje sa, ale v tvári vyzerá unavená. V bufete dávam čaj, zjem citrón a pomaranč. Fúka vietor, ja bežím ďaľej.

Arnouvaz 97km kontrola pod ďalším 5km stupaním +780v.m.na Grand Col Ferret najvyšším bodom trasy UTMB 2537m.n.m. Na začiatku stúpania skúsim prvýkrát gelovať. Paráda ostal dnu. Hore sa opakuje počasie ako v noci – hmla, vietor, mráz. Ide sa mi znova ľahko, viem, že po tomto sedle bude dlhý 10km zbeh do la Fouly. Teším sa na to. Dole kopcom to ide samo a znova obieham ďalších a to ma povzbudzuje,že nie som na tom asi až tak zle.Vo Fulli dopĺňam len teplý čaj a kúsky melónu. Odchádzam z kontroly a zrazu ma po slovensky oslovil pán, že ako sa mi ide a či niečo nechcem. Povedal som, že by som si dal pivo, on že skočí do auta, dá mi.Tak som sa napil pivka, ktoré mi dobre padlo, poďakoval som a šiel.

Ďalšie km šli rýchlo. Po asfaltke sa mi bežalo parádne až pod Champex-Lac. Toto stúpanie si pamätám z CCC. Bolo tu horúco, totálne som sa vtedy uvaril. Champex-Lac 125.km +7400v.m. a tam celá banda už čakala v dobrej nálade. Všetko pripravené. Suché boty zatiaľ neprezúvam, nohy mám suché, tak načo. Čo sa týka jedla, nemám na nič chuť, ale Matúš do mňa znova naleje polievku a cestoviny, aj keď len trochu, tak to udržím, dám si kávu, obliekam igelit vrch aj spodok a rukavice. Von sa riadne rozpršalo odchádzam do dažďa už len posledné tri kopce – posledný maratón a niečo. Psychológ Kaisik a výživový odborník Matúš a ich asistentka Nika 

Matúš s Kubom bežia chvíľu so mnou, hudba hrá, dám trocha tanečky na zlepšenie nálady a bežím. Cítim sa znova fajn, nohy idú, hlava chce, len ten žalúdok. V lese som znova sám, šľapem prvý z troch kopcov, skúsim znova gelovať, pohoda je tam, drží. Zbeh do Trientu bežím celkom v pohode, nohy po gele ožili, len boty sú už dosť mokré. Obieham ďalších a už z diaľky počujem, že chalani sú tam, ich povzbudzovanie sa nedá pomýliť. V Triente 143km 8300v.m.na kontrole mi Matúš pomáha prezuť boty a osušiť nohy.

Usmievaj sa, to najlepšie príde

Hore bude blato, veď bežalo tam 1900 ľudí na CCC. Znova ma núti jesť, nechcem, nemám hlad, ale musíš, tak som zjedol trochu polievky a vypil kávu. Bolo mi fajn. Predposledný kopec Katogne 5km +830 v.m. začínam stúpať a stalo sa to, čo som čakal celý čas, lebo som vedel, že bez energie sa to niekde zlomí. V stúpaní mi začalo vypínať nohy, chcel som si sadnúť, ale vtom mi prišiel do hlavy Zbyňek Cypra a to jeho „musíš šlapat zelí“(šlapat kapustu) , keď ma ťahal bokami (skialpove preteky Bokami zapadnych Tatier).Tak som šlapal, dal som ďalší gél a ten zabral a znova to šlo – tretíkrát som vstal z mŕtvych . Kontrola na Katogne v maštali, dám si čaj za pochodu, dievčina oskenuje čip, von je hnusne, blata toľko, že nemá zmysel obchádzať ho, tak bežím priamo cez mláky.

Už len 20km, vravím si „ to dám aj s mokrými nohami“ .Zbieham do Vallorcine, obieham opäť ďalších, a to ma znovu nakopne. Obieha ma Japonec a je mi to jedno. V serpentínach počujem zavýjať vlkov a huuhuuhuuhuu, presne viem, kto to je  banda je tam, ozývam sa im, vedia, že už idem. Povzbudzujú ma, že ako dobre vyzerám a ako ľahko bežím, to mi pomáha, aj keď energia už dochádza. Na bufete vo Vallorcine 155km +9100 v.m. ma Matúš znova kŕmi, znova nechcem, dám dole igelitové gate a nalejem do seba trochu kávy, ale v momente bežím cez stan a idem vykladať. Takmer hneď je pri mne zdravotník a dáva mi niečo na žalúdok, zjem to, je mi jedno, čo to je, musím ísť. Už len 15km posledný kopec +900 v.m.a bude hotovo. Snažím sa bežať, kde sa dá a celkom mi to ide. V sedle Col De Montets je trasa odklonená.

Banda ma znova hecuje, je mi fajn a v zbehu dobieham Japonca. Už máme dosť, ale v stúpaní ide znova dopredu. Mne znova oťaželi nohy. Nekonečný traverz po kameňoch je celkom behavý a vtom znova klesáme asi jeden km po šutroch, koreňoch strmo dole. Japonec to ide úplne neskutočne, snažím sa ho držať, ale bez šance. Už len čakám, aby sme šli konečne hore. Začína stúpanie na Flegeré a znova v hlave mi niekto šepká – znova je to Zbyňo musíš šlapať zelí, veď šlapem, šlapem strmo hore, vyberám gél, držím ho v ruke pozerám naň a rozprávam sa s ním, prosím ťa, ostaň vo mne, potrebujem ťa  a on ostal, aká paráda.

Míňam ďalších bežcov, už vlastne ani nie bežcov. Vyzerajú ako zombíci. Ani ja nebežím a nevyzerám o nič lepšie, ale šlapem. Konečne som hore na poslednej kontrole na poslednom kopci Flégeré a už len zbeh 8km -900v.m. dole a som v cieli. Už viem, že to dám. Bežím dole, stmieva sa, predo mnou žena na chodníku vyberá čelovku, idem chvíľu za ňou skladám palice, trocha spomalím, ušla mi, ani som nemrkol. Ten zbeh šla parádne, ešte som netušil, že je to druhá žena v cieli.

Už počujem mesto vbieham do Chamonix a znova prší. Posledné 2km do cieľa Matúš a Gabo bežia so mnou, mám slzy v očiach od radosti, pred cieľom sa pridáva zvyšok bandi a ja si bežím radostne a ľahko. Tesne pred cieľom je kopec ľudí, neskutočná atmosféra a ja sa cítim ako víťaz. Všetci kričia, prvé dve ženy sú v cieli a v tom dobieha Thomas Kamačiča, či ako ma to nazval komentátor . Som v cieli. Nemôžem uveriť. Bolo to ako sen. Všetko to zbehlo tak rýchlo. Silný zážitok a pocit, ktorý treba zažiť. Mal som obrovskú radosť. Objal som sa s prvou ženou Nuriou Picas. To sa ti stane asi len raz za život .

Byť v cieli najprestížnejších pretekov na svete a bežať s najlepšími horskými bežcami na svete v extrémnych podmienkach, keď preteky nedokončilo 851 bežcov z 2300 a spraviť výsledok, o ktorom som ani nesníval – to je pre mňa životný úspech. Preberám finišérsku vestu, buchneme bubliny, s bandou spravíme ešte foto a ideme preč, lebo leje a mne je kosa, trasiem sa ako drahý pes. Takto to bolo, skutok sa stal .

Záver a poďakovanie

Ďakujem všetkým, čo mi držali palce a písali mi. Nedalo sa odpovedať všetkým, tak vám ďakujem teraz ešte raz Ďakujem.

Zvlášť ďakujem trénerke Lenke Ilavskej – Litvinovej, že ma pripravila, je to jej úspech.

Ďakujem všetkým, čo to prežili so mnou a pomohli mi dôjsť do cieľa.

Matúš Vnenčák, Martin Vnenčák, Jakub Jando, Veronika Volnarová, Martin Kais, Marína a Gabo Šlárko, Denisa Šulcová, Palo Leskovianský, Jana Macková, Ado Kašniar a loď .

BANDA ďakujem vám .

Tiež veľmi pekne ďakujem za podporu, bez vás by to šlo ťažšie.

INOV-8 CZ&SK, TatraClima s.r.o., ŠportRysy, Tatranská minerálka, Fiifre

Tomáš Kačmarčík (Kaktus)

Pre úplné info: Tomáš skončil na najdlhšej trati tzv UTMB 45 celkove a 12 v kategórii nad 40 rokov.