Ultra: rozhovor s Kaktusom

Profesionálny hasič zachranár, kickboxer, dobrovoľný člen HS a popredný slovenský ultra bežec k tomu. O Tomášovi Kačmarčíkovi (r.n. 1975) som sa dozvedel prvýkrát až po jeho peknom výsledku na behu okolo Mont Blancu. Médiami vtedy preletel krátky šot o jeho výsledku na známych svetových ultra pretekoch. Odvtedy som sa s ním stretol už viackrát na pretekoch. Obaja sme spod Tatier, sme takmer susedia a tak vznikol nápad spraviť tento rozhovor: 

Skús v krátkosti popísať, čo si robil predtým? Ako a kedy si sa dostal k dlhým behom?

Už od malička som mal blizko k horám,ako malý chlapec som chodieval s mojim strýkom Vladom, vášnivým športovcom, na výstupy na Kriváň, Rysy a iné túry.

Neskôr na základnej škole som bol v turistickom krúžku a skoro každý víkend sme boli niekde na túre v Tatrách - Vysokých, Nízkych, Západných. Ale aj v Slovenskom raji, Pieninách alebo vo Fatre bolo toho veľa, čo sme pochodili.

Ináč som fungoval ako veľa detí v tej dobe. Po príchode zo školy domov som hodil tašku do kúta a už som bol niekde v lese,alebo sme hrali futbal, v zime lyžovali alebo hrali hokej na bagrovisku.To bolo detstvo, ktoré už veľa dnešných detí nepozná.

Po základnej vojenskej službe som sa začal súťažne venovať fullcontact kickboxu. Bol som niekoľkonásobným majstrom SR vo váhových kategóriách do 57 a 60kg. V roku 1997 som sa stal prvým držiteľom opasku profesionálneho šampióna SR do 60kg.

Neskôr som tento šport zanechal kvôli práci.

K behu som sa dostal na základnej škole, keď som bežal cezpoľný beh. Volalo sa to "Partizánsky samopal" :) Behal som aj v rámci kondičnej prípravy na zápasy v ringu. Prvé bežecké preteky, ktoré som bežal, bol Malý Štrbský maratón - 31km po asfalte bez nejakej cielenej prípravy, proste len tak.

Stále si pamätám, ako to bolelo.Týždeň po som nevedel normálne chodiť :) Potom som len tak pobehoval, na preteky som nechodil. Neskôr som si zlomil členok, mal som ho pošrubovaný a moc som sa nehýbal, tak váha išla o 15kg hore.

Vôbec som sa necítil dobre fyzicky, bolo treba niečo robiť a chcel som sa vrátiť nejako k športu. Začal som chodiť 4x v týždni do fitka a znova behať. O štyri mesiace neskôr som mal o 15kg menej.  

Prečo práve dlhé behy?

Beh samotný je pre mňa telu prirodzený pohyb, človek sa vyvíjal, aby sa pohyboval po dvoch nohách. Beh, to je šport, v ktorom až na pár disciplín nik nerozhoduje o tom, ako rýchlo bežíte, či bežíte správne a ako sa pritom tvárite. Je to len na vás.

Keby mi niekto pred pätnástimi rokmi povedal, že zabehnem 100km v horách, tak ho pošlem k psychiatrovi :) Môj vôbec prvý ultra trail som bežal v roku 2009 vo Vysokých Tatrách po tom, čo som videl na internete upútavku na Tatra Ultra magistrálu. Zaujal ma nadpis "PREKONÁM SAMÉHO SEBA".

Bolo to na vzdialenosť 60km +2500v.m.,tak som sa prihlásil a po krátkej príprave snažil odbehnúť.Tento môj prvý kontakt s ultra nedopadol dobre. Po 35km som bol v kŕčoch a organizátori chceli, aby som skončil. Ale ja som bol rozhodnutý dokončiť čo som začal :) No nedokončil som, 5km pred cieľom ma stiahli z trate chlapi z horskej, lebo som bol na šrot. Neodradilo ma to a tak som sa začal pripravovať cielene a o rok som skončil na tých istých pretekoch na 4. mieste. Potom už to šlo nejako prirodzene.

Na začiatku som zbehol päť cestných maratónov, a až na jeden boli všetky mierne pod 3h. Ale nedávalo mi to ten pocit ako v horách. Nejde mi ani tak o umiestnenia a čísla sú len bonus za tréning. U mňa je to o zážitku. Prejdete kus krajiny za jeden deň, spoznáte nových ludí, naučíte sa poznať samého seba.

Ultra ma nučilo pokore, je to splynutie prírodou. Bežíte krajinou a nič nemusíte riešiť, len momentálny pocit, jedlo a pitie. Ultra je stav, kedy telo síce trpí, ale hlava hlava je čistá :) A ten pocit v cieli, to reba zažiť.   

Kickbox?  Od výbušnosti k vytrvalosti?

Pre mňa to bol prechod úplne normálny. Pri kickboxe som sa naučil znášať bolesť, nepodceňovať nikoho a vážiť si súpera. Naučil som sa poctivo trénovať. Niekedy spraviť viac ako treba, ísť na svoje maximum, za hranicu komfortu a nevzdať, ked´ to nie je práve ideálne. Vytrvalosť máme v rodine - otec má skoro 70 a stále celé dni pracuje. Po ňom mám fyzickú vytrvalosť. Mama nás má 5ks, tak po nej mám psychickú vytrvalosť :)

Pocit keďstojíš v ringu proti súperovi a vieš, že to bude bolieť, vieš, že pár rán schytáš a zároveň sa snažíš viac rán rozdať ako prijať, to bol adrenalín. Chlap proti chlapovi a víťaz len jeden, ale rozhodujú o tom rozhodcovia. Keď nevyhráš presvedčivo, tak výsledok môže byť iný ako vyzerá.

Kickbox je šport, ktorý mám stále rád, aj keď už len ako fanúšik. Ultra je trocha iný druh zábavy, aj keď pocit je podobný. Na štarte si vravíš "čo to znova robím?" Vieš, že to bude bolieť a bude ti zle, a aj tak ideš do toho :) V ultra je vítaz každý, kto dôjde do cieľa, a je jedno, či je posledný alebo prvý.

Obdivujem rovnako tak prvých za rýchlosť, ako aj pomalších. Idú krok za krokom a nevzdávajú to.

Tvoje obľúbené preteky na Slovensku?

Moje najobľúbenejšie preteky na Slovensku sú doma - Tatranská šelma Ultra. Sú to najťažšie, najtechnickejšie preteky u nás a v širokom okolí. Všetky preteky, ktoré som bežal, boli každé niečím iné, zaujímavé a v každých som si užil a zažil svoje :) Organizátori sa snažia vždy v rámci svojich možností spraviť spolu s dobrovoľníkmi maximum pre spokojnosť pretekárov. Ja ako pretekár im všetkým veľmi pekne ďakujem.

Po behu okolo Blancu si minulý rok napriek problémom zabehol pekne ultra v Dolomitoch. Túto jar si už len tesne prišiel o celkové víťazstvo v Rumunsku. Napriek tomu je druhé miesto parádny výsledok. Skús to v krátkosti opísať (Rumunsko).

Na pretekoch okolo Mont Blancu bolo strašne teplo a v polovici ma potrápil žalúdok. Ozaj som bol rád že, som dokončil.

V rumunskej Transylvánii som bežal v národnom parku Bucegi (104km, +7000 v.m.). Tu sa mi bežalo veľmi dobre, pani trénerka Lenka Ilavská Litvínová ma znova veľmi dobre pripravila. Po štarte som sa držal v prvej desiatke bežcov a po 17 km som sa dostal, ani neviem ako, do vedenia. Bál som sa, že som začal moc rýchlo,ale cítil som sa fajn, tak som šliapal svoje. Počasie bolo v prvej polke dosť zlé (vietor, hmla, dážď, vo výške okolo 2500 m.n.m. aj mrzlo). Celé preteky som sa cítil dobre, okrem rozmočených chodidiel a zlého značenia trate som nemal problém. Žalúdok fungoval, aj psychika bola OK.

No v závere som spravil chybu, zle som odbočil 10km pred cieľom a tam ma obehol chalan, ktorý bežal za mnou. Tak som nakoniec dobehol na druhom mieste celkovo. Nemrzí ma to, beriem to špotovo, také veci sa mne stávajú :)

Čo sa ti najviac páči na ultra?

Tak ako som už písal: tie zážitky a spoznávanie nových miest a ľudí, aj keď moc času kochať sa nie je :)

Čo sa ti na ultra nepáči?

Nepáči sa mi, že občas grcám počas pretekov :) Ultra musíš mať rád.

Slovenská ultra scéna?

Na Slovensku máme veľa pekných horských ultra a krásnu prírodu. Organizácia je na úrovni, ktorá je porovnateľná so zahraničím. Každým rokom kvalita rastie. Rovnako tak rastie kvalita bežcov, ktorí sa nestratia na svetových podujatiach. 

Vekom si už veterán, aké máš plány do budúcnosti?

Pravdu povediac nemám plány. Nechávam tomu voľný priebeh, na jeseň si spravím zhruba predstavu o tom, čo by som chcel bežať o rok. Mám pár zaujimavých behov, ktoré by som chcel ísť, ale to závisí aj od iných vecí.

V súčasnosti letí svetom módna vlna dlhých terénnych behov. Ako to pôsobí na teba?

Beh za posledné roky naberá na popularite, je fajn že sa ľudia hýbu. Je to vidieť aj u nás: vznikajú nové preteky a aj účasť na nich rastie. Ked´som bežal prvý dlhý horský beh, tak nás na štarte bolo okolo 50ks. Dnes niektoré 100km preteky sú obsadené do pár minút po spustení registrácie. Sú limitované len ochranármi prírody, a tiež sa pritvrdili pravidlá v prihlasovaní. Už to nie je o rýchlosti prstov na klávesnici.

Máš dobré výsledky v behoch v ťažkom teréne. Ako vnímaš beh napríklad po kameňoch tatranskej magistrály? Rozdiel oproti asfaltu?

Beh v Tatrách je veľmi špecifická záležitosť. Je to tažký, technický terén, beží sa po kamenných blokoch, koreňoch, vysokých stupoch, schodoch. Keď zakopneš a spadneš, tak pocítiš drsnú tatranskú žulu a budeš rád, ak z toho budú len chrasty :) Bežať v tomto teréne v tempe znamená ísť plynulo a hladko, mať dopredu premyslené 3 - 4 kroky a potom už neváhať. Aspoň ja to tak vnímam, je to skoro ako tanec :) Zlý krok a rozhodí ťa to. Rozdiel v behu na asfalte a žule alebo v teréne je veľký. Na asfalte môžete bežať rovnonerne v natrénovamom tempe, dĺžka kroku je iná. V teréne sa tempo od profilu a náročnosti terénu mení, rytmus a krok sú úplne iné.      

Projekty? 12CH... Nejaké plány v nepretekovej sfére?

Nemám plány, keď mi niečo napadne, tak to spravím bez nejakej veľkej parády okolo toho.

Ako spomínaš na projekt 12CH? 

12CH bola viac-menej nová skúsenosť. Požiadal ma o pomoc kamarát Martin Urbaník, zakladateľ Śtefánik Trailu, ktorý mal rovnaký nápad ako ja - prejsť 12 tatranských chát v jeden deň. A tak vznikol pekný krátky film 

v amatérskych podmnienkach pomocou GOPRO a mobilu :)

Čo povieš na nedávny podnik Jula Kaľavského Sedem samíc?

Julo je môj kamarát a skvelý športovec, na nič sa nehrá, má za sebou pekné výsledky a aj sólo behy ako z Hole na Hoľu (Kráľova hoľa - Kojšovská hoľa). Julo ma oslovil pred prebehom 7 Samíc, chcel aby som mu pomohol a sprevádzal ho na niektorých úsekoch. Ale ako sa poznám, tak by som to šiel celé s ním :)

Ale po MF100 (Malofatranská stovka) som nemohol. Myslím, že je to veľmi pekný výkon v ťažkých tatranských podmienkach. Śiel to premyslene vo dvojici, aj keď sa prestriedali jeho parťáci počas behu, čo je najlepšie riešenie, keby sa niečo zvrtlo.

Vraj si začal ako prípravu robiť skialpinizmus, ako sa ti to páči? Cítiš nejaké pozitíva smerom k bežeckej príprave?

Skialpinizmus, ak sa to dá tak nazvať, som skúsil už dávnejšie. To som ešte nemal výstroj a lyžoval som na klasických lyžiach. Spolu s kamarátmi sme zlyžovali pár žľabov v tatranských dolinách. Hore pekne lyže na chrbát a dole jazda :) Pred siedmimi rokmi som si kúpil už poriadny ľahký výstroj a začal som sa zúčastňovať na slovenských skialpových pretekoch. Je to krásny šport, mám ho rád. Pre mňa je to zmena, aby som celý rok len nebehal. A je to veľmi dobrá príprava na beh v horách. 

Odkiaľ vznikla prezývka Kaktus? 

Prezývku Kaktus som dostal na základnej škole. Dali mi ju spolužiaci, viac by som to nerozvádzal :) V podstate ma to trocha vystihuje, kaktus je rastlina ktorá nepotrebuje pre život veľa, je odolná, vydrží veľa, prežije v mraze aj v horúčave :)

Ako si sa dostal k tvojej trénerke Lenke Ilavskej? Pamätáš si ju ešte z čias jej aktívnej športovej kariéry?

Lenka je pre mňa veľká osobnosť, dosiahla v ženskej cyklistike (a nie len tam) úžasné výsledky na svetových podujatiach. V dobe keď bola aktívna nebol ešte rozšírený internet a sociálne siete ako je to dnes, a tak o tom čo dokázala vie len určitý okruh  zainteresovaných ľudí. Ja som sa k Lenke dostal viac menej cez rodinu, žijeme v jednom meste (Svit pod V.Tatrami). Oslovil som ju po tom, čo som skoro musel prestať behať kvôli zdravotným problémom. Ona ma dostala opäť do pohody. Vďaka nej sa mi darí ísť na svoje maximum a dosahovať slušné výsledky. Som hrdý, že ma práve ona trénuje a venuje mi svoj čas. Za to jej veľmi pekne ďakujem.

Máš nejakých sponzorov? Kto ťa podporuje?

Pred piatimi rokmi som sa zoznámil s Petrom Lichým, majiteľom obchodného reťazca s outdoorovým vybavením ŠportRysy. Bol ochotný ma podporiť v tom čo robím. V tej istej dobe som sa stal členom INOV8 CZ&SK TEAMU. Značka INOV8 je popredný svetový výrobca bežeckej obuvi a oblečenia. Tiež mám veľkú podporu firmy Tatra Clima sro. Takže materiálnu podporu mám veľmi dobrú, na hobby športovca vo vyššom veku :) Samozrejme mám podporu v rodine a tiež v práci. Touto cestou sa im všetkým chcem veľmi pekne poďakovať, vážim si to moc.

Ďakujem!

Aj ja ďakujem za rozhovor Tomášovi. Pripomeniem len, že na nedávnej Malofatranskej stovke skončil na štvrtom mieste ako najlepší zo Slovákov. Toto leto mu budeme držať palce aj na Ultra Fatre a neskôr dokonca na UTMB 170km +10000v.m.

za rozhovor ďakuje

Martin Bartoň