Preteky

Mesto Vrútky a Turčiansky amatérsky triatlon ponúkli všetkým behuchtivým možnosť už 36. raz sa dobre vybúriť pred koncoročnými oslavami. Aj detiskám, ktoré budú musieť ísť skôr spať :-) Najstarší silvestrovský beh na Slovensku a jeden z najdlhších (viac ako 10km sa nikde nebehá) si pekne drží tradíciu, aj počasie mu praje posledné roky. Aj teraz: pekný slnečný deň, ale len spoza okna vykúrenej izby – hlbokooo pod nulou bola ortuť teplomera, niekde pri -10 ̊C sa ráno triasla. K štartu sa trošku pohla smerom hore, ale len troška. No a čo, bolo l

 Už budúcu sobotu 10. decembra sa v Karlovej Vsi (Bratislava) uskutoční už 15. ročník súťaže o najlepšiu športovú fotografiu roka. Celá akcia má bohatý program. Perličkou bude premiéra filmu od Paľa Barabáša Divoká Karnali. Viac info nižšie: 

Tak ako aj minulý rok, rozhodli sme sa tento november opäť navštíviť našich južných susedov a zabehať si na jednom z ich ,,horských” behov. V novembri je u nás zima, častokrát aj sneh a klíma v Maďarsku aj v tomto čase dovoľuje naplno si vychutnať beh v peknom prostredí, v ideálnych teplotách. Aspoň tak sme na to boli zvyknutí z predošlých ročníkov. Preteky sa konali v nedeľu v mestečku Pecsvarad blízko hraníc s Chorvátskom, takže sme sa presunuli už v sobotu a prespali v miestnom hrade :-)   Ráno pri pohľade z hradného okna sme utrpel

  Smolník, 13.11.2016: Horský beh Smolník znamenal pre 174 bežcov zážitok, náročné podmienky a aj prvý sneh sezóny. Druhý ročník trailového bežeckého podujatia Horský beh Smolník (HBS), a jeho dve rozlične náročné trate, už majú svojich víťazov. Najprv však trocha štatistiky. Aj napriek sneženiu, vetru a teplotám okolo nuly, sa na štart HBS 2016 postavilo 174 pretekárov, z toho 6 Maďarov a jeden Francúz. Bežci si mohli zvoliť z dvoch tratí: dlhej s názvom „Beh hrebeňom Volovských vrchov“ (33 km s kumulovaným prevýšením 1400m) a krát

Už 32. ročník memoriálu Ing. Jozefa Psotku sa v sobotu 15.10. uskutočnil vo Vysokých Tatrách. Známe to bežecké podujatie, ktoré vzniklo predovšetkým ako spomienka na dve tragické udalosti z Everestu. Minulý rok sa pri usporiadaní memoriálu udiala pozitívna zmena: centrum pretekov sa presunulo zo Sliezskeho domu do Tatranskej Lomnice. Vďaka tomuto sa už po druhý raz podujatie tešilo peknej účasti aj napriek nie najoptimálnejšiemu vývoju počasia.   Naplánovaná trasa cez sedlá sa bohužiaľ nemohla uskutočniť ani tento rok ale náhradná trasa nebola o moc ľah

Počas všetkých tých rokov behania po kopcoch, lesoch, horských maratónoch a ultra maratońoch, behoch do vrchu a nonstop behoch, kdesi vo mne driemala myšlienka, aké by to bolo odbehnúť si klasický 42 km dlhý maratón na rovine. Od tohto pokusu ma však vždy úspešne odradila skutočnosť, že maratón sa behá v meste po betónových uliciach spoločne so stádom tisíc a viac ľudí a táto predstava ma teda vôbec nenadchýňala. Nie som zrovna fanúšik mestského behu, mám rada pohyb v horách, v prírode, kde majú myšlienky svoj vlastný priestor v ktorom môžu voľne p

   Druhú septembrovú sobotu sa opäť konal v tirolskom Lienzi štafetový pretek štvorčlenných tímov Dolomitenmann. Tento 29. ročník sa okrem už štandardne dobrého počasia niesol v duchu spomienky na tragicky zahynuvšieho Hannesa Archa, ktorý sa iba dva dni pred pretekom zrútil vo svojom vrtuľníku v oblasti Grossglockneru. Piatkový briefing bol pre organizátorov naozaj ťažký, keďže Arch patril medzi ambasádorov a hostí, ako Dolomitenmanna tak aj preteku X-ALPS.    Tento rok sa na štart postavilo celkovo 110 týmov a Lienz sa tak stal miestom zápolenia 4

Zalezený vo vani s horúcou vodou snažím sa v nedeľu ráno o dve veci: rozhýbať totálne stuhnuté nohy a analyzovať zmysel mojej tohoročnej účasti. Prihlásený pre istotu od januára (už v júni sa zaplnila štartovka), lebo je to organizáciou moja srdcovka, no nepôjdem? Aj s nedoliečeným natrhnutým svalom, kvôli ktorému nebehám už od V100. Skoro dva mesiace. Ale pekne po poriadku. Veď je to nenáročné, ako vždy 105km/3920m a ako druhý raz, opačne: z Handlovej do Nitry. Pekný behavý terén, žiadne brutality.   A tak sa pohodlne veziem ráno na štart. M

Len tretí raz zaťala pazúr do žuly tatranskej (aj do vápenca ku koncu) a už je z nej taká celebrita, že bolo vypredané dlho pred „predstavením“. No hej, extrémy dnes priťahujú a pribúda aj tých, ktorí si síce na „stovku“ ešte netrúfnu, ale bežné behy v teréne im už nestačia. Lenže pozor, toto nie je beh, ale tancovanie na špičkách po kameňoch. Nielen výkonnosť, ale aj schopnosť sústrediť sa, nezakopnúť, balancovať, mávať rukami a kľučkovať pomedzi turistov rozhoduje. Tá trať jednoducho nedá vydýchnuť ani hlave, ak nerátame okolie Štrb

Naháňačka medzi dvoma metropolami východu mala napriek lanským supertropickým podmienkam úspech, lebo počet účastníkov (ultras aj štafiet) sa teraz v podstate zdvojnásobil. A hlavne, počasie vyšlo o 200% lepšie. Vlani hádam vrela aj voda v studničkách, teraz pod mrakom, mierny vetrík, teplota o takých 10 stupňov nižšia, párkrát aj jemne pokropilo aby sa neprášilo, čo viac chcieť? Aj sa v takom počasí dobre spalo na intráku, to pridá na pohode pred štartom. Pohode pridal aj „za gambáčik“ pri prezentácii pre každého. Vítať na Šariši spišskou

Aj bez tatranskej arogantnosti nemusím dokazovať, že pre „skajraning“ a ešte k tomu „vertikal“ neexistuje široko ďaleko lepšie prostredie ako vo Vysokých Tatrách. Ide tu o jediné. Natočiť čo najviac výškových metrov na čo najmenšej vzdialenosti. Oficiálnou cestou sa z tejto hádanky nakoniec vynorí jediná možnosť a správna odpoveď znie: Starý Smokovec – Slavkovský štít. Koncom júla, jubilejný piatykrát vybehli bežci s extrémnejšími sklonmi do výšky 2452m.n.m. a to na vzdialenosti tesne pod 7km. Boom horského behu chytil za pačesy už aj Šel

Ďalšie pohorie slovenské už nemusí závisťou blednúť, že ešte nemá svoje „ultra“. Pritom práve vo Veľkej Fatre tradícia horských ultrabehov u nás začínala: Beh hrebeňom VF mal 45km (Šturec  – Malinô Brdo, 1991 - 1995)a stáli za ním ľudia okolo terajšieho Nonstopbehu hrebeňom Nízkych Tatier.   Ale teraz, partia okolo Filipa Plánku a Stanky Balážovej to rozbieha znovu! Na modernejšej, teda ťažšej a dlhšej trase (56km/3860m+), s podporou o.z. Slovak Ultra Trail, v časoch, keď ľudia od rozkoše nevedia čo so sebou a čím väčšie šialenstvo

Čo som napísal na koniec reportu o lanskom tropicko-búrkovom ročníku? Že to nebolo ešte také zlé, aby nemohlo byť ešte horšie. A keďže predpovede počasia v súvislosti so Stíhačkou mi vychádzajú... Ale pekne zaradom: Predpoveď, aj tá oficiálna, bola dosť hrozná. Víchor na hrebeni a trvalý, celodenný dážď vďaka tlakovej níži, ktorá sa už v piatok plížila z juhu. Ale v piatok pohodička, pivko na jednej a pizza na druhej terase v Telgárte, ružovučký západ slnka... Prezentácia aj celý base camp ostali v škole, len nás chudákov účastníkov v

104km a 7000m prevýšenie, to je brutalitka, ktorá v blízkom vesmíre stredoeurópskom nemá obdobu, vie to čím ďalej tým viac ľudí. Asi preto bolo vypredané do pol hodiny. Po minulom supertropickom ročníku som si povedal, že to už horšie nemôže byť, aspoň teda čo sa počasia týka (hahaha), a teda že sa do toho môžem skúsiť poriadne oprieť. Lebo vraj extrémy si telo dlho pamätá, takže musí byť od vlani navyknuté :-) Časy a súperov neriešim, len jeden súper tu je: vlastná lenivosť. Proti tomu sa ide bojovať, vlastné hranice zas o kúsok posúvať. Hl�

To bola krása, vracal som, no na konci som mal slzy v očiach od radosti! Na preteky Dolomiti Extreme Trail pri talianskom Val di Zoldo s parametrami trate 103 km a +7150 výškových metrov som sa prihlásil už začiatkom februára spolu s kamarátmi z Banskej Bystrice, ktorí bežali kratšiu, 53km dlhú trať. Cestovali sme spoločne autom v stredu ráno 8. júna. Ubytovanie sme zohnali v dedinke Cibiana di Cadore, cca 30 minút autom od miesta štartu. Vo štvrtok sme išli na prezentáciu v meste Forno di Zoldo, kde sme si prevzali štartovné čísla a absolvovali kontrolu povinnej v�