Ultra Fatra - prvý ročník

Ďalšie pohorie slovenské už nemusí závisťou blednúť, že ešte nemá svoje „ultra“. Pritom práve vo Veľkej Fatre tradícia horských ultrabehov u nás začínala: Beh hrebeňom VF mal 45km (Šturec  – Malinô Brdo, 1991 - 1995)a stáli za ním ľudia okolo terajšieho Nonstopbehu hrebeňom Nízkych Tatier.

Ale teraz, partia okolo Filipa Plánku a Stanky Balážovej to rozbieha znovu! Na modernejšej, teda ťažšej a dlhšej trase (56km/3860m+), s podporou o.z. Slovak Ultra Trail, v časoch, keď ľudia od rozkoše nevedia čo so sebou a čím väčšie šialenstvo, tým rýchlejšie vypredaná štartovka :-) Takže úspech istý :-)

Po upršanom týždni ešte nočná prehánka (asi to bude chcieť kopačky obuť...), ale sobotné ráno 30.7. ako maľované. Pred siedmou ráno, nad Harmancom pri lesnej správe, už krepáňi krepí poskakujú nedočkavo (aj od zimy niektorí) pod bránou s červenými bujakmi. Žebi sme boli pekňe írečití v srdci Slovenska.

Niektorých sem doviezol autobus po noci v telocvični, niektorí sem došli po vlastnej osi a dvaja skromní emhádečkou :-) Takže parkovisko stačilo. Aj preto, že limit bol len 100 ľudí na štarte. Stačí na úvod, nie?

Dron bzučí, zrkadlofky cvakajú, Filip huláka že štááárt a na úvod Japeň: pek(el)ne strmo hore po zvážnici, lesom, po lúkach. Dobré na rozdýchanie a vytriedenie „zrna od pliev“. Tesne pod Japeňom pre mnohých prvý problém: chodník do neznačeného traverzu je zreteľnejší ako značka a keď človek pozerá pod nohy... Ale „kufrovanie“ patrí k ultra v teréne! Orgovia nemajú šancu označiť všetko detailne a toto nie je tartan, tu treba aj myslieť :-) Alebo sa zoznámiť s tou tetou, čo furt kričí „prepočítavam“. GPS záznam bol k dispozícii, mapa v povinnej výbave, keby niečo...

Tak Japeň bol brutus výstup? Dobre, tak dáme brutus zostup hahaha... Fatranské chuťovky po daždi ešte chuťovejšie: kríky  a žihľava, klzké kmene krížom cez chodník, blatko lepivé aj brodivé a dole v dedine plechový trojhlavý drak. Čooo? No fakt, ale potom už prvá kontrola, Staré Hory.

Po štarte suverénne prvý Peter Fraňo sem došiel v skupinke okolo 3.-4. miesta – jo, prvý kufor pod Japeňom. Zo žien prvá Alena Slaná, domáca, znalkyňa terénu, bez kufra :-) Kontrola symbolicky pri kaplnke, tak očipovať, najesť, napiť (pomodliť?) a davaj hore dákych 1000 výškových na Krížnu, pekne cez Majerovu skalu. Výživné!

V Starých Horách sa inak začal (hádam úspešne) aj test supertajného čipovacieho stroja, ktorý sa nepodaril na Stíhačke. Krabička vyzerá nebezpečne, ktovie čo všetko sa ňou dá „odpípnuť“ okrem bežcov. Allah Akbar! Čipovalo sa aj pod Borišovom, na Smrekovici, na Malinom Brde a v cieli, takže priebežné výsledky bolo možné sledovať tu na UltraHikingu.

Medzi Starými Horami a Malinným som sa zbabelo viezol v aute, takže do toho nerýpem. Len vraj tam boli dáke nejasnosti, kam si ísť po selfinu (tie boli inak povinné) na Šiprúni, lebo značenie tam nebolo nič moc. To turistické. Fáborky boli len na prvých a posledných 10km. No hej, mohli byť aj dlhšie (= viditeľnejšie) a niekde sa ich aj viac pýtalo. Veď nabudúce... Aj na poslednú kontrolu na Maline niektorí došli „z protismeru“ – vraj netrafili spod Vtáčnika hore k lanovke, hmmm. Iní ale hovorili, že práve tam bolo fáboriek dosť.

Na čele sa to cestou trochu popresýpalo: Peter Fraňo sa dostal zas na čelo a na poslednú čipovačku (Malinô Brdo) dorazil s komfortným štvrťhodinovým náskokom pred dvojkou Martin Halász / Dalibor Nedelka. Všetci si mysleli: víťaz je jasný... Alenu zradilo pod Borišovom koleno, pred ňu sa tak dostala Marcela Mikulecká. Tretia dobehla Barbora Mazáková a takto všetky tri aj do cieľa v RK.

Ale z Malina sa šlo ešte na Sidorovo. Kto sa pozrie na profil, dá si otázku, či sa organizátori neinšpirovali Nonstopbehom :-) Najmä úsekom Hiadeľské sedlo – Kozí chrbát. Teda dosť hnusný krpál v „cieľovej rovinke“, nejakých 6km pred koncom. Keď už sa mohlo len pohodlne klesať traverzom ku kalvárii. Ale zaplatili ste si dobrovoľne, tak trpte hehehe...

Lenže práve pod „krpálom“ na lúke bol problém. Pretože na smerovníku žiadna červená turistická šípka a značky na stromoch delikátne ukryté na okraji lesa. Kto mal gps, nemal problém. Ale vedúci muž nemal, tak mal – a stratil viac ako pol hodinu, prvé aj druhé miesto, blbá smola. Asi 20 nasledujúcich ľudí sa tam tiež motalo, kým sa na to prišlo a podarilo sa tam poslať regulovčíka. Uff, aspoň tak.

Potom už hádam všetci, ktorí postíhali limity, došli v zdraví do cieľa – na Námestie A. Hlinku. Lebo aj z toho Sidorova je to nie sranda - také strmé hrboľaté, keď má človek v nohách už 50km.

Potom už fajnotky do bruška za cieľovou bránou, voda v sprche hádam aj teplá (šak sme v meste), dobré rizotko v reštike a mohlo sa schyľovať k zombie párty v telocvični. Aj keď sa zdalo, že o túto tradičnú ultravymoženosť nie je ktovieaký záujem... Alebo len príliš veľká telocvičňa pre tých niekoľkých, čo ostali?

Lebo o rok sa isto viac naplní – lebo to bolo celé veľmi dobre spáchané - na to, že to bol „prvý pokus“. Aj účasť medzinárodná bola, dokonca párik indiánov z Medených kaňonov sa dostavil :-) Na občerstvovačkách hádam nik netrpel, počasie prialo, príroda krásna... A o rok to bude zas lepšie, keď budú nejaké drobnosti doladené. Veď všetko je vo vývoji – pripomienky sú isto vítané. Ale ak by chcel niekto príliš kritizovať, nech si prečíta, ako začínala napríklad Stíhačka. A možno nabudúce niekto aj toho medveďa uvidí.

UltraFatra.sk

Rišo Pouš