Východniarska stovka 2019
06.08.2019Som si minulý rok sľúbil, že na jemne naklonené rovinky medzi PO a KE už sa trápiť nepôjdem. Ale ma El Prezidente ako správneho chamtivca ukecal symbolickým štartovným – vraj pre každého, kto bol všetky ročníky. A ešte že vraj vybaví počasie. Tak som v prvú augustovú sobotu odštartoval posledný diel môjho tohoročného zábavného seriálu „Možno príde aj vrtuľník“. Po Živloplaze, H100, MF100 a NTS bolo vhodné doraziť sa štýlovo, niečim „menej náročným“. Lebo na spamätanie sa zo stovky potrebujem aspoň tri týždne, tento seriál bol však vysielaný každé dva. Ako toto niektorí šialenci dávajú (a do toho ešte Ultra Fatru), nechápem... Achilovky ma boleli už preventívne.
El Prezidente ohlasoval, že sa oproti vlaňajšku nič nezmení, ale už vchod do predpeklia (prezentácia pred telocvičňou) naznačil, že okrem športového a psychoterapeutického aspektu je na V100 znovu silnejší aj ten tradičný aspekt charitatívny – okrem spolupráce s organizáciami, starajúcimi sa o sociálne znevýhodnených, stál tam aj transparent, nabádajúci na darcovstvo kostnej drene. Niektorým, čo majú moc energie, by fakt nezaškodilo pustiť žilou.
Predštartová príprava mi vyšla na neočakávanie super (až tri hodiny spánku) napriek tomu, že niekto mal takú peknú melódiu na budíku, že ju nechal znieť, a znieť, a znieť... K matracom, škodoradostne vyloženým na balkóne telocvične, som sa síce nedostal, ale ja si tú karimatku raz kúpim!
Ráno pod kalváriou ale vôbec nebolo také arktické, ako Belo sľuboval. Skôr som si pripadal ako v dažďovom pralese. Z miestneho kláštora (či čo to tam je) ho asi taktne upozornili, že strieľať v sobotu ráno nie je vhodné, tak po šeptanom príhovore (na nejakom Bokšove vraj sa šmýka či čo...) nasledovalo ešte tichšie „No tak si to užite a môžete ísť.“ Kým pelotón asi 70 adeptov masochizmu a šmýkania pochopil a váhavo sa pohol, využil som to na bleskový únik.
Aj na východe sa stavajú diaľnice, ale prečo nik nevychváli v správach, že aj v lese? Nádherné, nové, široké... Upaľujem teda čo to dá, blato aj laktát strieka, tma pred očami... Keď ma vedúca šestka predbieha, rozprávajúc si vtipy, ešte ma to nerozhadzuje, proste je mi jasné, že prepaľujú. A idú v balíku, striedajú sa na čele, tak šetria energiu. Videli sme na Tour de France, aké to majú jednotlivci v úniku ťažké.
Keď som osamel, začali ma prepadávať melancholické črevné túžby pozrieť sa aj vedľa trate, tak som párkrát neodolal. Len som sa vždy snažil odbočiť z chodníka po vetre. Stačí, keď majú problémy s toxickým odpadom pod bratislavskými diaľnicami. Zato v neprehľadných úsekoch okolo Kendického kríža musím miestnych pochváliť, ako nám trať krásne doznačili a aj dozdobili! Nádherne farebnými detskými hračkami, bandaskami, zvyškami nárazníkov, fľašami všetkých farieb. Žiadne nudné fáborky! Tie našťastie boli hustejšie až na lúke za Pilierovým mlynom, tam kde vlani neboli. Takže sme hádam všetci trafili Kysak. Dobre rozklusaní sme tak vlastne prišli na štart stovky.
A stovku s rozbitými nohami som ešte nešiel, takže som sa úprimne tešil na nový zážitok. Lebo to poznáme, že zážitok nemusí byť pozitívny, len nech je intenzívny. Už pred Kysakom som mal v nohách pocity ako bežne niekde okolo 80. kiláku: do kopca boleli achilovky, z kopca všetky kĺby od členkov po bedrové, predné stehná k tomu, a po rovine všetko naraz. Super, tak to pôjdem turisticky, kochačsky, pošetrím si gély a vyžeriem krmelce.
Takže prvý brutus stupák na Prielohy pomaličky, v pohodičke a keď ma ani nik nepredbiehal, tak že hádam aj ani nie tak zle. Ale keď ma smerom dole v tej strmine predletel Peťo Mazán s výkrikom „Pozor, nemám brzdy!“ tak rýchlo, že som ani nestihol vytasiť foťák, už som sa nad sebou vážnejšie zamyslel. Asi v tom zmysle, že sa budem častejšie obzerať, nech nemám ľudí na záberoch len odzadu. A že sa spučím a zrýchlim len dovtedy, kým ich do toho záberu dostanem.
Hneď zopár možností (a modeliek do fotiek) sa naskytlo o chvíľu, medzi Veľkou a Malou Lodinou, na všetkými obľúbenom úseku „poza a popred, hore a dolu“, kvôli nejakej kope skál. Žihľava ako bonus. Menšia rozcvička pred ešte obľúbenejším Bokšovským hrebeňom.
Pri krmelci v Lodine som dodržal svoj interný sľub a už to išlo: dyňa, saláma, perník, slanina... Len uhorky neostali skoro žiadne, ani nálev, kto tu asi bol predo mnou? Nacicaný ako voš, mohol som sa pustiť do boja s bokšovskými preliezkami. A ako som si tak užíval tú jemne naklonenú rovinku a od nudy sa rýpal v nose, zrazu sa nado mnou niečo zablyslo. A sakra, objektív! Špinavá konkurencia! To zas bude kompromitačných fotiek! Bodaj si tam zmokol v tej tráve! Splnilo sa, o chvíľu. Aj s poriadnym VKV, až konáre padali. Ale to bola len nepatrná vsuvka.
To som už zároveň cítil, že nielen podvozok sa pokazil, ale aj motor začína vynechávať. Takže mierna úprava plánu: do boja som musel nasadiť aj chemické palivo. Na Železný vrch ma z Košickej Belej vynieslo zatiaľ spoľahlivo. Ale zachovajúc vernosť aj pôvodným ideám, prvý raz na tejto akcii som nepohrdol ani polievkou na Lajoške. Len otázka, či chcem vriacu alebo jedlú, ma pobavila. Až takú Arktídu zas Belo nevybavil, aby som sa nepotil aj pri šmatlaní.
Ale dobre padla, zeleninková. Tak som s novou chuťou pajdal v ústrety Kojšovke. Bolo to milé, keď sa vynorila na horizonte tak blízko, smerovník k nej ukazoval dve hodiny... Len keby to reálne, ako pre mňa, aj so zachádzkou cez Kojšov, nemalo trvať zhruba trojnásobok. Keby aspoň nie tie zvážnice... No dobre, Turniská sú nádherné a z Folkmarskej skaly krásny výhľad.
V Kojšove aké milé prekvapenie! Slnko akurát zaliezalo, ochladzovalo sa dosť, hore na holi isto fičák. Pri pomalom pajdaní to chcelo fukerku. Na to som myslel, jasnééééé! Čo???? V dropbagu nie je??? To budem musieť pridať, aby som sa zohrial??? Našťastie je tu plán B. Chemická zbraň stredného doletu čakala, len som bol nútený odpáliť ju skôr ako som chcel. Hádam na nej doletím dostatočne ďaleko.
Takže cez najvyšší vrchol v pohode, aj zbeh bol bez utrpenia pre nohy. Lebo táto chémia nielen dodá energiu, ale aj utlmuje bolesť. To nie je reklama, to je empiricky overený fakt. Ale všetko samozrejme dočasne, ako som zistil niekde za Zlatou Idkou, keď som vystrihol parádnu volejbalovú rybičku. Na lesnej ceste, kde sa výnimočne nedalo o nič zakopnúť. Zato priamo na hubu. Pri šmatlaní, keď už chemická zbraň prestávala fungovať. To ani prekážky pod nohami netreba.
Ale dáko som to už teda došmatlal až na Aničku. V móde „autopilot“, ktorý na ozaj „pestrej a záživnej“ cieľovej rovinke, dlhej asi 30 km, používa skoro každý. Až som skoro závidel tým, ktorí tadeto pôjdu už za dňa. Autopilot som dočasne vypínal len na chvíľu: keď som otravoval hrkútajúce hrdličky na Klatovianke, keď okolo funeli dzive švinky, alebo keď bolo treba viac sa dívať pod nohy v zákerne hrboľatom traverze z Bankova do Čermeľa. Trochu ma v tých záverečných kilometroch rušil len nejaký zápach. Až som si uvedomil, že vietor mi fúka do chrbta.
Na Aničke už nočná zombie párty bežala naplno, tak som sa úspešne zapojil. Aj keď - aj tu sa našla väčšia hviezda. Môj pohybový prejav pripomínal síce chodiaci maliarsky rebrík, ale Daliborov s vytknutým členkom, to bol ešte o triedu vyšší level. Dojedanie prebytkov z krmelcov pokračovalo úspešne v našom prípade až do poludnia, potom hurá na vlak a nech si to po nás orgovia upratujú. Veď si to užijem o rok. Lebo som sa už definitívne prehlásil k nim. Behania po nekonečných zvážniciach, ktoré sú buď zaprášené, zablatené, zarastené alebo rozryté (alebo všetko naraz), už mi stačilo. A je tých akcií už veľa u nás, treba si aj vyberať, lebo si treba medzi nimi aj oddýchnuť.
Síce už teraz El Prezidente avizoval nejaké vylepšenia na budúci rok, ale ako ho všetci poznáme, charakter jednej z najťažších stoviek u nás veľmi rád zachová. Aj preto budia rešpekt rekordné časy Mateja Oravca 15:42 aj Petry Mückovej 21:39. Na takéto brutalitky sa zrejme nikdy nebudú hlásiť davy, na to je tu v blízkom vesmíre málo masochistov. Tentokrát asi 70 a väčšinou skúsených, lebo úmrtnosť bola veľmi nízka. Tak tejto chuťovečke pre náročných želám do ďalších rokov veľa zdaru a jej autorom a ostatným zúčastneným veľa fyzických síl a aj nevyhnutného psychického zdravia.
Rišo Pouš
Fotky Východniarska stovka 2019
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (903x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (874x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (863x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (814x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (745x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (714x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (694x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (685x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (682x)
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (675x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...