Ultra Fatra 2021

Parametrami najnáročnejsí „krátky“ slovenský ultrabeh mal šťastie v týchto koronálnych časoch - dočkal sa svojho 6. ročníka. A že aj vlani bol, to neviem či je šťastie alebo tvrdohlavosť organizátorov. V dobrom samozrejme – a za to im patrí vďaka. Len pre poriadok: 55 km a 3800 v. m. – to nemá ani Šelma, ani Krížna, ani nič. A to prevýšenie ani niektoré stovky. Tento rok náročnosť ešte poriadne vylepšilo počasie, najmä v prvej časti. Lebo po dusných dňoch prišiel front a poriadne zapršalo, takže tie známe fatranské hlinené chodníky sa stali brutálne slizkými. Kto neľahol aspoň raz, môže si gratulovať a dostane zľavu v práčovni. Olízané kamene a korene, najmä v kombinácii so superprudkými zbehmi a výšľapmi, to bol už len malý bonus. Ale ako povedal klasik: „No a čo? Dobre, že sa nepráši.“

Priznám sa k jednému faktu: až doteraz som sa hanbil, že som sa tu, na mojom domácom ihrisku, ešte nikdy nezúčastnil. Vždy som tu pobehoval len s foťákom a najmä na pohodičku – až tak, že som raz ani vyhlasovanie víťazov nestihol. Lebo soráč, taký masochista nie som, aby som takéto dával medzi Stíhačkou a Východniarskou. Ale všetko je raz prvý raz: Stíhačku korona skrátilia a Východniarsku rovno zrušila – tak hurá, ide sa drieť! Takže ďalej to bude viac subjektívny doják ako objektívna správa, aj fotiek pomenej. Lebo na začiatku sa mi nechcelo kvôli lejaku moc fotiť a od Krížnej už vôľa ochabovala. Takže tak...

Začalo to v BB v sobotu ráno - pohľad na východný obzor z ubytovne (tota fotka tu hore) v kombinácii s predpoveďou mi navodil myšlienku, že štart by bolo dobré o hodinku – dve odložiť. Valilo sa totiž na Krížnu čelo frontu a fajne sa tam blýskalo. A keď som zapol mobil, hneď pípla esemeska, že štart sa posúva na ôsmu, hehe... Nás turistov by sa to moc nedotklo, ale trhači traťových rekordov by za Majerovou skalou vbehli asi rovno medzi blesky. Elektroliečba v cene štartovného? Nie, vďaka. Aspoň presun do Harmanca k lesnej správe som stihol za sucha, ale potom to začalo. Fotili nás zhora a ešte viac sprchovali. No stále dusno fest – nie je jedno, či som spotený alebo zmoknutý? Horšie bolo, že búrke sa na Krížnej nejako zapáčilo, tak že vraj asi zmena trasy a zo Starých Hôr pôjdeme nie na Majerovu skalu, ale dolinou cez Tureckú na Úplaz a odtiaľ na Kráľovu studňu, kde sa uvidí... No prosím, a už by z toho bola šesťdesiatka.

Lejak miestami aj ustával, ale keď Filip zakričal „minúta do štartu“, na štarte nebolo ani nohy. Všetci pozaliezaní kde sa dalo, najmä pod šopami. Miestne myši zažívali kultúrny šok. Inak jediné miesto, kde na štarte nelialo, bolo pod oblúkom štartovej brány. Taká bola veľká. Ale aj tak by sa pod ňu nezmestilo takmer 200 štartujúcich. Pôvodne ich síce malo byť ešte viac, ale asi aj vďaka predpovedi takmer 40 ľudí neprišlo.

Nevedia, o čo prišli. Lebo už strmina po štarte bola poriadna šmýkačka, vyššie na lúkach pod Japeňom okorenená ovčími bobkami. Ešte že aspoň pokosené bolo. Ale tá zelená javorová stena, ktorá sa mi postavila do cesty pod vrcholom stúpania, to mi len sánka padla – že teraz kade? No kade, priamo dnu hehehe – ako cez sprchu keby som prešiel, paráda. Ale hore na Japeni keď som sa poobzeral, veeeľmi ma potešila tá druhá predpovedaná búrka, ktorá si to šinula ďaleko bokom od nás – niekde cez Poľanu smerom k Veprom. Tá prvá nad Krížnou už bola minulosťou a oblaky sa tam už pekne dvíhali. Pritom z jz sa neblížilo nič nebezpečné, super!

Lenže nasledoval zbeh do Starých Hôr - a to bola teda mňamka prvotriedna. Toľkokrát som sa všetkých možných konárov nechytal už dávno. A ešte keď na začiatku zbehu to blato kryla tráva a kríky, ako je dobrým zvykom na chodníkoch, kade veľa ľudí nechodí... Nooo ale prežili sme, nik tam tuším nenacvičoval skok do rakvy, tak som si aj myslel, že už len lepšie bude. Dole v dedine od Filipa ďalšia dobrá správa: ide sa po normálnej trati.

Krmelec Straré Hory: dotankovať jonťák, dva poháre coly, zagelovať (lebo som sa rozhodol šliapať na chemické palivo) a hybáj do najdlhšieho výšľapu na trati. Symbolicky popri cintoríne. A len som sa divil, akých Kráľov okolo seba vidím: Kaktus, Kašniar, Kaľavský. V príliš dobrej spoločnosti som sa ocitol, sakra! To sa mi môže vypomstiť! Ale zatiaľ to išlo takmer bez zadýchania, tak ok, pome na to. Jasné, že mi všetci zdrhli v diaľke a pod Krížnou už som sa sám potkýnal. Ovčích bobkov rapídne pribudlo a chodník ako mydlo. Hore pri „kozmodróme“ jednočlenná VIP občerstvovačka, vraj pre priateľku – taaak to je iná oddanosť v tom lejaku, to by som si vážil slečna!

Fotka zamračeného, ale pretrhávajúceho sa hrebeňa (hory fajčia - je po daždi?) a nástup do najkrajšej, lebo najbehateľnejšej časti trasy, až pod Borišov. Teoreticky. Lebo keď som párkrát naprázdno zavrtel nohami a párkrát vyletel z chodníka do trávy, došlo mi, že asi na tom blate adhézia nebude taká ako za sucha. K tomu sem – tam mláčka po členky hlboká a nohám sa tiež už akosi prestávalo chcieť. Zas som zistil, na aké štreky a časy mám natrénované a že ďalej to bude už len o hlave. Ale Ostredok je najvyšší bod na trase, tak do cieľa vlastne už len z kopca :-) Ale mával som rukami teda poriadne, aby som sa v stope udržal...

No ďakujem pekne za také „z kopca“: na rovinkách sa nedalo do toho oprieť, z kopca som vyhadzoval nohami ako tanečnica kankánu, pod Suchým vrchom kameňolom a priľnavosť tiež ako na ľade, no radosť sa trápiť. Ešte okolo Koniarok to šlo, ale v traverze Ploskej zas blatný mordor, a ešte vylepšený kravskými lajnami. Je to samozrejme úplne niečo iné ísť takto „na krv“, ako sa flákať s foťákom. Ešte že spredu stále hlasnejšie doliehalo vyzváňanie zvoncov – niečo od pasúcich sa jalovíc, niečo od besniacich občerstvovačov na K2 pod Borišovom. A tí boli fakt dáki premotivovaní, až som niektorých musel odháňať, a vraj aj ten zvon chatárovi pokazili či čo... Jeden nemenovaný začal dokonca niečo o živej legende vykrikovať, keď som sa tam doplazil. Ale to si s ním vybavím osobne – táto dnešná mládež, to je des!!! Okrem toho ani živý som sa už moc necítil. Ale aspoň ma detiská napravili, kam patrím. Keď ešte dostanem medailu od SUT za celoživotné zásluhy o rozvoj ultratrailového bulváru, pôjdem si rovno zajednať hrobové miesto.

Cola, cola a ešte cola, to mi robí dobre na trávenie. Doliať jonťákom a niečo energetičné do brucha, a už sa plazím do kopčiska: Smrekovica nie je ďaleko, ale sakra vysoko. Ploská a Rakytov stoja v ceste a hnusne strmo sa tvária. Ploská samozrejme viac. Ale v polke cesty kváder soli na chodníku – mohol si líznuť každý, komu sa zdalo, že sa príliš vypotil. Hore prvá štikacia kontrola a ja somár som zistil, že nohu s číslom ku kliešťom nedvihnem. No naštvala ma takáto blbosť poriadne – znak toho, že mozog už mám dobre odkrvený. Aspoň fotku som zvládol, keby v cieli pochybovali. A dole! A dlho! Konečne? Ale prd, nešlo to, uťahané nohy odmietali prepnúť do módu „zbeh“. Potkýnačka aj o vlastný tieň, takmer som si nevšimol, že naproti stúpa Majo Priadka s parťákmi. No, ten bol isto už v cieli a teraz ešte vyklusáva... Našťastie, kým som sa vrútil do pralesa pod Čiernym kameňom, nohy už ako-tak sfunkčneli. A tam to treba – najmä koncentráciu pri tom skákaní cez korene.

Von z lesa a vpredu sa už týči Rakytov, za mnou si spieva Julo Kaľavský „...kde si si čižmičky zarosila?“ Vraj ho totálne vyplo, tak si spravil dvojfázový tréning – posedel si zo hodinku v tráve a išiel ďalej. I tak še da. Horšie bolo ale to, že nad hlavou stále viac modrej a začínalo saunovanie. Aký som bol doteraz zmoknutý, začínal som byť skôr prepotený. Rakytovskú strechu sme pomaličky dali ešte v trojici pod mrakom, potom ešte trochu príjemného tieňa pod Skalnou Alpou vo dvojici, ale v traverze strmého južného svahu pred Močidlom keď do mňa udrel Oskar plnou silou, to ako keby som fakt do sauny vošiel. Bylinkovo aromatizovanej. A tak až na Smrekovicu. Rýchlo chodiť neviem, tak som sa aspoň tváril, že pomaly bežím. Miernučký sklon, tu keby nohy ešte išli, joooj... Ako som ja kedysi za mlada dokázal dávať stovky??? Aspoň, že od tej Skalnej Alpy sú konečne normálne, civilizované chodníky, prevažne.

Zo Smrekovice, kde to samozrejme „perfektne poznám“, ma vypatlaný mozog poslal hore serpentínou po cyklotrase - namiesto toho, aby som stúpal priamo hore po zelenej turistickej. Aspoň sa to dalo kluskať, ani nevadilo, že som si pár stoviek metrov nadrobil. A potom už zväčša z kopca až k poslednému krmelcu pod zjazdovkou. Hej, dole miernymi kopcami to ako - tak išlo, ale zjazdovka, to bola pomalá smrť. Ešte by to chcelo ťažšie chemické zbrane do záveru, ale som nemal - neskoro som si spomenul a nezohnal som. Hádam to Sidorovo prežijem.

Na Maline tradične cola a od osadenstva aj provokácia, vraj si môžem požičať na zjazd do mesta kolobežku. S vďakou som ich poslal do..., masochizmus bez Sidorova by sa nerátal. Tak valím dole po asfaltke ako dzivý, lebo ma ktosi naháňa. Či to len halucinácie? Rok či dva som ten nábeh z lúk do lesa značil, preto to aj tam perfektne poznám a preto nasledovalo hádajte čo? No, ani nie že kufor, len taká zachádzočka, kým mi doplo, že zle idem. Ale potom sme už driapali hore, často aj 4x4, asi traja za sebou. Spod vrcholu sa na nás škeril Dalibor, ktorý tu robil tajnú kontrolu a kontroloval, či niekto nezneužíva klieštiky. Zase sa mi zdali privysoko a aj keď boli vraj na gume, ani som sa nesnažil, len fotil. A potom už nekonečné klesanie, z predposledných síl. Ešte sa tu nezrakviť a dobre bude. Podarilo sa, tak ešte to stihnúť pod osem hodín, aby „bývalý kamarát“ nepindal, či som sa nemohol hecnúť. Aj to sa podarilo, aj keď s pichaním v boku, tak koniec. Konečne viem, aké je to, keď sa UF ide poctivo s číslom a sľubujem, že nabudúce si budem už menšiu srandu robiť z tých rozmontovaných ksichtov pred cieľom. Jedine žeby nie :-)

V cieli všeobecná pohoda, len pre nás veľké deti nemali nič čapované, musel som čakať, kým donesú prebytky z prvých krmelcov a rozrobia jonťák. Potom som už tiež mohol rozbehnúť socializáciu naplno – až tak, že som zas nestihol víťazov na bedni a musel ich po uliciach naháňať. Skončil som s tým spoločenským životom až o pol tretej ráno, keď došla trpezlivosť aj poslednej mojej obeti. Kofola je sviňa, nepustí ma spať. Aspoň sme kolektívne vymietli dva miestne lokály. Plánoval som síce aj domov ísť, ale nakoniec som radšej hodil ruksak pod hlavu a prikryl sa reklamným bannerom namiesto paplóna. Noc bola síce krátka, ale teplá :-) A keďže som strážil chodbu, vstal som skoro, už keď sa prví zombíci začali knísať z telocvične za rannou hygienou a na spoje domov.

A to je tak asi všetko. Pre objektívnosť - výsledky kompletné sú dole v galérii aj TU na Hikingu , asi najviac stojí za zmienku megačas Hany Holoubkovej, ktorá vyprášila väčšinu chlapov a ešte prišla do cieľa s traťovým rekordom a úsmevom ako z prechádzky. Nejaká divná zóna je tam u susedov pod Lysou horou, nejako často sa odtiaľ roja títo ultratrailoví mimozemšťania. Ešte raz treba poďakovať Plánkovcom a ľuďom okolo nich, že na seba berú tú zodpovednosť a riziko diktované počasím, a teraz ešte aj koronou. Zase len treba podúfať, že o rok zas - a znovu v normálnejších podmienkach.

Rišo Pouš