Tatranská šelma ultra 2017

Vnenkyho a spol. má niekto hore rád! Lebo počasie, jedna z kľúčových vecí na ultra a v Tatrách zvlášť, vyšlo na štvrtom ročníku tatranského žúru zasa parádne, a dokonca „na chlp“. Krásne ráno, obloha ažúro. Cez deň predfrontový južný vetrík, osviežoval zboku. Pred obedom sa začalo od západu zaťahovať, žeby zas príliš teplo nebolo. Posledných poháňal od Skalnatého plesa jemný dáždik a dole Monkovou dolinou lejak, aby ušetrili na sprche a zmyli blato. Predtým ešte štvrtková búrka dobre namydlila zbeh do Monkovej doliny, aby sa všetci dole rýchlejšie kĺzali a stíhali limit. A že prečo padli traťové rekordy...

Inak limit, to je tu ďalšia pekná atrakcia – každý rok prísnejší. Teraz: na Hrebienku do piatich hodín od štartu, v Ždiari do jedenástich. Len som čumel, ako sa aj vzadu išlo od štartu „na bomby“. Pred Hrebienkom ešte na väčšie. Už to chce rýchlejší foťák, môj nestíhal zaostrovať niekedy ani hore Ostrvou. O vykluskávaní a fotení panorám ani reči... Proste tento žúr sa pomaličky a nenápadne mení na seriózne a najmä šelmovsky rýchle preteky.

Limit počtu účastníkov bol zasa ako prvoaprílový vtip: štart registrácie 1.4. o polnoci a vypredané nie do rána, ale za pár minút! Na čakačke vraj ostalo okolo 400 náhradníkov. Jasné: Tatry + preteky, to láka. Ale asi aj fakt, že pred registráciou treba povinne prejsť kvalifikáciou (od 17 do 57%). Tá bola pod dohľadom afganského teroristu:

Dídžej zadunel jasnou nocou (aby prichádzajúci jednoznačne trafili), telocvičňa sa zaplnila, bol aj priateľský futbalový zápas s domorodcami, potom výklad trate. Jednoduchý: stále po červenej a neskopávať starenky z chodníka. Bežci sa navzájom môžu, sú poistení.

Ráno klasika: že len jeden záchod? A čo tie hlboké lesy naokolo? O pol siedmej tri autobusy so šelmami – cirkus sa presúva na Tri studničky. Tam zápcha ako v Blave na prístavnom, parkoviskári si zase zažili svoju hodinku slávy. Ultrašelma má aj lesoochranársky aspekt, stromy okolo štartu výborne rastú vďaka každoročnému výdatnému hnojeniu. Ktovie aké bulvárne zábery natočil ten poletujúci dron?

Ešte poslední registrovaní nestíhači, ešte výklad trate a pokyny, ešte minútka ticha za tých, ktorí už tu žiaľ nie sú... A o ôsmej je zverinec vypustený z reťazí. Poštartová strmá cestička, ale všetci valia, laktát strieka, pery modrejú. Limit na Hrebienku asi straší viacerých... Ak toto je pomalé ultra, dám sa radšej na korešpondenčný šach. Ešte že sa môžem vyhovoriť na fotenie. Na rovinkách nevidno pod nohy kvôli tráve, ale samovrahovia letia ďalej. Okrem nôh nestíhajú ani oči – pozerať sa, kam treba nohy klásť.

Jiří Čípa, Jakub Uherek, Rišo Zvolánek, Peter Fraňo a ďalšie šelmy zubaté ale problém nemali a pekne si to rozdávali od začiatku. Jirko by to asi aj vyhral, nebyť vraj kŕčov, lebo šiel od štartu dopredu. Možno to bola aj daň za terén, na ktorý jeho nohy nie sú až tak navyknuté. Ale len o dve minúty dobehol za Rišom Zvolánkom, ktorý za 5:46 poriadne skresal Pygmejov traťový rekord z r.2015. Tretí Peter Fraňo ako vždy so skromným úsmevom: že ako si? No, že dobre... :-)))

Medzi dievčatami od štartu s malým, jedno – dvojminútovým náskokom viedla Katka Lamiová pred nórskou šelmou Malene Blikken Haukoy (z tímu so znakom snežného leoparda). Tej sa to vraj zdalo málo technické (!!!) a zapáčil sa jej asi až zbeh do Monkovej doliny, lebo tam Katke naložila 12 minút a ženský traťák Petry Mückovej zrazila o takmer pol hodiny (7:08). By som rád vedel, kde doma behá tréningy - po feratách? Tretia Lucia Dobrucká podľa vlastných slov „nešla na výkon“, po tej autonehode sa ani niet čo diviť. Ale na bedňu v pohode s prehľadom, od štartu do cieľa v podstate tretia, o to väčší rešpekt!

Neboli bitky len vpredu, ale aj pred Hrebienkom, najmä o limit sa šprintovalo. Boli aj nedobrovoľní darcovia krvi, ale dokopy nič vážne, aj keď sa jeden z nich previezol vrtuľníkom. Našťastie len rozbitá brada a koleno, odišiel po vlastných. Z necelých dvesto šeliem na štarte prešlo limitom na Hrebienku asi 152 kusov a až na pár výnimiek došlo všetko do cieľa. Nejaké to blato vo vlasoch a na zadku po kotúľoch dole lesom po Širokým sedlom, ani jeden zlomený malíček a trochu krvi na lístí už optimizmus hádam nenarušili.

Na Skalnatom isto zarobili na kole, lebo zopár žalúdočných problémov bolo, najmä cestou hore z Hrebienka. Slalom pomedzi ceprov viacerým dvíhal adrenalín a tým aj rýchlosť. Zaujímavé, že prví sa nesťažovali – to sa asi ľuďom ešte chcelo uhýbať... Geniálna bola „mobilná občerstvovačka“ pod Batizovským plesom, ktorú má na svedomí Tatranská minerálka (inak dodávateľ pitia na trase a brzdnej kvapaliny pri kvalifikácii). A som sa divil, čo robí na magistrále nosič...

Takže opäť super, s ďalšími malými vylepšeniami. Čo môže byť zlé na pretekoch s takými kulisami, a keď ich robí víťaz viacerých takýchto akcií, limitárov zozadu ako buldozér tlačí víťaz prvého ročníka, víťazka prvých dvoch ročníkov opatruje trosky na občerstvovačke  a vlaňajší víťaz robí „výstrojného dôstojníka“ a občerstvovača? To si treba vážiť!

Len počasie pred koncom limitu to nejako nezvládlo a Matúš musel v tom lejaku trochu urýchliť vyhlasovanie víťazov. Ale zato afterka vraj potom bola úspešná, nikomu sa nechcelo ísť v nečase z krčmy het :-)))) Do budúceho roku tak len dva návrhy: baby vzadu šomrali, že je pre ne limit na Hrebienku príliš nespravodlivý, no a k tomu tatranskému pitnému režimu by to chcelo aj niečo echt tatranské zahryznúť. Nejakého grilovaného svišťa?

 www.tatranskaselma.com/vysledky

Rišo Pouš