Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier 2018

Najstarší horský beh slovenský sa 23.6. dožil 26. roku svojho života a tieto narodeniny oslávilo priamo na jeho trati asi 170 masochistov. Prečo maso? Lebo už názov behu napovedá, že počasie je tu jedným z kľúčových faktorov úspechu a dobrých časov - a to bolo tentokrát „fajnové“. Po dvoch superteplých ročníkoch príroda vypočula prosby chladovzdorných horských bežcov a povedala si, že im teda ukáže opačný extrém. V apríli bolo ako v júni, tak sa to teraz otočilo. Po dusnej a vlhkej perióde s častými búrkami sa dovalil deň pred štartom ukážkový studený front: teplota padla o viac ako desať stupňov, okolo Chopku v sobotu ráno aj pod nulu. Do toho sneh s dažďom hneď po štarte a nárazy sz vetra na hrebeni mali vraj cez 60 km/h. Takže ako to v takýchto prípadoch býva zvykom, štartovka ostala nenaplnená. Alebo kvôli vyššiemu štartovnému? Najmä pri neskoršom prihlásení už bolo poriadne – za tie peniaze sú už ľudia zvyknutí na iný komfort... Ale zdravému jadru toto nevadí, že? Malé sťažnosti boli akurát na akupunktúru vodorovne letiacimi krúpkami na hrebeni. Skalné platne na chodníku medzi Štefáničkou a Kamienkou sa vraj nešmýkali, to blato za Chabencom už každý berie ako normu, keď poprší. A aspoň bola zasa trochu väčšia sranda do kopca z Hiadeľského sedla. Väčšinu ľudí aj tak ešte pred cieľom pekne vyumývali „aprílové“ prehánočky.

Ale po poradí: v piatok večer aj v sobotu ráno počasie na prezentácii v BB krásne, polojasné, aj keď chladné. Zato cestou na štart všetci kukali z autobusov doľava - hypnotizovali hrebeň, neviditeľný v mrakoch. Aj keď sa zdalo, že sa to tam trhá, na Trangoške kosa, vietor a mraky „proklatě nízko“. A hneď po štarte (9:30) klesli ešte nižšie a začalo liať. Takže ani fotky z Chopku tentokrát nemám, otočil som sa už na Srdiečku. Z mrakov sa vraj bežci vynorili klasicky niekde pred Ďurkovou, ale aj potom si tí pomalší ešte užili dažďa.

Do cieľa prvý doletel Peter Fraňo, zavŕšil tak svoj hetrik na týchto pretekoch. Kúsok pred cieľom vyzeral sviežo, ako keby len nedávno odštartoval. Len malú chvíľku za ním „sparťan“ Patrik Milata a o ďalšiu chvíľku „nadštyridsiatnik“ Julo Kaľavský. Potom už nasledovala dlhšia pauza, kým sa začali trúsiť ostatní. U dievčat podobne: Katarína Lamiová obhájila vlaňajšok, druhá dobehla susedka spoza Moravy Zuzana Ožanová a aj tu obsadila tretie miesto nadštyridsiatnička, domáca Alena Slaná. Kompletné výsledky sú v galérii a samozrejme na stránke pretekov: http://www.nonstopbehnt.sk/vysledky-fotky.php

Cieľová lúka pod centrálnym parkoviskom na Donovaloch je super, ale v tom aprílovom počasí ukázala svoje nevýhody – žiadne hromadné polihávanie na tráve ako vlani, ani tá poľná sprcha nebola taká obľúbená. Všetci sa radšej natisli do koliby, do tepla a závetria, alebo posedávali v autách. Organizátori museli viackrát vyzývať aj niektorých ocenených, aby sa im uráčilo na bedňu (lebo do výčapu a na parkovisko nebolo dobre počuť) a divácka kulisa pred bedňou bola niekedy v tom daždi tiež taká nijaká. Navyše, keď bola snaha vyhlasovanie urýchliť, žeby víťazi nepomrzli. Aj preto som chlapov do 40 a do 50 pri oceňovaní prepásol. A prvé dve ženy zas na trati – lebo vďaka počasiu bol každý nejako zakuklený a čísla často nebolo vidieť, navyše sa pred cieľom motali aj polmaratónci.

Treba ale vyjadriť uznanie všetkým, ktorí sa do toho nečasu vybrali pretekať. Navyše špeciálnu poklonu treba vystrúhať  ľuďom na občerstvovačkách na hrebeni – lebo stáť tam toľký čas v takom mordore, to už chce ozaj morál... O rok to hádam zas bude všetko k všeobecnej spokojnosti.

Rišo Pouš