Nízkotatranská stíhačka 2021 – šprintérska

No čo nám to tá korona spravila? Skrátila Stíhačku na polovicu, len na „detskú“ trať po Čertovicu! Alebo slovami hlavného riaditeľa letovej prevádzky Ľuba: pri súčasných obmedzeniach súvisiacich s pandémiou boli len dve možnosti – buď nič alebo to spraviť v kratšej verzii. Nie je asi vôbec sranda rozhodovať sa a vybavovať niečo v januári, keď nik nevie čo sa bude dať v lete. Každopádne vďaka za rozhodnutie pre tú druhú možnosť a samozrejme vďaka všetkým orgom a dobrovoľníkom za „unuváciu“. Odrazila sa potom tá neistota pandemická asi aj na registrácii: limit 100 kusov nebol naplnený, v štartovke „deň pred“ svietilo 92 mien. Z toho 85 vyrazilo na trať. No úmrtnosť bola maličká, tak vo výsledku to vydalo na také bežné cieľové počty – 73 finišerov. Veď výsledky sú dole v galérii. Akurát stupne víťazov boli po predlhom čase čisto slovenské, lebo spoza hraníc sa sem zrejme viacerým tradičným rýchlikom nechcelo trepať. Predsa len, napriek obmedzeniam bolo sa treba registrovať v poriadnom predstihu. Riadiaca veža letovej prevádzky bola presunutá nazad do školy, len večerná schôdza sa odohrávala pred budovou, a nie v triede. Však ale zas - bol príjemný letný večer, tak prečo nie? Base camp ostal tradične v picérke a pokiaľ viem, nik sa tam tentokrát neotrávil. Len dva zadné voje sa tam skoro pobili, lebo o sebe nevedeli, že sú až dva a nevedeli sa dohodnúť, ktorý z nich je ten pravý :-) Ale to je už o inom.

Tak pome na to, pekne po poriadku. Všetko je raz prvý raz, aj kratšia Stíhačka. Prvý raz som aj prijal ponuku spať ako človek (vďaka za ňu) a nie na parketách v spacáku, tak som sa skoro aj vyspal. Lebo choď spať so zadným vojom, ktorý sa ide ráno len flákať... Aj keď noc pred výkonom už nezaváži, ako si rád nahováram. Prvý raz som nevzal foťák, len chytrý mobil, prvý raz som vyskúšal chytré hodinky s navigáciou, aj keď trať poznám naspamäť. Najväčšie poučenie z toho vyplynulo také, že je to ťažký život, keď sú tieto zariadenia chytrejšie ako ich používateľ. Ale dobre, no... Prvý raz som si nedal štucne a prvý raz som okúsil gél, ktorý cucajú aj profíci na Tour de France. Veď to bude len šprint, zaexperimentovať nevadí.

Viacero z tých „prvých razov“ bolo kvôli počasiu, čo je na hrebeni NT dosť zásadná vec ako vieme... Hlásený bol lejak pred štartom, prílev vlhkého vzduchu od juhovýchodu a s tým spojené búrky cez deň. Plus poriadny vietor do chrbta. Ráno ale sucho a príjemne, hore na holi sa prevaľoval mrak a fúkalo ako malo. Vyzeralo to na bežecký ideál. Nakoniec to bolo dosť odlišné, ale dostaneme sa k tomu.

Štart bol posunutý až na siedmu, že veď sa netreba ponáhľať. Len viacerí chladnomilní frfľali, že teda pokojne mohol ostať ten pôvodný o 5:30. Aj pravdu mali, si myslím, lebo už cestou na Šumiac som bol mokrý ako myš. A nie od rosy. O stúpaní na hoľu ani nehovoriac, až kým sme nevyliezli z lesa. Dusno ako v práčovni. Aj chrti chrtili po štarte nejako pomaly, normálne som chvíľu s nimi aj stíhal. Až kým ma „príroda“ nezavolala odbočiť do kríkov. Ale to bolo ešte na „štartovej rovinke“ na cyklotrase do Šumiaca. Pravda o tom, kto čo natrénoval, sa začala ukazovať pri výstupe hore na K2, teda k vysielaču.

Na briefingu sme dostali aj informácie, že vďaka nedávnym víchriciam sú najmä okolo Ramže čerstvo popadané stromy. Ale že jeden zavadzia aj ponad chodník nad Šumiacom, to sa viacerí dozvedeli až priamo tam – keď sa ozvala dutá rana... Mám dojem, že telefón a hodinky sú odvtedy zase trochu chytrejšie ako ich nemenovaný používateľ. To je tak, keď sa človek pozerá len pod nohy.

Na holi normálne trochu dilema, že kade ďalej – taká hmla! Aj v tých kameňolomoch na Orlovej a Bartkovej, tam nikdy neviem, kade vedie chodník, aj keď je viditeľnosť. Teraz bola neviditeľnosť, tak len tak po pamäti. Ale to horšie len čakalo. Ako som zliezal dole k Andrejcovej, vyliezol som z mrakov a z nich vyliezol aj Oskar. A začala parná sauna, až do cieľa v podstate...

Severovýchodný vietor v lese zoslabol a takmer vôbec neovieval. Lebo ako som sa hýbal dopredu v jeho smere, skoro jeho rýchlosťou, skôr mi to pripadalo ako bezvetrie. Len vo vyšších polohách miestami osviežil, ako napríklad na Vápenici či na Homôľke. Ale takých je tu samozrejme málo, žalostne málo. Najväčšiu srandu si zo mňa robilo slnko za Ramžou, kde sa pravidelne párkrát vystrieda les a rúbanisko. Mal som dojem, že v lese sa vždy zotmelo ako slnko zašlo (už sa búrkové mraky chystali do akcie), ale ako som vyšiel z lesa na rúbaň, hneď začalo svietiť :-)

Ďalším milým bonusom k tej saune boli následky nedávnych búrkových víchric. Chodník po Priehybu ešte v pohode, aj keď poriadne kľučkovací. Ale trať medzi Kolesárovou a Ramžou, to bol skôr Spartan ako ultrabeh. Nové výzvy krížom cez chodník typu prelez, podlez, preskoč, obíď... Ale našli sa aj zo dve také, že „A teraz čo?“ Veľmi fajné pre stále tuhšie nohy.

A za Priehybou je to aj najdlhší úsek bez krmelca. Na plnohodnotnej Stíhačke to ani moc nevadí, ale na takomto šprinte sa behajú bomby a viacerí hovorili, že išli dosť dlho bez vody, že to podcenil. Dali sa síce využiť pramienky pod Havraňou poľanou a pod Vrbovicou, lenže o tých treba vedieť, aj keď sú priamo pri chodníku. A nie sú nič moc teda...     

Doslova vykúpením pre mnohých bolo isto vynorenie sa z kľukatých a zarastených traverzových chodníkov na lesnú cestu pred poslednou kontrolou (Sedlo za Lenivou). To už znamenalo cieľovú rovinku a až do cieľa z kopca. A konečne možnosť trochu poľaviť z koncentrácie, kam človek stúpa. Lebo asi mi nik neznalý neuverí, že po takmer 50 kilákoch naháňania ma viac ako nohy bolel krk z neustáleho, strnulého pozerania pod nohy, a ramená z neustáleho mávania rukami kvôli udržiavaniu rovnováhy.  

Ako dopadol boj medzi dvoma zadnými vojmi začalo byť jasné, keď sa (zrejme) porazená partia dala zbabelo odviezť z Priehyby do cieľa :-) Zaujímavejšie boje sa ale odohrávali medzi mužskými bombardérmi. Tam zozadu útočil Aďo Kašniar, ktorý si (podľa vlastných slov) prišiel po dvoch rokoch trochu zabehať. Doletel Paľa Porubčana a o pár minút ho predletel. S Paľom na začiatku bežiaci Ondrej Chramec to vraj potom trochu prepálil, ale na bedňu stačilo. Za nimi ešte „na dostrel“ Vendo Bugáň, potom už časová priepasť a až za ňou tesnejšie, párminútové rozdiely postupne pristávajúcich bojových strojov v rôznom stave devastácie. Na dievčenskom fronte kľud – Ivana Líšková keby pred Ramžou nezakufrila, možno aj štvrtého Venda by ešte ponaháňala. Až trištvrte hodiny za ňou Majka Kubová, ako vždy s prehľadom, ale že ona radšej pomalšie a dlhšie. O chvíľku potom doletela tretia Jana Cingelová, ktorá si štvrtú Andreu Krchňavú držala mierne na dištanc už od Kráľovej hole. Dievčat prišlo do cieľa 14, čo je na naše pomery pekný počet. Takže tak. Časy prvých hovoria svoje, všetci ostatní to vraj prežili a uvidíme hádam zase o rok, čo bude.

Popoludní nad Čertovicou síce len párkrát treslo a pár kvapiek padlo, ale cestou domov vyzeral byť nízkotatranský hrebeň veľmi nepríjemne zabúrkovaný. A aj pohľad na radar SHMÚ hovoril, že asi bolo aj šťastie, že sa tá západná časť hrebeňa tento rok nešla. Bleskové opaľovanie nesvedčí nikomu. Tak hádam o rok znovu a v lepších podmienkach – epidemiologických aj meteorologických.

Rišo Pouš

Foto Ripo a P. Knížat