Nízkotatranská stíhačka 2019 - vraj jubilejná

Všetkým na známosť sa dáva, že v dňoch 19. až 21. júla tohoročného sa v leteckom koridore medzi letiskami Telgárt a Donovaly uskutočnili vševesmírne oslavy na počesť už desiateho tryskového preletu hrebeňa nízkotatranského, ktorý sa uskutočnil už jedenásty raz. Ak číslam náhodou niekto nerozumie, nech len proste nepodlieha panike a berie to ako fakt. Alebo nech si to vysvetlí tak, že Stíhačka preletela desiaty raz celú trasu, od štartu až po cieľ. Nie ako pred pár rokmi, keď ju počasie už na začiatku zrušilo. To sú špekulácie s číslami, že? Vyplývajú čiastočne zo štatisticky neexistujúceho nultého ročníka – to je niečo ako neexistujúce Armstrongove víťazstvá na Tour. Ale som slabý v počtoch, nechám to radšej na orgoch, nech si oni číslujú :-)))

Ale vážne: tradícia (od roku 2009) úspešne pokračuje, už druhý raz v revolučne zmenenej podobe, lebo štartujú nie dvojice, ale jednice. Tak sa ich niečo vyše sto pozliezalo v piatok večer do školy na prezentáciu. Zase sa črtala komorná akcia a nenaplnený limit 150 kusov na štarte. Lebo dosť ľudí sa odhlásilo a v sobotu ráno napokon vzlietlo 107 stíhačiek, z toho deväť so ženskou posádkou (tie doleteli všetky). Výhoda pre pomalších: žiadne šprinty po Čertovicu. Všetci, ktorí chceli, mohli ísť ďalej. Lebo nejaké „déenefká“ sa samozrejme cestou predpokladali. Nakoniec ich bolo aj celkom dosť, 26. Najviac na Čertovici. Furt to hovorím, že tam sa netreba dlho zdržiavať, lebo si človek pri takej hostine chytro rozmyslí, či ísť proti noci a tomu strmému svahu.

Ktovie prečo, ale počasím tie „déenefká“ hádam neboli. Lebo to si tento rok povedalo, že bude (až na výnimky) spolupracovať. Teplota takmer bežecký ideál, dopoludnia pod mrakom, len popoludní v najvyšších polohách nejaké tie prehánky s nevyhnutným ľadovým vetrom. Aha, a v noci normálne že aj tma bola. Ale to hádam bojovým stíhačkám nemôže vadiť... Samozrejme, že nejaké poruchy sa vždy vyskytnú. Počul som minimálne o dvoch prípadoch zlyhania riadiaceho softvéru a o jednom prípade periodického úniku prevádzkových kvapalín, ale všetky pokazené stroje boli vraj úspešne odtiahnuté do hangáru, žiadna letecká katastrofa sa našťastie nekonala.

Pretože som si vlani sľúbil namiesto bojového len vyhliadkový let, tešil som sa na pohodové plachtenie. Jasnačka, že s trochou naháňania na začiatku, s cieľom odfotiť prvých stíhačov, kým neprejdú na nadzvukovú rýchlosť. No máš vidieť... Lebo z kopčeka pred Šumiacom to vyzeralo, že tie štyri v diaľke sa strácajúce bodky prešli rovno na prvú kozmickú. Poznámka z davu sa zdala byť trefná: „Tí šialenci dokedy chcú udržať také tempo?“

Myslel som si, že aspoň pri prvom krmelci na Šumiaci sa niekto zdrží – no máš vidieť... Ani prvá žena nie! Fofry hore!!! Alebo skôr si len každý ide svoje tempo, len mne turistovi sa to zdá šialene rýchle,  keď som sa medzi pretekárov primotal. Prví na Holi ako vždy - tesne pred siedmou, čiže ani nie hodinu a pol po štarte. Fakt ale je, že tie časy sa rok čo rok posúvajú, aj keď lanský mimozemšťanský čas Mariana Priadku asi chvíľu vydrží.

Jeden príklad za všetky, ako sa preteká: to na Andrejcovej nebola občerstvovačka, ale provokovačka. Švédske stoly v Hiltone bledli hanbou. Beží okolo triatlonová hviezda a legenda Petr Vabroušek a tí naňho kričia: Hybaj sééém, poď si dáááť! Odpoveď (To snad nemusím, že jo?) odnáša vietor a za šprintujúcim chlapom sa len zavrie kosodrevina... Kto ale neodolal vábeniu sirén, stal sa obeťou lukulských hodov a pribral tam aspoň kilo. A to pritom nie je oficiálny krmelec!

Takže poriadne šprinty už v prvej časti – prestávam chápať, ako tí najrýchlejší dokážu vyberať zákruty v pasážach, kde sa dá bežať, a bežať v tých džungliach, kde sa nedá bežať. Lebo chodníky medzi Andrejcovou a Čertovicou sú síce stále lepšie prepílené, ale aj tá burina je akosi každý rok vyššia a pod nohy akosi stále menej vidno. Sa mi zdá. Našťastie aspoň oprotiidúci turisti poslušne skákali šípky do krovia. Tí prví stíhači ich pekne vycvičili :-)

Na čele sa od začiatku usadil Tadeáš Vyvíjal (12:25) a stíhaciu letku Piotr Choroś (12:35) – Matej Oravec (12:41) si držal na dištanc. Druhý doletel Piotr, ktorý Mateja predbehol až za Ďurkovou. Potom už bola poriadna diera asi hodinu a pol, kým si to o „zemiakovú“ rozdali v šprinte Petr Vabroušek s Mikim Kérim. Dobrý záver po sto kilákoch...

Petra Ševčíková si to tu vlani poobzerala v „jemnom“ traťovom rekorde a teraz si ho vylepšila o dobrých 40 minút na 14:42. Zdalo sa, že znovu bez nejakého zvláštneho úsilia - vysmiata ako z výletu prišla vraj do cieľa. Inak je to zhruba taký čas, s akým pred dvoma rokmi vyhrala prvá mužská dvojica. To len tak na okraj... Aj druhá Martina Kárová (15:47) a tretia Eliška Kaniová (16:32) dobehli v časoch, ktorými by pred pár rokmi zvalcovali väčšinu chlapov.

Posledný prišiel o štvrť na osem ráno Jirko Hofmann, diaľkoplazecká legenda. V pohodičke a s prehľadom, veď do limitu ďaleko, až sme sa divili, prečo sa tak ponáhľal. To už sa okolo cieľového zázemia na Donovaloch prebúdzal ranný život, čerstvo vyhrabaní zombíci sa klátili pomedzi usilovné žlté včielky a všetci spolu v družných debatách dojedali zvyšky z krmelcov. Po noci plnej rapkania a hvízdania a pokrikovania (čoho sa dostalo každému, kto pribiehal do cieľa), nik na nás nezavolal policajtov. Čiže zase jedna Stíhačka úspešne končila a bolo už len na šéfstve, aby vyhlásilo výsledky, odovzdalo ceny a dovi, dopo, o rok. Takže už len poďakovať, lebo po organizačnej stránke to bolo zase perfektné.

Rišo Pouš