Na bežkách okolo Makova

O bežkárskom raji na hrebeni Javorníkov viem už nejakú tú dobu. Dokonca aj plány na kompletný prechod sú, len ich akosi presúvam z roka na rok. Raz sa mi zdá málo snehu, inokedy zlyhá partia, potom nevychádza počasie. Túto zimu opäť raz nevydalo, ale aspoň čiastkovo obzrieme podmienky.

Z Bytče vyrážame autobusom do Makova. V Karose stretáme asi 10 bežkárov, tak od nich nasávame rozumy, zjavne tu nie sú prvýkrát. Všetci svorne vystupujú U Melocíka. Aj nás lákajú, vraj luxusná strojová stopa vedie až na Kasárne. No, možno nabudúce. Teraz oželieme davovú psychózu a ideme si po svojom.

Z Makova nás čaká výstup po modrej na chatu Kmínek. Trochu nás vystraší prehrnutá a posypaná cesta, ale už na hornom konci dediny sa nepriateľský posyp stráca a my môžeme obúvať. Ujazdený a jemne primrznutý terén je nenáročný, len miestami nás trochu potrápi nejaké to prudšie stúpanie. Pri Bajcarovcoch musíme na chvíľu vyzuť, lebo sneh akosi skapal, no okrem toho je to bezproblémový presun na striedačku slnkom zaliatymi lúkami a vysneženým lesným koridorom. V sedle nad Bitalovcami je už rušno, hneď poznať, že sa tam dá dostať autom. Až ku chate Kmínek treba dávať pozor na chodcov a ďalších bežkárov a tesne pri chate aj na vlek, ktorý v zjazde križuje našu trasu. V altánku pri chate vyhlasujeme obedný štrajk.

Z Kmínka na Bumbálku už splývame s bežkárskym davom na upravenej stope. Síce sa tu pohybuje aj veľa pešiakov, ktorí stopu „upravujú“ po svojom, stále je to však viac ako luxusný terén. Žiadne prudké stúpania, ani odvážne zjazdy, zato výhľadov a slnka utešene pribúda. Upravený terén vydrží po Bumbálku. Od sedla hore to vyzerá trochu bojovo. Hlboký prašan v strmšom stúpaní preverí kondičku. Vyzuť nemôžeme, snehu je vyše kolien, stromčekovať sa v tej mase nedá, tak len strúhame nekonečné pomalé serpentíny, kým sa vyštveráme k horným chatám. Tam už terén trochu zvoľní a v lese sa opäť napojíme na prehrnutú cestu. Ďalej už kopírujeme viac-menej CZ-SK hranicu. Miestami sa otvárajú výhľady na rodnú hrudu až po hradbu Západných Tatier. Príjemné lesné úseky s minimálnymi stúpaniami a klesaniami však zaklincuje divoký zjazd rozbitým lesným válovom do sedla U Tabulí. Počiatočný pokus zísť to cestou po pár hodených tigroch balíme a štrikujeme radšej krížom-krážom lesom. V sedle opäť pretíname asfaltku a kocháme sa širokou ratrakovou stopou akéhosi miestneho bežkárskeho okruhu na českej strane. Hneď by sme sa nechali zlákať, mať tak času nazvyš.

Pokračujeme však pôvodným smerom. Teda aspoň si to myslíme. Až keď začne zvážnica povážlivo klesať do doliny, prinúti nás to vytiahnuť mapu. Jasné, zase raz kufor! A tak si dávame jeden výšľap na hrebeň naviac. V sedle trochu zmätkujeme, ďalšia časť hrebeňa totižto už nie je upravená, ale luxusné, pracne vyšliapané, hlboké koľajnice nás predsa len správne nasmerujú. U Tabulí začína pre nás najkrajšia časť hrebeňa. Nikde ani nohy, príjemné ticho ruší len vŕzganie bežiek v prašane. Mlčky zdolávame najvyšší bod dnešnej trasy Lemešnú a čaká nás už len zjazd. Do sedla pod Lemešnou je to slušná divočina, papuliaky už ani nerátam. Lúčime sa s hrebeňovkou a otáčame smerom na Makov. Najskôr rozsiahlymi lúkami, neskôr okrajom cesty. Až na Kopanice to ešte ako-tak ide, aj keď občas už zamňaučí nejaký ten kamienok pod nohami. No ďalej je už cesta odtopená a bez snehu. Do cieľa ešte ďaleko, nechce sa nám peškovať a tak sa krkolomne šúchame po snehových mantineloch, nahrnutých okolo cesty. Pohľady okoloidúcich sú veľavravné, ale stojí to za to, lebo definitívne vyzúvame až v Makove. Keby si ľudia neodhŕňali vchody do dvorov, dalo by sa „dobežkať“ snáď až do centra.

Na záver ešte stíhame jeden čaj pred odchodom vlaku. Dáme aj rum, za tých 23 km a 790 m prevýšenia si predsa zaslúžime :o)

Jana Jaraba