Lazová stovka 2021 - dušičková

Nejako som sa nedokázal zničiť na Javorníckej tak, ako som si predstavoval... Rýchlo ma začali zase „päty svrbieť“. Aj som bol krv darovať a nič – furt dáka premotivovanosť či čo. A keď Slavo definitívne ohlásil, že Lazovica teda bude, čo iné mi ostávalo? Som si povedal, že dobre, skúsim sa zničiť na dvojnásobnej trati. Aspoň pomíňam tie gély po záruke. Len počasie sa ohlasovalo viac kochacie ako behacie, žiadna typicky usmoklená, zamračená jeseň. Tak foťák ostal doma, lebo by ma trhalo furt stáť a telefón je pre fotenie rýchlejší - pri behaní „s penou u huby“. Už dlhšie mám aj hodinky, ktoré sú (podobne ako telefón) inteligentnejšie ako ja, tak reku dobre, nebudem musieť do tej „žiackej knižky“ počas behu pozerať a zisťovať, kade bežať, ak zas vietor postŕha lazošípky. Čo z toho vyplýva? Že tu nižšie je zase viac mojich kydov ako fotiek. Nie, že by ten podaný výkon za niečo stál (mimozemšťania sú iná liga), ale aspoň môžem potom dušičkové voľno po Lazovke využiť na „lízanie rán“ a nemusím sa tváriť v robote, že ma to tam takého zdevastovaného baví. Výhoda je aj zmena na zimný čas, o hodinu dlhšia rege! A keď som sa vžil do pocitov tých pomalších lazovníkov – musel to byť super pocit, keď prejdeš nejakých päť kilákov, ale v čase sa neposunieš :-) Tak kto chcete, čítajte, ako bolo počas tohto výnimočného ročníka. Divoko – lebo divoké to bolo už pred štartom, vďaka tej pliage.

Jasné, že najskôr trpela len hlava, lebo musela naštudovať trasu. Pre istotu - poznáme Slavove značenie... A až tak som sa na tie hodinky nechcel spoliehať – videl som už párkrát, ako majiteľov poslali niekam do preč. Zrejme sú niektoré nielen rozumné, ale aj škodoradostné alebo čo... Okrem toho už mám „krátke ruky“ a keď svieti slnko, na tom čiernom displeji toho moc nevidím. Lenže! Po natiahnutí Slavovej mejlovej gpx-prílohy mi hodinky ukázali 108/3700, pritom Slavo sa v tých mejloch dušoval, že 105/3500. A začínalo to vo Vrbovom, lenže Slavo hovoril, že ideme zo Šterusov!!! A mapy nikde, ani slovný popis trasy, Slavo nestíhal apdejtovať... No to bude poriadny pank, si hovorím...

Našťastie potom poslal nové gpx, ale zas slovný popis trasy nikde. A sakra! Tak som v kombinácii gpx na mape/Mapy.cz bifľoval nové úseky, najmä záver zo Šípkového do cieľa. Lebo to isto pôjdem za tmy a už poriadne vypatlaný. Nepomohlo nakoniec, ale za to nemôže moja vypatlanosť. Alebo teda len čiastočne. No to potom. Inak ma hodinky držali na trase veľmi presne celý čas, ďakujem im aj chalanom z RALPU.COM, od ktorých ich mám (aj kvalitnú výživu prakticky bez chémie). Len by som sa už mohol naučiť s tými Corosmi robiť :-)

Zatiaľ sa teda veziem nočným rýchlikom do PN a pred treťou ráno čumím cez okno na hrádzu VD Žilina, či neuvidím motať sa tam svetielka – akurát totiž prebieha prvý ročník Big Bears Backyard Ultra - a to je brutalitka iného rangu ako toto naše pobehovanie lesmi... Ale nič, tma, ktovie kade behajú.

V PN vetrisko, priam víchor, ale o dosť teplejšie ako u nás severnejšie. Uvidíme. Na Javorine vraj bude pocitovka tesne nad nulou? Nooo... Tak ešte dva busy do dediny Šterusy vedľa Vrbového, lazošéf Slavo akurát vo Vrbovom skupuje všetky banány v zelovoci, tety predavačky len čumia.

O pol siedmej špekulujem, či už nevyraziť, ale nechce sa mi ťahať čelovku z batohu, počkám. Vyplatilo sa – ulovil som budúceho víťaza na pozadí farebného svitania. Myslel som si, že ho už neuvidím. Spolu o tej siedmej aj vyrážame, ale Bohuš samozrejme rýchlo mizne v diaľke. Aj keď mám nasadené zahrievacie tempo – teda také, aby som sa čím skôr zahrial. Proste rýchle a zbesilé, na moje pomery až moc. Až po Košariská ale zaostrujem pozornosť na 150%, lebo toto je nový úsek. Inak krásne cestičky prebúdzajúcimi sa a do gýčových farbičiek sa vyfarbujúcimi lesmi. Aj tak sa mi darí hodiť malý kufrík, ale všade je ešte veľa ľudí, vždy niekoho dobieham alebo v diaľke vidím. Výhoda neskoršieho štartu.

Zároveň si uvedomujem jednu zákernosť – na jar sú chodníky čisté, teraz pod novým nánosom čerstvo spadaného lístia. Neviem niekedy vôbec, do čoho došľapujem, a to by stačil jeden blbo uložený konár pod lístím... Ako by povedal niekto z cyklistickej branže – je to dnes „klasika padajúceho lístia“. A že doslova – víchor kmáše listy po kilách. Takže najmä strmé zbehy dnes žiadna „rozbaľovačka“, lebo by sa rýchlo mohla zmeniť na hnusnú zakopávačku a kotúľačku. A ešte keď popoludní zasvieti slnko do očí... Jediná výhoda toho víchru – tlačí nás do chrbta, lebo fúka z juhu. V podstate až do Vrboviec, a teda že niekde fest!

Ešte malá vsuvka ku trase: pred štartom kolovali fámy, že Slavo ju nahadzoval do mapy len nahrubo a keď si výsledok vzal do parády Olaf Čihák a začal kresliť na čisto, vraj mu vyšlo nie 105, ale 115 km. Ako som nad tým tak premýšľal (niekde pred Košariskami), zrazu aha: Olaf predo mnou! Tak sme hodili krátku reč - a že nieeee, len nejakých 108 to vyšlo. No samozrejme, klebety sa hneď nafúknu, že? :-) Mne namerali hodiny tuším 110, ale to aj s tým megakufrom v závere. Len som niečo pri vypínaní pokašlal a záznam je už asi tam niekde - v softvérovom nebi... Zrejme som zapol len navigáciu, nie aj záznam. Keď už českú ultralegendu Olafa spomínam, výsledky (aj priebežné) bolo možné sledovať tu: https://cdp.evizi.cz/trasa$42.html

Ale nazad k priebehu: zatiaľ bežím ako besný, stromové fixkové kontroly zatiaľ stíham sledovať, aspoň si myslím, že všetky. Niekedy je ale aj problém, lebo žltý papier na stromoch pripnutý v žltom lese??? Lazošípky to isté. Ale od Košarísk idem po pamäti a od Polianky (tam odbočujeme inde ako vlani) to mám naštudované a za vidna sa dá. Tentokrát lížeme okrajom aj Myjavu a pred Vrbovcami (vraj kvôli spomienke na staršiu trasu) si máme vybehnúť aj hore k veternej elektrárni na Ostrom vrchu (pokyny boli v maili). Všetci tam idú, aj gpx ukazuje, aj všetci hľadajú kontrolu, ale tam nič. A šípka dole na ceste ukazuje rovno do doliny, nie hore k vrtuli, to čo??? Až v cieli sa Slavo popod fúzy chechtá, že máme vedieť, že šípky majú prednosť, nie nejaké predštartové kecy...Tak dík. Ale dulo tam strašne, horšie potom už len na Javorine. Inak ešte strááášne veľa asfaltov tam bolo, v tej prvej polovici, teda aspoň na môj vkus.

Od vrtule dole do Vrboviec z inej strany ako obvykle, popri ďalšom poldri (prvý bol za Myjavou) s pekne naaranžovanou alejou, ale najmä kadibúdkou. No nevyužil som ju? S hlbokou vďakou. Vo Vrbovciach veľký krmelec, dropbagy, ale najmä vpravo vbok a už si užívame víchricu znova – tentokrát z protismeru. Pri posúvaní cez prihraničnú časť Šance ma párkrát skoro zastavuje, je to des!

Vietor otravuje, až kým nás trasa nezaženie popod železnicu do lesa a na hranicu – a tam je to konečne zas do kopca, júúj! Takto som sa tešil na zmenu pohybu, po tých rovinách. Len víchor hučí v korunách a sem – tam sa ozve buchot, ako láme konáre. Aj na zemi ich vidím čerstvo nazhadzované – dúfam, že nik nedostane nejakým po hlave. Za Vrbovcami aj prestávam predbiehať skôr štartujúcich, len jedna postavička sa v diaľke mihá. No dáko odoláva, dobieham ju až pod Čachtickým hradom.

Zatiaľ si ale stíham užívať najdlhšiu sériu stúpaní na Veľkú Javorinu, aj tú víchricu na nej. V tričku a kraťasoch tým výletníkom, zabaleným do vetroviek, musím pripadať trochu divne (slušne povedané). Do tretice mojej účasti na Lazovke ale všetko dobré – konečne prvý raz vidím vysielač. Inak aj Holubyho chatu, kde akože asi mala byť ďalšia kontrola, ale zas nič. Ani v „žiackej knižke“ nemáme kontroly pomenované, tak ani neviem, kde približne ich hľadať. Keď navyše ten zápisník chcel predtým odo mňa heslo z K6, ale tam žiadne nebolo, už neriešim. Proste aj orgovia zjavne poriadne improvizovali a nečudujem sa im. Tuším, že z neúplného zápisu vedu robiť nebudú.

Cetuna, Lubina, Hrušové, zas tie asfaltky... Prepočítavam! Začína ma pichať v boku – znak, že prepaľujem tempo, telo už prestáva vládať. Do cieľa dákych 35? OK, prechádzam na ťažké chemické zbrane a na kontrolách sa divia, že sa len „čipnem“ a pajdám preč. Proste musím takéto bomby behať na géloch a cole – na Bradle som len dva perníky zjedol a už ma odbočilo do kríkov - zo trikrát. Chémia pomáha aj „hore brehom“ – v nekonečnom stúpaní za Hrušovým, v prudkej stene pod Čachtický hrad aj v singlíku na Plešivec. Prepočítavam aj čas – dalo by sa to zmáknuť hlboko pod 12 hodín, tak idem čo to dá, uvidíme čo zo seba vyžmýkam.

Ten siglík pod Plešivcom si ale užívam naplno! Plno farieb a aj keď je už takmer celý v tieni, keď niekam zasvieti slnko, je to gýčisko neskutočné! Nie že by cestičky a chodníky predtým boli nejaké škaredšie – v tomto počasí a farbách aj asfalty inak chutia:

Šípkové - idem do finále, už len desina! Dobieham k Urbaníkovcom (posledná živá kontrola) a tam sedí nalomený Bohuš! Nejaký chlap pod Plešivcom mi síce kričal, že štyri minúty predo mnou je prvý, ale pretože sme štartovali každý ako chcel, nebral som to do úvahy. A Bohuš mal na mňa už pred Vrbovcami dobrých 15 minút. Ale hovorí, že sa mu ide zle od štartu, chcel to dať okolo 10:30. Ale že ešte do toho teda skúsi kopnúť. Aj ho hecujem, nepôjde vpredu predsa turista! Tak sa mi zase vzďaľuje. K nádrži pod Prašníkom ešte zbiehame na dohľad, ešte mu stíham zahulákať, že zle ide. Napraví smer a potom už mizne za zákrutou. Ja hore lúkou – prudko, že až do chôdze, tak vyberám za jazdy čelovku. Tu to poznám od vlani, viem kade mám ísť, aj fáborka navádza. Bohuša predo mnou niet. Fíha, to dobre zabral hore tou lúkou! Ale vyššie v lese oproti mne ide ďalší chlap a ten kričí, že „Lazovka – prvý človek, ideeeeeš!“. Tak začínam tušiť nedobré, ale už nemôžem riešiť. Valím čo to dá, nech telo nevypne pred cieľom. Lebo je na hrane. Smer je jasný, viem kade a všetko sedí podľa toho, ako som si to naštudoval.

Hodinky teraz ale ukazujú, že som pár metrov vpravo od trasy. To by nevadilo, cestu vľavo vidím, ale je za plotom! Brána žiadna, navyše zrazu lazošípka z kríka kričí: choď doprava hore – na Malú Pec! Ale tam sme predsa nemali ísť!!! Tento posledný úsek mám fakt naštudovaný! No ale keď šípka, idem – prudko hore až fuj, takto na záver, keď som už mal len klesať. Ale zas nie dlho. No hore nič, koniec – ani chodník, ani šípka. Tak nazad a zas popri plote, ale to je len cesta do húštiny. Tak zas hore. Našťastie nejaká miestna partia tam pod vrcholom kempuje a posiela ma miestnymi chodníčkami. Síce kľučkovanie a predieranie, ale nakoniec sa napájam na zelenú, po ktorej sme začínali ráno, už viem kde som a o chvíľu som dobre aj podľa gps. No ale dobrých 20 minút v čudu, škoda...

Zato zľava sa pripája Bohuš! Tak že už potiahneme spolu až dole, lebo aj keď ho posielam dopredu, nechce. Tak aspoň spolu hromžíme a vymieňame si informácie – že ja divočina, dvakrát Malá Pec a on dvakrát preliezačka cez zavreté brány, super značený záver! Zároveň sa škodoradostne chechtáme, keď si predstavíme, ako tam niektorí zničení a psychicky nalomení hromžia a blúdia :-) Potom som sa inak dozvedel, že niekto spravil v plote dieru, tak ostatní lozili tade. Hádam nepríde Slavovi faktúra od urbáru či od koho - za opravu :-)))

Dole v dedine ešte pohľad na čas a vzájomná dohoda, že to skúsime aspoň pod 12 hodín zaokrúhliť. Mám nepríjemné déja vu z vlaňajška, keď som bol tiež ten slabší zo šprintujúcej dvojice, ale tentokrát to nie je také dlhé. Ufff, stihli sme – o 40 sekúnd :-) Vraj ako najrýchlejší dvaja zatiaľ. Dávajú nás spolu na prvé miesto, ale reálny víťaz je Bohuš - viedol celý deň a bol aj v závere rýchlejší, aj keď mu vraj celý deň nešlo. To ja som išiel na krv, od štartu na hrane a proste na zničenie, nech si telo pamätá. Za normálnych okolností by som došiel o hodinu po ňom. Ale tu je to aj tak jedno, nie sú to majstrovstvá vesmíru. Hlavne, že sme sa prešli a v zdraví došli. Takže už len rýchla debordelizácia v rámci možností a domov, aby sme v rámci protipandemických opatrení neprehusťovali cieľový priestor. Vrele ďakujeme Slavovej rodine za odvoz na stanicu do Piešťan. Lebo som mal aj zúfalý plán dôjsť tam peši cez polia, keby tým smerom žiadne auto nešlo. 12 km na vychodenie, to by sa rátalo :-) Bol by to asi aj adrenalín, lebo ako som pozeral ráno z busu, krajnice za Trebaticami nič moc, vlastne žiadne, hehehe...

Dúfam teda, že pod Malou Pecou blúdiaci nocou následne nezlynčovali Slava a celkovo uvítací výbor na ihrisku v Šterusoch, dúfam v teplú vodu vo futbalovej šatni aj pre posledných, dúfam, že všetci dorazili v zdraví (teda aspoň v tom telesnom) a dúfam, že orgsteri na čele so Slavom túto, covidom zapríčinenú, už druhú lazovkovú improvizáciu predýchajú, a že nám podobné chuťovkové chodníčky prichystajú zase na jar. V tomto zmysle by som chápal aj tie „akože nedostatky v značení“. Proste narýchlo sa nedá všetko zariadiť na 100% a ešte k tomu s nutnosťou presúvať celé zázemie. Inak na orientáciu v teréne už má dnes každý prostriedkov na výber, nemusí sa predsa len slepo spoliehať na to, čo mu poskytne organizátor. Preto za toto, čo pre nás pár bláznov boli všetci orgovia ochotní riskovať, sa im hlboko klaniam a veľmi im ďakujem. No, a niečo som predsa len nafotil, tak dole je aj nejaká tá galérka a odkaz na balík fotiek na stiahnutie. A tajne dúfam aj v to, že Slavo raz túto stovku  etnograficky korektne premenuje na Kopaničiarsku, ako mu to každý rok pripomínam :-)

Rišo Pouš