Lazová stovka 2019: vtedy (prvý raz) na západe
15.04.2019Na počiatku bola Julka: „Koľko že to máš rokov? Čoooo, taký starý ch... a ešte si nebol na Lazovke???“ No, to ťažko vysvetľovať, keď v apríli ešte len lyže odkladám a kým sa rozbehám, je pomaly jún. Ale aj ďalšie okolnosti tento rok zapôsobili, tak som sa teda na najstaršiu z mladých stoviek prihlásil: dvanásty ročník – tucstovkový. Aj som zaplatil. A hneď na to mail od Slava, že mi prachy pošle nazad, lebo že som štvorstý prihlásený a že mám štartovné za štyri Eurá. Nechápal som, aká to môže byť robota ukecávať orga, aby si tie prachy nechal. No začal som chápať, že tá Lazovka je asi fakt dosť špecifická akcia. Asi ako jej šéf, hehe...
Asi týždeň pred dňom „L“ som sa konečne dostal k tomu, začať trénovať. Vydalo to na JEDEN dlhší výlet, ktorý sa na beh podobal len asi prvé dva kiláky po meste. No dobre. Od januára mám naplávané viac ako nabehané a nabehané menej ako meria Lazovka. Takže objemový tréning nebude, ostáva už len vyladiť. Preteky sú aj tak najlepší tréning na ďalšie preteky. Som si aspoň povedal, že teda poctivo naštudujem Laztúrniky a trasu z hikingáckej mapy aj z itinerára. Lebo stiahnuť Slavove trasomapy do Nokie 3310 sa nepodarilo zatiaľ ani Chuckovi Norrisovi. Ale ani k štúdiu nedošlo, len som vedel, že musím zatáčať viac doprava, keďže tu sa chodí okruh.
Ale taktika znela prežiť, dôjsť a zároveň sa čo najmenej odrovnať, čiže brzdiť čo to dá. Takže v dohľade bude vždy niekto (som si naivne myslel) z toho 400-hlavého davu a o navigáciu sa starať nemusím. Nakoniec vraj vyrazilo 352 kusov. Masofka na slovenské pomery nevídaná. Aj preto, lebo Slavo to stále robí čiastočne tradične a najmä dobre: aj rozmýšľať treba trochu na trase a nielen fáborky sledovať, aj dôraz na fair play a nie na povinnú výbavu je tu, aj chleba so šmalcom je dosť a dokonca nenormálne fajné cesnakové pagáče. Či čo to bolo... Rozmýšľaniu je prispôsobený aj ten zápisník mladých svišťov, ktorý sme fasovali. Vraj „kontrloná karta“: osem strán A5, husté maličké písmo, itinerár ako román pred spaním. Stratil som sa na treťom riadku. Ale som na pár miestach napokon bol veľmi rád, že ho mám. Na dákej lúke s výhľadom 10 metrov do hmly, kde sa rozbiehajú dve cesty, napríklad.
Tak sa teda veziem do Vrbového, skade vraj nič dobrého, len Móric Beňovský. Podjazdom v jeho dome do telocvične a tam už to v piatok večer vrelo. Rýchla registrácia, očipovali si ma a prepustili socializovať sa. Posledná noc pred akciou už nezaváži, tak socializácia intenzívna asi do polnoci. Ráno rachot od pol štvrtej či od kedy, lebo asi 250 ľudí sa ohlásilo na registráciu až vtedy. A nemohol som spacák rozložiť lepšie ako pri dropbagoch. O šušťaní igelitiek sa mi snívalo aj ďalšiu noc.
Potom už som len Julke pripomenul jej výrok ako jednu z príčin, prečo som tu, a ona sa do mňa zakvačila s tým, že si mám vážiť, ako sa so mnou rozpráva celými vetami, lebo že od štartu bude odpovedať každému len jednoslabične ako na Leteckej. Takto v družnom pokece sme ledva vyšli z telocvične, za rohom sa ozvalo „PRÁSK“ a bolo odštartované. Tak sme sa odkvačili a išiel som naháňať chrtov, nech si ich aspoň odfotím. Ani náhodou... V mrholení a rannom príšerí by tie fotky aj tak boli nanič (to bola výhovorka, jednoducho som nemal šancu ich dobehnúť).
A to sme teda pri dosť dôležitej zložke ultravýletov, pri počasí. Aj tento rok počasie bolo. Povedal by som skoro ideál, ale sú vraj aj iné názory. Zvlnený studený front sa vlnil tesne nad nulou a s mrakmi „proklatě nízko“, štipľavý severák do toho, ale dáždik len taký, aby sa neprášilo. Hádam len na dvoch – troch miestach blato trochu lepilo (pred veterným mlynom napríklad). Isto lepšie ako 25 stupňov v „Death valley alley“. Len keď začalo poletovať to, čo ľudia v tomto kraji volajú SNACH, a oproti sa nám stále častejšie rútili zasnežené autá, pomyslel som si, že na takej Javorine to môže byť aj zaujímavé. Nakoniec nebolo, skôr skôr: na Žalostinú ešte ľudia frfľali, ale popoludní sa vietor upokojil. Zato výhľady nulové, mlieko plnotučné. Vraj sa vďaka nemu trochu aj kufrovalo. Viecerí to ale aj napriek počasiu dávali v kraťasoch. Len prečo potom nadávali na stuhnuté nohy, že?
Ale ideme poporiadku: prekvapil ma veľmi pekný prvý úsek do Košarísk. Myslel som si pri pohľade do mapy (ale veď héj, trochu som predsa len študoval), že to budú zvážnice. A tam singlíky a mäkké lesné cestičky. A aj jeden, asi najprudší (ale krátky) kopec celej Lazovky. Kde sa ten tu vzal?
Je rok M. R. Štefánika (zahynul presne pred 100 rokmi), tak prebeh Košariskami a Bradlom mal silnejšiu symboliku ako obvykle. Zatiaľ všade okolo davy, tak mi ani nenapadlo myslieť na navigáciu. Len na K0 chýbali fixky, a nech... Les pred Bradlom mal zvláštne čaro: svieža zelená kombinovaná s belobou čerstvého SNAHu. Pod mohylou v chate prvý krmelec: tlačenica ako keď má Tesco akciu na banány. Ale k tým cesnakovým oným sa oplatilo prebiť.
Znovu pekné lesné chodníčky, kombinované s asfaltovými prebehmi kopaníc, ale od Polianky najdlhší súvislý asfaltový úsek celej Lazovky: Remenárovci, Šimkovci, Kolárikovci, Belanskovci, Škarítkovci. Teraz nevadilo, no ku koncu pred cieľom už by toto asi dosť bolelo. Tu sa to vraj budúci rok možno zmení. Aby „hejno blbounů“ nerozčuľovalo šoférov. Na záver hrad Branč v sivej kulise a druhý krmelec v dedine pod ním. Aj tu (ako všade) partia dobrovoľníkov poskakovala okolo nás ako stádo Šmolkov – isto od ochoty im vlastnej, ale čiastočne aj od zimy.
Úsek do Vrboviec už vedie viac otvorenou krajinou, a tam fičalo statočne. A priamo spredu. Aj rukávy vetrovky poslúžili ako rukavice. Ale najviac stála za to tá pravá cezpoľná bežecká vložka. Za mokra by to bolo, sušne povedané, nevšedné, hehehe...
Vo Vrbovciach pri kŕmidlách ak sa niekto so slabšou povahou zasedí, už sa nemusí rozbehnúť. Zvlášť s vidinou toho super počasia a stále viac ako polovice trasy pred sebou. Je to taký psychologický bod zlomu, aj tam vraj bola najväčšia „úmrtnosť“. Lebo čakala holá, na vietor vystrčená Žalostiná, za ňou československý hrebeň (zas veľmi pekný chodník po hranici) a zostup ku štvrtému krmelcu vo Filipovskom údolí nad obcou Javorník. Samozrejme nesmiem zabudnúť na tradičnú lazovicovú kultovku – Kuželovský větrák. To už si užívam okolitú krajinu stále častejšie z podrepu v kríkoch, podľa možností odbočujem z trasy vždy po vetre. A rozmýšľam, čo som ráno pojedol. Ale ponáhľať sa nemám kam, v podstate je to aj dobrý strečing na stehná... Pozitíva sa vždy nájdu.
Vo Filipovskom údolí sa mi síce zbierajú sliny na teplý vývar, ale nemám odvahu, lesy sú tu ešte riedke, neolistené, a ja som hanblivý chlapec. Odmietam aj „za jeden“ od poľovníkov na Megovke a radšej strmo stúpam na Javorinu. S výškou pribúda snehu, vetra našťastie nie. A tu už sa dá drepovanie skryť aj v hmle na lúke, úplná pohoda. Len to pripojenie na hrebeňovú červenú pod Dibrovovým pamätníkom je jedným z mála miest, kde chýba orientačná šípka (už sú tu aj nočné reflexné), tak chvíľu neviem, či ísť doľava, či doprava. Ale furt sú naokolo znalci. Vysielač nevidím, len vytuším, stromy sú parádne namrznuté, tak radšej rýchlo fičím z kopca, nech som čím skôr v Cetune.
Dole je predsa len príjemnejšie, v „Saloone“ už aj čosi požujem, spájam sily s Mišom a do Lubiny je to celkom príjemný kus cesty, aj keď nohy už cítime. Mišo ide podľa vlastných slov „už pomalšie“, a ja mám čo robiť, aby som stíhal. No, mám čo robiť v tréningu.
Lubina a Hrušové, to je zas dlhší asfalt (pre chudáka Miša nekonečný), ale žiadna nuda, kým prechádzame pomedzi domy. Dlho to netrvá a na oplátku do Višňového je to príjemne lesom – vraj 3,5 km do kopca (K12 Vaďovský vrch) a rovnako dole na K13 vo Višňovom. Jej osadenstvo má dobrý prehľad o každom kymácavom zombíkovi, ktorý sa im vynorí naproti z doliny v protisvahu. Predsa len, v nohách má každý už takmer stovku.
Zanechávam Miša, na ktorého prišla nejaká mrtvóza, lebo dlhší čas bez pohybu by som tam zamrzol, a daváááj do strminy pod Čachtický hrad. Dobre mi to ide, veď som sa celý deň šetril. A ešte lepšie mi to ide po super chodníčku, ktorý nám tu za odmenu nachystali na záver. Najpríjemnejšie prekvapenie celej Lazovky – krááásny a dlhýýý traverz, kde sa mi síce už rýchlo stmieva, ale čo to dá, idem bez čelovky. Užívam si poriadne. Tých 12 km na poslednú živú kontrolu v Šípkovom mi ubehlo ako nič. Väčšine na šrot rozbitých Lazovníkov ale asi veľmi nie.
V Šípkovom už sa nezdržujem, aj keď kontrola láka fakľovou výzdobou a domácimi mňamkami. Len pre prípad krízy dotankujem kolu. Záverečný päťkilometrový cezpoľák do Vrbového je poriadna čerešnička na torte: aj s treťou tajnou kontrolou, s poľom kde pestujú trávnik a s rampou na konci, kde sa tak dobre zohýba. Potom už len vysvietená hlavná cesta, druhý raz Beňovského dom a blikačky na ceste do telocvične.
Tam už Naobliekaný Náčelník Rado klepe kosu v prievane pri kompe, socializácia a teplé sprchy fičia na plné pecky, posledné výškové metre na poschodie a odovzdať čip. Víťaz Miki (11:29) je už asi aj doma, len víťazka Denisa (13:09) sa motá po priestore a čaká spolupáchateľov. Kompletné výsledky aj s časmi z kontrol sú, (ako už tradične) na Hikingu, onedlho isto pribudnú aj na webovej stránke Lazovky, tak to tu nebudem rozpitvávať. Len že úroveň rastie. Asi za to mohlo počasie, že do cieľa nedošlo viac ako 80 ľudí. Apríl vie proste prekvapiť, ale tak to má byť, lebo je bláznivý. A za to zas môžeme my, že po nás majú organizátori čo upratovať a baliť. Za to im vďaka, ale samozrejme aj za to, ako to pre nás parádne „upiekli“. A som si povedal, že sa sem musím isto vrátiť a prebehnúť si ten modrý traverz Čachtických Karpát ešte za svetla.
Rišo Pouš
Asi týždeň pred dňom „L“ som sa konečne dostal k tomu, začať trénovať. Vydalo to na JEDEN dlhší výlet, ktorý sa na beh podobal len asi prvé dva kiláky po meste. No dobre. Od januára mám naplávané viac ako nabehané a nabehané menej ako meria Lazovka. Takže objemový tréning nebude, ostáva už len vyladiť. Preteky sú aj tak najlepší tréning na ďalšie preteky. Som si aspoň povedal, že teda poctivo naštudujem Laztúrniky a trasu z hikingáckej mapy aj z itinerára. Lebo stiahnuť Slavove trasomapy do Nokie 3310 sa nepodarilo zatiaľ ani Chuckovi Norrisovi. Ale ani k štúdiu nedošlo, len som vedel, že musím zatáčať viac doprava, keďže tu sa chodí okruh.
Ale taktika znela prežiť, dôjsť a zároveň sa čo najmenej odrovnať, čiže brzdiť čo to dá. Takže v dohľade bude vždy niekto (som si naivne myslel) z toho 400-hlavého davu a o navigáciu sa starať nemusím. Nakoniec vraj vyrazilo 352 kusov. Masofka na slovenské pomery nevídaná. Aj preto, lebo Slavo to stále robí čiastočne tradične a najmä dobre: aj rozmýšľať treba trochu na trase a nielen fáborky sledovať, aj dôraz na fair play a nie na povinnú výbavu je tu, aj chleba so šmalcom je dosť a dokonca nenormálne fajné cesnakové pagáče. Či čo to bolo... Rozmýšľaniu je prispôsobený aj ten zápisník mladých svišťov, ktorý sme fasovali. Vraj „kontrloná karta“: osem strán A5, husté maličké písmo, itinerár ako román pred spaním. Stratil som sa na treťom riadku. Ale som na pár miestach napokon bol veľmi rád, že ho mám. Na dákej lúke s výhľadom 10 metrov do hmly, kde sa rozbiehajú dve cesty, napríklad.
Tak sa teda veziem do Vrbového, skade vraj nič dobrého, len Móric Beňovský. Podjazdom v jeho dome do telocvične a tam už to v piatok večer vrelo. Rýchla registrácia, očipovali si ma a prepustili socializovať sa. Posledná noc pred akciou už nezaváži, tak socializácia intenzívna asi do polnoci. Ráno rachot od pol štvrtej či od kedy, lebo asi 250 ľudí sa ohlásilo na registráciu až vtedy. A nemohol som spacák rozložiť lepšie ako pri dropbagoch. O šušťaní igelitiek sa mi snívalo aj ďalšiu noc.
Potom už som len Julke pripomenul jej výrok ako jednu z príčin, prečo som tu, a ona sa do mňa zakvačila s tým, že si mám vážiť, ako sa so mnou rozpráva celými vetami, lebo že od štartu bude odpovedať každému len jednoslabične ako na Leteckej. Takto v družnom pokece sme ledva vyšli z telocvične, za rohom sa ozvalo „PRÁSK“ a bolo odštartované. Tak sme sa odkvačili a išiel som naháňať chrtov, nech si ich aspoň odfotím. Ani náhodou... V mrholení a rannom príšerí by tie fotky aj tak boli nanič (to bola výhovorka, jednoducho som nemal šancu ich dobehnúť).
A to sme teda pri dosť dôležitej zložke ultravýletov, pri počasí. Aj tento rok počasie bolo. Povedal by som skoro ideál, ale sú vraj aj iné názory. Zvlnený studený front sa vlnil tesne nad nulou a s mrakmi „proklatě nízko“, štipľavý severák do toho, ale dáždik len taký, aby sa neprášilo. Hádam len na dvoch – troch miestach blato trochu lepilo (pred veterným mlynom napríklad). Isto lepšie ako 25 stupňov v „Death valley alley“. Len keď začalo poletovať to, čo ľudia v tomto kraji volajú SNACH, a oproti sa nám stále častejšie rútili zasnežené autá, pomyslel som si, že na takej Javorine to môže byť aj zaujímavé. Nakoniec nebolo, skôr skôr: na Žalostinú ešte ľudia frfľali, ale popoludní sa vietor upokojil. Zato výhľady nulové, mlieko plnotučné. Vraj sa vďaka nemu trochu aj kufrovalo. Viecerí to ale aj napriek počasiu dávali v kraťasoch. Len prečo potom nadávali na stuhnuté nohy, že?
Ale ideme poporiadku: prekvapil ma veľmi pekný prvý úsek do Košarísk. Myslel som si pri pohľade do mapy (ale veď héj, trochu som predsa len študoval), že to budú zvážnice. A tam singlíky a mäkké lesné cestičky. A aj jeden, asi najprudší (ale krátky) kopec celej Lazovky. Kde sa ten tu vzal?
Je rok M. R. Štefánika (zahynul presne pred 100 rokmi), tak prebeh Košariskami a Bradlom mal silnejšiu symboliku ako obvykle. Zatiaľ všade okolo davy, tak mi ani nenapadlo myslieť na navigáciu. Len na K0 chýbali fixky, a nech... Les pred Bradlom mal zvláštne čaro: svieža zelená kombinovaná s belobou čerstvého SNAHu. Pod mohylou v chate prvý krmelec: tlačenica ako keď má Tesco akciu na banány. Ale k tým cesnakovým oným sa oplatilo prebiť.
Znovu pekné lesné chodníčky, kombinované s asfaltovými prebehmi kopaníc, ale od Polianky najdlhší súvislý asfaltový úsek celej Lazovky: Remenárovci, Šimkovci, Kolárikovci, Belanskovci, Škarítkovci. Teraz nevadilo, no ku koncu pred cieľom už by toto asi dosť bolelo. Tu sa to vraj budúci rok možno zmení. Aby „hejno blbounů“ nerozčuľovalo šoférov. Na záver hrad Branč v sivej kulise a druhý krmelec v dedine pod ním. Aj tu (ako všade) partia dobrovoľníkov poskakovala okolo nás ako stádo Šmolkov – isto od ochoty im vlastnej, ale čiastočne aj od zimy.
Úsek do Vrboviec už vedie viac otvorenou krajinou, a tam fičalo statočne. A priamo spredu. Aj rukávy vetrovky poslúžili ako rukavice. Ale najviac stála za to tá pravá cezpoľná bežecká vložka. Za mokra by to bolo, sušne povedané, nevšedné, hehehe...
Vo Vrbovciach pri kŕmidlách ak sa niekto so slabšou povahou zasedí, už sa nemusí rozbehnúť. Zvlášť s vidinou toho super počasia a stále viac ako polovice trasy pred sebou. Je to taký psychologický bod zlomu, aj tam vraj bola najväčšia „úmrtnosť“. Lebo čakala holá, na vietor vystrčená Žalostiná, za ňou československý hrebeň (zas veľmi pekný chodník po hranici) a zostup ku štvrtému krmelcu vo Filipovskom údolí nad obcou Javorník. Samozrejme nesmiem zabudnúť na tradičnú lazovicovú kultovku – Kuželovský větrák. To už si užívam okolitú krajinu stále častejšie z podrepu v kríkoch, podľa možností odbočujem z trasy vždy po vetre. A rozmýšľam, čo som ráno pojedol. Ale ponáhľať sa nemám kam, v podstate je to aj dobrý strečing na stehná... Pozitíva sa vždy nájdu.
Vo Filipovskom údolí sa mi síce zbierajú sliny na teplý vývar, ale nemám odvahu, lesy sú tu ešte riedke, neolistené, a ja som hanblivý chlapec. Odmietam aj „za jeden“ od poľovníkov na Megovke a radšej strmo stúpam na Javorinu. S výškou pribúda snehu, vetra našťastie nie. A tu už sa dá drepovanie skryť aj v hmle na lúke, úplná pohoda. Len to pripojenie na hrebeňovú červenú pod Dibrovovým pamätníkom je jedným z mála miest, kde chýba orientačná šípka (už sú tu aj nočné reflexné), tak chvíľu neviem, či ísť doľava, či doprava. Ale furt sú naokolo znalci. Vysielač nevidím, len vytuším, stromy sú parádne namrznuté, tak radšej rýchlo fičím z kopca, nech som čím skôr v Cetune.
Dole je predsa len príjemnejšie, v „Saloone“ už aj čosi požujem, spájam sily s Mišom a do Lubiny je to celkom príjemný kus cesty, aj keď nohy už cítime. Mišo ide podľa vlastných slov „už pomalšie“, a ja mám čo robiť, aby som stíhal. No, mám čo robiť v tréningu.
Lubina a Hrušové, to je zas dlhší asfalt (pre chudáka Miša nekonečný), ale žiadna nuda, kým prechádzame pomedzi domy. Dlho to netrvá a na oplátku do Višňového je to príjemne lesom – vraj 3,5 km do kopca (K12 Vaďovský vrch) a rovnako dole na K13 vo Višňovom. Jej osadenstvo má dobrý prehľad o každom kymácavom zombíkovi, ktorý sa im vynorí naproti z doliny v protisvahu. Predsa len, v nohách má každý už takmer stovku.
Zanechávam Miša, na ktorého prišla nejaká mrtvóza, lebo dlhší čas bez pohybu by som tam zamrzol, a daváááj do strminy pod Čachtický hrad. Dobre mi to ide, veď som sa celý deň šetril. A ešte lepšie mi to ide po super chodníčku, ktorý nám tu za odmenu nachystali na záver. Najpríjemnejšie prekvapenie celej Lazovky – krááásny a dlhýýý traverz, kde sa mi síce už rýchlo stmieva, ale čo to dá, idem bez čelovky. Užívam si poriadne. Tých 12 km na poslednú živú kontrolu v Šípkovom mi ubehlo ako nič. Väčšine na šrot rozbitých Lazovníkov ale asi veľmi nie.
V Šípkovom už sa nezdržujem, aj keď kontrola láka fakľovou výzdobou a domácimi mňamkami. Len pre prípad krízy dotankujem kolu. Záverečný päťkilometrový cezpoľák do Vrbového je poriadna čerešnička na torte: aj s treťou tajnou kontrolou, s poľom kde pestujú trávnik a s rampou na konci, kde sa tak dobre zohýba. Potom už len vysvietená hlavná cesta, druhý raz Beňovského dom a blikačky na ceste do telocvične.
Tam už Naobliekaný Náčelník Rado klepe kosu v prievane pri kompe, socializácia a teplé sprchy fičia na plné pecky, posledné výškové metre na poschodie a odovzdať čip. Víťaz Miki (11:29) je už asi aj doma, len víťazka Denisa (13:09) sa motá po priestore a čaká spolupáchateľov. Kompletné výsledky aj s časmi z kontrol sú, (ako už tradične) na Hikingu, onedlho isto pribudnú aj na webovej stránke Lazovky, tak to tu nebudem rozpitvávať. Len že úroveň rastie. Asi za to mohlo počasie, že do cieľa nedošlo viac ako 80 ľudí. Apríl vie proste prekvapiť, ale tak to má byť, lebo je bláznivý. A za to zas môžeme my, že po nás majú organizátori čo upratovať a baliť. Za to im vďaka, ale samozrejme aj za to, ako to pre nás parádne „upiekli“. A som si povedal, že sa sem musím isto vrátiť a prebehnúť si ten modrý traverz Čachtických Karpát ešte za svetla.
Rišo Pouš
Fotky Lazová stovka 2019: vtedy (prvý raz) na západe
Súvisiace články:
Diskusia
RE: Lazová stovka 2019: vtedy (prvý raz) na západe
Čendo 15.04.2019
Paráda Rišo,report aj fotky!
RE: Lazová stovka 2019: vtedy (prvý raz) na západe
Ondriško 17.04.2019
Si pašak. Mat naplavane viac ako nabehane, a nabehane menej ako Lazovka,a aj tak to ist,to sa mi páči.
RE: Lazová stovka 2019: vtedy (prvý raz) na západe
Ripo 18.04.2019
Ondro vieš ako to je... Telo si dačo pamätá aj bez tréningu, takže turisticky sa to dalo prejsť, stačilo sa poriadne brzdiť na začiatku, aby sa to na konci nevypomstilo :-)
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (903x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (874x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (861x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (814x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (745x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (713x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (694x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (685x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (682x)
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (675x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...