Hriňovská žeravá stovka 2019

Prvé čo mi napadlo, keď som videl info o tejto novej stovečke, bolo niečo ako „alergikova smrť“. Lebo tá kombinácia dátumu a lúčnej krajiny, ktorá na trase prevláda... Navyše, ako sa blížil dátum štartu, dvíhali sa aj teploty v predpovediach. V piatok už bolo isté, že vlna horúčav bude vrcholiť práve v sobotu. Do toho varovania meteorológov, že aj ozónu je o dosť menej ako by malo byť... A zas v kombinácii s pílovitým profilom a s tou otvorenou krajinou, no poriadny horor sa črtal. Ale tak to majú ultrapankáči radi, nie? Prebehnúť sa niekde v ideálnych podmienkach, to je nič... A treba sa prispôsobovať klimatickej zmene. Možno najnervóznejší bol El Presidente – z toho, že jeho Východniarska morda by mohla prísť o primát najväčšej slovenskej grilovačky. Lebo tam sa behá väčšinou lesom. Zostalo by jej už len väčšie prevýšenie a Bokšovský hrebeň. A ktovie, či aj okolo Hriňovej nenašli orgovia nejaký podobný sviňa kopec. Po našich lesohospodároch toho ostáva v krajine požehnane...



Ale dosť špekulácií, nejako bude. Teplo? Veď leto! Lúky? Veď výhľady! Ale aj tak miestne názvy okolo trasy ako Čistý potok, Chladná studňa, Močiar, Mláky, Čertove potôčky priam provokujú. Takže sa v piatok aklimatizujem v klimatizovaných verejných spojoch smer Hriňová. So mnou ďalší traja, a všetci dostávame poriadnu facku od Oskara, keď prestupujeme vo Zvolene. Zaliezame do staničnej, každý má v pohári inú farbu, ale všetky správne orosené. Podvečer v Hriňovej už sa dá zniesť, aj keď školské budovy sú rozpálené ako chlebová pec. Zaliezame do picérky, slamky do kofoly nechceme, aj tak nám ich tam pichnú. Dávame „Hriňovskú pizzu“ na podporu miestnej ekonomiky. Len prečo je s oravskou slaninou? Na výklade trasy miestne rarity: voľne pustené pastierske psy, zlostné bujaky, elektrické oplôtky všade kam pozrieš, medzi zdravoťákmi zas nebude psychiater. Do polnoci ešte vymetieme jeden lokál, do pece sa nám nechce. Napokon musíme, no celú noc sa cítim lepkavo ako oblízaný cukrík. Spacák je zbytočný.



Už skoré ráno je nielen teplé, ale aj dusné. Z námestia s bronzovým fujaristom nás do toho pekla presne o šiestej posiela fujarista skutočný a ja zisťujem, že stíham nadbiehať kvôli fotkám, lebo čelo nebeží ako divé, šetrí sa. Ale len po spodok zjazdovky. Vertikálny kilometer popod vlek: trávu okrem rosy zvlažujú aj prvé litre potu a dav sa pekne naťahuje. Dusno je fest, v pozadí zaparená Poľana.



Hore to začína: pláne otvorenej lúčnej krajiny s ďalekými výhľadmi, bez tieňa. Hlavne že meteorológovia na dnes odporučili obmedziť pohyb na slnku len na nevyhnutný čas :-) Oskar do nás búši plnou silou. V lese to nie je o nič lepšie, lebo tam sa zas vzduch nehýbe. A tak sa to strieda až do cieľa, len lúk je oveľa viac ako lesa. V tomto počasí dokonalá vychutnávačka. Zato tie lúky sú nádherne farebné, práve naplno rozkvitnuté. Alergici to isto oceňujú.



Šetrím sa ako sa len dá, lebo viem, že po stovke potrebujem aspoň tri týždne na spamätanie a malofatranská megamorda je už o dva. Pomaly sa cedím poradím dozadu, ale telo aj tak dostáva poriadnu nakladačku. Slovami jedného z účastníkov: „Bežím, bežím, a zrazu zisťujem, že len turistikujem“. Pomohlo by vraziť sa do nejakého potoka a ostať tam. Ale aj použiteľnej vody je cestou málo. Do každej mláky či jarku sa aspoň na chvíľu strčím a nie som sám. Mokrá čapica na hlavu, ale aj tá len zasyčí a o chvíľu už nepomáha. Výhoda pomalosti: môžem požrať, čo príde. Niekedy sa až sám divím svojim tehotenským chutiam: na Bratkovici dyňa s klobásou, v Kokave pomaranč so syrom, v Dobroči piškóty so slaninou...



Zámer staviteľov trasy bol myslím jasný. Kontroly (krmelce) sú naschvál skoro vždy v najhlbšej jame (sedle, doline...), ktorú organizátori našli v okolí. Odtiaľ sa treba nekonečne dlho a najlepšie čo najstrmšie štverať lesom na hrebeň medzi lazy – a tam už čaká vražedné bombardovanie slnečnými lúčmi. Čerešnička na torte je 12-kilometrové stúpanie na poslednú kontrolu (K9 Vrchdobroč). To je našťastie pre väčšinu ľudí už za tmy. Ale nezávidím posledným, ktorí to išli už zase za svetla, fuj.



Spomaľujem skoro až do cúvania, ale aj tak predbieham stále viac motajúcich sa a na pníkoch posedávajúcich jedincov s neprítomnými pohľadmi. Čím vyššie číslo má kontrola, tým viac „nemŕtvych“ tam pri príchode nachádzam. Ale aj na čele sa kape, niektorí adepti na bedňu odpadávajú v ženskej aj mužskej kategórii. Môže mať človek skúseností koľko chce, toto počasie proste dokáže robiť s organizmom divy. Aj infúzie prichádzajú na rad. A na tie myslím nedošlo ani na rozžeravenej Východniarskej... Či hej? Každopádne jednoznačný dôkaz o brutálnosti priateľsky sa tváriacej Hriňovskej prechádzky. Keby mala aspoň normálnych 100 a nie 124 km, že?



Nakoniec s obrovským prehľadom a náskokom vyhral Miki Kéri. Druhý René Mráz sa vraj musel v sedle Chorepa poliečiť zo pol hodinku povaľovaním v tieni, ale návrat po zranení je to parádny. Tretí došiel Peter Matej. Lucia Dobrucká išla od štartu s chlapmi a nechala ich pred sebou len šesť. Monika Domovcová a Michaela Pandulová prišli spolu o dobré 3,5 hodiny neskôr. Zato Julo Kaľavský to musel kvôli kombinácii viacerých zlých náhod zabaliť v Kokave, Mateja Oravca vyplo prehriatie definitívne v Málinci. Moniku Halúskovú doviezli do cieľa zabalenú v deke... A odpadlíkov bolo oveľa viac, takmer polovica! Veď výsledky ukradnuté z Ultra Hikingu sú dole v galérii. Potom som si v nedeľu prečítal v novinách, ako lekári v sobotu ošetrili rekordný počet kolapsov z tepla a ako neodporúčajú medzi 11. a 15. hodinou dlhší pobyt na priamom slnku, hehehe...



Zato organizátorský servis pre účastníkov, ten na brutálne teplo neumrel. Naopak, tomu už sa hovorí nemiestne rozmaznávanie. Lukulské hody a čo nám len na očiach videli, sme dostali na kontrolách. Najmä ale značenie – až si myslím, že nás odúčajú myslieť a orientovať sa v teréne. Tony igelitu, milióny reflexiek v noci. To som si uvedomil, keď som si uvedomil, že som si vôbec neuvedomoval turistické značky. Aj magor by trafil, stačilo sledovať bielo-červené „magorky“.



Veľká vďaka Radovi a spolupáchateľom. Krásna krajina, ktorú by si v normálnom počasí každý isto užil. Od Rada je to vraj už úplne posledná nová akcia – bolo by možno aj na čase, už ich pomaly niet kam dávať do kalendára. Síce december, január a také tie nevyužité mesiace sú stále voľné. A na snežniciach sa u nás ešte nič nebehá. To ako námet, keby dochádzala fantázia :-) Takže čo o rok? Slovami klasika: „Nikdy viac! To čo má byť, veď dole ide normálna cesta!!!“ Týmto klasikovi ďakujeme, že nám také pekné utekanie zariadil :-) Aspoň okolo toho Utekáča, keď nie inde.



Aha, a ešte jedna dôležitá vec na záver: toto bola prvá akcia SUT, kde sa účastníci mohli niečo dozvedieť o význame darovania kostnej drene a nechať sa zapísať do registra. Tých akcií bude viac a je super, že ultra nechce mať len čisto športový (alebo magorizačný) charakter. Aj darcovstvo je forma dobrovoľníctva – a netreba pripomínať, že veľmi užitočného.

Rišo Pouš