Hriňovská stovka 2021 – žeravá opakovačka

Konečne prvá „živá“ stovka tejto sezóny, nie iba virtuálna, hurá!!! Takže hneď skraja patrí vďaka organizátorom za úsilie, že to riskli a posnažili sa prichystať akciu napriek pandemickým obmedzeniam. Aj keď našťastie tie sa už zmierňujú, vieme. Na rozdiel od teplôt, ktoré sa zmierniť odmietli a rozhodli sa vyrovnať tým brutálnym z prvého ročníka. Našťastie o trošku zaostali, ani tak dusno nebolo a aj vetrík pofukoval. No aj tak kvalitný mordor. Mal som dojem, že aj tie mraky, ktoré nad nás zablúdili, sa naschvál vyhýbajú slnku a nie a nie ho zakryť aspoň na chvíľu. Tiež som mal po otvorení registrácie dojem, že po „koronapauze“ budú ultras nadržaní a miesta v štartovke budú bleskovo rozchytané. Nakoniec sa ale nazbieralo len necelých 80 kusov, tak to bola taká komornejšia akcia, aspoň to tak na námestí ráno pred štartom vyzeralo. Viaceré obmedzenia a povinnosti (očkovanie, negatívny test...) asi ľudí odradili a aj chýbajúca telocvičňová socializácia a tak... Ale zdravé jadro sa samozrejme zúčastnilo a aj dáki mimozemšťania pristáli v Hriňovej, tak na začiatok sezóny hádam dobre. A ešte nám to orgovia o pár kilákov poľudštili, skrátili oproti roku 2019, aj keď na MAPE trasy sa to vizuálne moc neprejavilo:

Večernú prezentáciu využila väčšina štartujúcich a ráno sa z okolitých penziónov (ale aj z temných zákutí školského areálu) začali vynárať divné postavy... Veď vieme. A začali sa zliezať na námestí okolo toho bronzového fujaristu. S dodržaním bezpečných odstupov samozrejme, fotka nižšie ako dôkaz! Osobne som si našiel na noc parádny jogínsky koberček (rohožku) pred vstupom do školy, ktorý zmiernil tvrdosť zámkovej dlažby. Noc bola príjemne teplá, tak akurát na bivak pod plechovou strechou krytého „cieľového“ chodníka.

Fujarista ráno na námestí tentokrát nebol živý (hral len z repráku), ale živá stovka mohla začať. Presne o šiestej. Predtým sme sa mohli pri výklade trate od náčelníka slovenského ultrakmeňa ešte dozvedieť okrem klasických informácií (hravé 50-kilové psíčatká, prítulné poltonové býčky a tak) aj novinku, že preto je na trase tak veľa elektrických plotov, aby sme si mohli jednoduchšie dobíjať hodinky a mobily. A elektroliečba stuhnutých svalov je vraj v cene. Tomu sa hovorí pokrok!

Všetci inak odštartovali slušne, lebo vedia, že bulvárny fotograf má stále väčší problém si nadbehnúť. Len nezaostriteľný Majo Priadka mizol v diaľke takým tempom, že začali kolovať reči o nutnosti zaviesť limity nielen pre tých najpomalších... Dole zjazdovkou na Košútke tentokrát netiekli až také veľké potoky slaného potu a aj tých tieňov na trase po prvý krmelec akoby bolo viac. Celkom príjemné ráno. Na Táňove (K1) boli všetci obsluhovači síce veselí, ale neverím, že stihli všetko rozložiť, kým tam priletel mimozemšťan. Inak recept na Majov výkon v tomto počasí je myslím jednoduchý: treba proste bežať rýchlo a tak chladiť motory vzduchom.

Táto prvá časť, povedzme po  Drahovú (mimochodom najvyšší bod na trase, 1118 m) bola celkovo fajnučká: parádne výhľady, neskutočne farebné, čerstvo rozkvitnuté lúky, osady rozhodené v krajine, síl bolo ešte dosť a teplota sa ešte nestihla vyšplhať do nepríjemných čísiel. Aj tie stúpania sú tu plynulé a väčšinou v tieni lesa. Len potom nasledoval jeden z najdlhších zbehov cez osady Jaseninka a Beračka na K3 Havrilovo - a tam si hádam každý uvedomil, že práve nekonečné a poriadne strmé zbiehania sú jedným z kľúčových prvkov tejto stovky. Beda tomu, kto ich nemá natrénované. Hlavne jeho predným stehenným svalom dvakrát beda.

Tam dole v pekelnej jame, v Havrilove, už sauna poriadna, keď sa človek vynoril z lesa na čerstvo pokosenú lúku. Ešte že ten potok... Ale ani vodné chladenie nepomohlo na dlho, lebo z Havrilova nasleduje dlhé stúpanie po pekne do biela rozpálenej „strade bianche“ do sedla Pereš. A odtiaľ poriadne strmo, priamo po spádnici na Cisársku hoľu. Potom pobehanie hore – dole po hrebeni, po nádherných, v tomto čase aj plnofarebných lazových lúkach s ďalekými rozhľadmi. A ako na začiatku prudko hore, tak aj tu na konci superprudko dole do Kokavy. A najmä nekonečne. Čo je horšie? Superstrmosť v tieni lesa či rozhicované ulice na konci? Tento scenár sa následne ešte zopakuje štyrikrát – tým je vlastne Hriňovská stovka typická. Veď stačí pozrieť na profil. Strmosť niektorých úsekov tlačí slzy do očí, ruky k zemi a prsty von z maratóniek. To len pre tých, ktorí si to budú chcieť prísť skúsiť nabudúce prvý raz.

Tak sme sa teda dopracovali do Kokavy nad Rimavicou – takmer v polovici trate, ale to najfajnovejšie ešte len čakalo. Hovorí sa, že ozajstné ultra začína niekde po 70. kilometri, ale tu vďaka počasiu začalo už oveľa skôr. Bolo to vidieť aj na dvore miestnej reštiky (dočasne K4), ktorá pripomínala skôr zhromaždisko obetí hromadnej autohavárie – všetky tiene boli obložené rôzne ležiacimi a rôzne pokrútenými postavami. Nechýbali čierne vrecia v rohu – no asi dosť divný pohľad pre nezainteresovaného náhodného okoloidúceho :-)

Čo sa počasia týka, práve pred Kokavou sme s niekým rozoberali, že tie obláčiky okolo nás sú na tento čas (tesne po poludní) príliš malé, že z nich asi moc tieňa nebude. Preto keď som potom za Kokavou konečne vyliezol z lesa na lúky pod Farkaškou, neskutočná bola moja radosť z búrkového mraku presne predo mnou – ale najmä zo slnka, ktoré sa už - už chystalo zaň zájsť. Lenže ako som postupoval na západ, postupoval aj mrak a slnko stále bilo do hlavy. Až medzi Čertovými potôčkami a Močiarom (Inak poriadne provokačné názvy, evokujúce schladenie vo vode, že?) nastal vytúžený obrat. Slnko síce za mrak nezašlo, ale trasa sa stočila skoro do protismeru: chrbtom k nemu, čelom k vetru. V kombinácii so zásobou vody na chladenie, ktorú som si niesol v poriadnej fľaši, ažžžžž takááá rozzzzzkošššš! Na chvíľu sa potom slnko skrylo až na K5, pri potoku na Lipovom, kde tety kontrolórky hovorili, že už im tam aj chladno začína byť. No mať ich starosti... :-) Mne horeli aj chodidlá po tom brutusnom zbehu zo Zákľučna. V kombinácii s popílenými stromami na chodníku „rozkoš“ úplne iného typu.

A zas hore a ešte vyššie. Za Lipovým bola väčšina lesnej cesty našťastie v tieni. Aj tak ma neskutočne potešila rúra s vodou, padajúcou z nej akurát z takej výšky, že sa ani nebolo treba moc zohýnať. Odkiaľ do rúry na tej križovatke zvážnic voda priteká, to ma vôbec, ale vôbec netankovalo. Hlava pod ňu až do zamrznutia mozgu - ten som mal aj tak už dlhšie nefunkčný. Dobre padlo, lebo nasledoval ďalší otvorený úsek, až po Ďubákovo. Našťastie pred piatou popoludní už teplota začala klesať a z osady Diel sa dokonca naskytla zvuková kulisa vzdialeného hrmenia, prichádzajúca odniekiaľ od severu, od Klenovského Vepra – malá nádej, že možno...?

Zbeh do Ďubákova za zvukov kostolných zvonov, hlásiacich 18. hodinu. 12 hodín po štarte, len 70 km v nohách a na K6 som hneď po príchode dostal aj škodoradostnú informáciu, že Majo Priadka akurát dobehol do cieľa. To sú tie rozdiely vo výkonnosti, ktoré sa zdajú na prvý pohľad nepredstaviteľné. Ale ako hovorí klasik: nie je umenie preletieť to za 12 hodín, skôr trápiť sa v tých podmienkach dva dni :-) No žiadna sebaľútosť, bolo treba ísť ďalej – za krátkym stúpaním k rozhľadni Jasenina (Ozaj, boli ste niekto aj hore na nej?) nasledoval nekonečne dlhý zbeh do Málinca. Všeeetky typy podkladu.

Zlatá hodinka, slnko mi zapadlo presne pri výhľade na priehradu, teplota konečne normálna, tak som dole na K7 vymenil väčšiu fľašu s vodou za menšiu, že už bude stačiť. Psychiatria Málinec si na tento rok pripravila ďalší test psychickej odolnosti – grilované klobásky, mäská, zeleninku a tak - a predvádzala ich naservírované predpokladám každému, komu už od námahy ani trávenie nefungovalo. El prezidente, ty raz na to doplatíš! Tak zas hore na Šutovu jamu a dole do Dobroče. 15 kilákov, pekne pol na pol. Ako sa stmievalo, už to začínalo byť len o tom monotónnom dupaní vo svetle čelovky. Keď raz budem veľký, dám tú H100 za svetla! Ale pred Kotmanovou, to čo bol za púder na tej ceste? Strašné čosi, oblaky sa dvíhali pri každom kroku...

Nočné občerstvovačky, to je strašná pasca, najmä tie na konci, keď je telo už poriadne zdevastované a vôľa nalomená. Také blikajúce ostrovčeky ľudského tepla v krutej, temnej realite :-)))) Tak aj táto na Dobroči (K8). No a odíď odtiaľ, najmä keď ťa čaká nekonečných 10 kilákov prevažne do kopca. Radšej som sa moc nezasedel, najmä keď ma ešte poháňala moja protikrízová chémia. Posledná K9 Brestina už taký problém nebol, keď do cieľa ostávalo len dákych sedem kilákov z kopca sa zgúľať, že? Aj keď ku koncu to gúľanie stálo za to – kto si pod vlekom nedal pozor, asi sa aj dosť dlho gúľal.

No potom už len dobeh takmer po rovinke do mesta a do cieľa v škole a finálne „cieľové stĺporadie“. A nič viac, žiadna socializácia, žiadna zombie párty – lebo anticovid, samozrejme. Tak len dezinfekcia rúk, do rúk diplom a každý hneď preč. V cieli asi po väčšinu času pusto bolo, že náčelníku? Ale s tým nespravíme nateraz nič. Aj tak to bolo super zorganizované, ako vždy. SUT to proste vie. Vďaka všetkým - a o rok dúfam zas, už dúfam v normálnych podmienkach. Do tretice sa hádam aj počasie umúdri. Výsledky aj pre to počasie nie sú pre väčšinu až také podstatné, tu myslím ide skôr o sebaprekonávanie. Ale koho by zaujímali, sú tradične na HIKINGU , odkiaľ som ich tiež uchmatol do galérie. Tentokrát sa zmestili na jednu stránku, odpad bol samozrejme veľký, zo 77 štartujúcich do cieľa nedošlo 26 ľudí. Ale nedokončiť nie je slabosť, v podmienkach aké boli ide niekedy viac o zdravý rozum a uvedomenie si rizík a limitov. Ultra vie byť náročné nielen dĺžkou - veď čítali sme o nedávnej tragédii v Číne. A keď v okolí Hriňovej teraz išlo o presne opačný extrém, viem si predstaviť tie porovnávajúce bulvárne titulky, ak by sa niekomu niečo stalo. Preto hurá do behania, ale s rozumom na prvom mieste. Leto ešte len začalo a vyzerá, že bude horúce.

Rišo Pouš