Východniarska stovka 2016

Naháňačka medzi dvoma metropolami východu mala napriek lanským supertropickým podmienkam úspech, lebo počet účastníkov (ultras aj štafiet) sa teraz v podstate zdvojnásobil. A hlavne, počasie vyšlo o 200% lepšie. Vlani hádam vrela aj voda v studničkách, teraz pod mrakom, mierny vetrík, teplota o takých 10 stupňov nižšia, párkrát aj jemne pokropilo aby sa neprášilo, čo viac chcieť? Aj sa v takom počasí dobre spalo na intráku, to pridá na pohode pred štartom. Pohode pridal aj „za gambáčik“ pri prezentácii pre každého. Vítať na Šariši spišskou borovičkou nemá síce ten správny etnografický šmrnc, ale zas keď je šéf uvítacieho výboru Špišák... Fľaše akési podozrivo známe, žeby sa dočerpávali zásoby zo Stíhačky?

Trať ostala rovnaká, až na jednu malú pozitívnu zmenu – namiesto obchádzky Kysackého hradu direttissima cez jeho vrchol.  Trochu náročnejšie, ale veľmi pekné a zmena rytmu neuškodila. A malo to aj vlastivedný aspekt :-) Inak charakter trate taký klasický, „listnatolesnatý“ – väčšinou behateľné lesné cesty pekne v tieni, len malý podiel obyčajných úzkych chodníkov. Stúpaní a klesaní milión a pol, ale zväčša kratších. Až na tú Kojšovku hehehe... Ale najmä: značenie zasa také, že v noci lepšie ako za dňa a aj za dňa mapa zbytočná, stačil sem tam kuk do itineráru. Belo a spol., klobúk dole!

Ďalšia malá úprava potešila „cezpoľných“ – prezentácia priamo v Prešove, kde väčšina aj spala. Jasné, že len „Vraňare“ frfľali. Itinerár inak len v slovenčine, východniari a záhoráci ho hádam pochopili, len Belgičan, Poliaci a pár iných divných bytostí vyzeralo trochu bezradne. Ale sa im vysvetlilo v ingliš, trafili... Čo hovorili na tie konšpiračné súvetia, zo slov ktorých boli poskladané heslá na kontrolách, to už sa nedozvieme. (Oprava: inostranci mali papiere v ingliš - ale Belo aj tak vysvetľoval o 106) Ostatní si cestu mohli krátiť tipovaním, aké bude nasledujúce heslo, aby pasovalo do vety. Posledné asi neuhádol nik :-)

Tak sme sa ráno s východom slnka prehnali cez kalváriu a daváj kľučkovať po lesoch smer Kysak. Belgičan vyletel ako šíp, to som si zapamätal a nakoniec sa mi to zišlo. Ale hneď sa cez neho prevalili štafetári a René Mráz, ktorého odvtedy už nik nevidel, len ľudia na kontrolách. Nasadil systém štart – cieľ a svoj lanský čas vylepšil o hodinu (na 14:30). Za ním podobne Braňo Novák, aj keď s trištvrtehodinovým odstupom. Potom zas veľká diera a už sa to trúsilo do cieľa v menších odstupoch až do nedeľného poludnia, keď dorazil zadný voj. Medzi dievčatami za necelých 19 hodín dobehla Gabika Ambrušová, vysmiata ako z nedeľnej prechádzky, pol hodinku za ňou Eva Konszká a o ďalšie dve hodiny Mária Adamcová. Na dievkach všeobecne dáko nebolo vidno tých 120km, akože pohodičká, ta ňe? Do štafiet sa tentokrát najrýchlejšie oprel Vitacity tím a vlaňajším víťazom Štvaným zverom nechal len druhé miesto. No ale perfektné tretie miesto vydrela čisto dámska zostava Estrogén, paráda!

Do zadného voja som sa tiež chcel pôvodne nahlásiť (alebo na niektorú kontrolu), lebo hnačky, grcačky a horúčky nie sú to pravé na 121km/5040m+... Ale keď teploty klesli, povedal som si, že teda aspoň vyžeriem občerstvovačky, ku  ktorým sa budem vládať dostať a keď vezmem dosť toaleťáku, dáko to pôjde. Šak sú aj lopúchy. A keď to nepôjde, k dákej kontrole sa pridám a pomôžem. Preto je viac fotiek v galérii „z podhľadu“ – tiež zaujímavý pohľad na okolie... Čupieť v kríkoch som sa snažil po vetre, ak to nevyšlo, ospravedlňujem sa. Toľko na vysvetlenie pre niektorých, ktorých som na začiatku obiehal viackrát :-)

Tak si behám, čupím, fotím, až po Kysak sa to všelijako presýpa a mieša (štartové pole mám na mysli, nie črevá). V kopci predbieham Belgičana – aha, to bude rovinár! Pijem viac ako v tých lanských horúčavách, aj tak je dehydratácia na ceste... No, bude ešte veselo, už aj trochu pripeká, našťastie fučí. René bol vraj v Kysaku pred 50 minútami – 26km od štartu??? On snáď letí! Dyňa, kola, jonťák a tak dokola, jesť sa neodvážim, tankujem prázdny vak do plna a davaj na ten hrad. Po vlastnom značení, úplne perfektnom. Napriek tomu si neodpustím „kufor“, veď bez toho by to nešlo. Ale len taký malý, príručný.

Nekonečné stúpanie na Prielohy. Niekde pred jeho koncom v lese predo mnou niečo ružové sa mihá... Dobieham štafetárku, ktorá sa vraj bojí blúdenia, už sa vraj zamotala 3x a naokolo nikto.  Veď v pohode, nemám sa kam hnať, tak na Jahodnú to ťaháme spolu. Fajnejšie sa behá v spoločnosti, to hej. Len na začiatok vysvetľujem, že keď znenazdajky zmiznem v lese, nech ide ďalej, dobehnem ju. Keď to na mňa príde, mám najviac minútu na to nájsť vhodný flek. Nie na verejnosti a po vetre...

Na Jahodnej zase dyňa, kola, všetko, čo má v sebe veľa vody. Ďalšie dlhé stúpanie a ďalšia štafetárka, niekde za Lajoškou. A že zas problémy s navigáciou? No veď dobre, dobre bude, pome na to :-) Huby a hubári všade, aj na ceste, krásny hrebienok cez Suchý vrch, traverz s preliezačkami (popadané stromy), ale konečna zas raz chodník a nie zvážnica. Pod Turniskami dvaja z organizátorov: máte kontrolné heslo? A skade? Veď hľadáme! A vraj že vyššie bolo... Tak leziem nazad do toho krpálu, hľadám, a ono úplne nelogicky mimo trasu, len náhodou som ho zbadal... No, toto sa značkárom nepodarilo (ak to niekto zákerne neprehodil), tomuto nerozumiem. Nakoniec sa vysvetlilo, chybička sa vraj stala, nič to.

Konečne „Karčma pod Hoľu“ v Kojšove. Fontánka suchá, Belo vraj vlani nezaplatil účet za vodu, tak nám ju teraz nepustili :-) Našťastie netreba, dokonca Kojšovka zadekovaná, sivota ako keby pršať išlo... Joj keby tak chcelo... Polievočka voniaaaa hriešne, ale neodvážim sa. Dyňa, kola, pomaranč! Zas mám prázdny vak, je mi jasné kam tá voda ide...

Najdlhší stupák na trase a zas štafetárka – táto ale obieha mňa, svieža ako rybička. No jo, keď je z Andrejcovej zvyknutá do kopca :-) Vraj dáka partička ma prenasleduje (Belgičan sa blíži!) a je dáka ješitná, držala sa štafetárky  zubami – nechtami. Nepomohlo im nič, aj mne sa o chvíľu stráca v hmle. A v jemnom daždi, joooj to je fajnéééé osvieženie! A milióny čučoriedok pod hoľou, stačí ruky spustiť a samé skáču do dlaní. Len zas trochu kufrujem, v tej hmle netuším kde som a značiek nikde. Intuitívne hoľu triafam a už len dlhočizný zbeh do Zlatej Idky. To už poriadne cítim aj predky stehien – daň za to, že za leto nemám nič nabehané v kopcoch. Ale telo zatiaľ napodiv vládze. Aj keď už dlho čakám, kedy zvädne.

Zlatá Idka je taká zvláštna: vedľa seba parádne haciendy a ruiny. Za dedinou krásne lúky s výhľadmi (vlani sme tade capkali už potme). Na kontrole, vraj ako sa cítim? Super: nevládzem kvôli tomu, že som bol chorý, a nohy bolia vďaka tomu, že som nič nebehal posledný mesiac, takže super, tak to má byť. Inak z každej slušnej občerstvovačky sa ide do kopca, len z Chaty VSŽ z kopca – to treba pretrasovať! Veď prečo by sa napríklad na Kojšovku nemohlo ísť dvakrát, že? Hehehehe...

Zato tie nekonečné monotónne rovné zvážnice od tejto kontroly na poslednú, ufff, nemá to konca. A začína bolieť jedno lýtko, miestami sa z neho odraziť neviem, už - už sa mi zdá, že ma prenasledovatelia dobiehajú, tak sa pajdám. Konečne Bukovec a dáka zmena krajiny. Cez kopček do Klátova je to na skok, milióny černíc, ale nedá mi to zastať a napásť sa. Lebo vraj som tretí - to čo, všetkých predo mnou niečo zožralo?

Chata Klatovianka, kolotoč, saloon pre cowboyov = posledná kontrola: dostávam hlášku, že nielen nevyspytateľný Belgičan sa blíži, ale aj Roman Babulic zahájil svoj povestný finiš. Ale kožu lacno nepredám! Hádžem do seba vyprošťováky, ktoré ma mali zachrániť pred umretím v kríkoch - a s nimi do mňa vošli všetci čerti! Zrazu ma nič nebolí, letím a ešte si nadávam, že sa flákam. Posledné dva kopce v ceste: z Girbeša na hrebeň a z Čermeľa na hrad – ako keby som bol hodinu po štarte, nohy letia, hlave to chutí, toto už musí vyjsť! Aj z kopca fičím, bez problémov vnímam každý kamienok, vnímanie zaostrené, čo som to preboha do seba nalial??? Len čelovka štrajkuje, tak sa modlím, nech vydrží do Čermeľa, sviňa jedna! Vydržala, ale nejde vypnúť, stlmiť, nič. Som rád, že svieti.

Doteraz som bojoval len so sebou. Až cestou k hradu (dlhá rovinka) si dovolím obzrieť sa, či náhodou... Ale našťastie nikto nikde, tak si vychutnávam nočné Košice z vyhliadky, fotím smajlík na poslednej kontrole a už len tiché ulice nočnej Podhradovej, sviečkami osvetlený chodník (vlaňajší nápad sa veľmi páčil!) a modrá čiara košického maratónu na asfaltke, ktorá ma vedie do cieľa.

Unavený ani nie som, ale svaly mám „na kašu“ ako už dlho nie. Problém vyjsť po schodoch – dole ani nehovorím. Len s údivom sledujem, že nie som sám taký... Tak super, zombie párty môže začať :-) O chvíľu sa dovalil Belgičan – tak som mal šťastie, ale oplatilo sa máknuť. Ješitnosť nepustí – všetky miesta „na bedni“ ostali doma, hehehe. Len prví dvaja už sú dávno preč, ani nebola možnosť ruku im podať. Nevadí, veď sa hádam nevidíme naposledy a sem sa tiež oplatí vrátiť.

Lebo: síce tu nie sú megavýhľady tatranské, ale organizácia s nadšením, presne podľa hesla „za málo peňazí veľa muziky“. Rozumej masochizmu, sebaprekonávania, dokonalého servisu, rodinnej atmosféry... Jednoducho všetkého, čo má stovka mať. Žiadna komercia pre masy a na zárobok. Belo to jednoducho vie a tá ryba Anička je fasa čaja!

Rišo Pouš

Výsledky tu