Východniarska stovka 2015: žeravý prvý ročník

Urodilo sa nové ultrapodujatie a je dobre, že medzi Prešovom a Košicami. Presnejšie v Šarišskej vrchovine, Čiernej Hore a Volovských vrchoch. Nech sa aj na východe dozvedia, ako sa dá krásne telo zničiť v rámci jedného víkendu. Hneď na úvod treba povedať, že sa páchateľom tejto mierne „nadmierečnej“ stovečky Belovi S. a Marcele R. táto myšlienka aj vďaka počasiu podarila takmer dokonale. Lebo to, čo predpovedal SHMÚ na 8. a 9. august, už fakt prestávala byť sranda:

Už provokácia v podobe pozvánok na púštny ultramaratón (v Ománe či kde), ktoré sa váľali na prezentácii, hovorila (skoro) za všetko. Inak prezentácia a zároveň cieľ boli zvolené vzhľadom na počasie fantasticky: na plážovom kupku na Aničke! Neskutočná motivácia dôjsť do cieľa, keď človek vie, že ho čaká bazén :-) Ale zároveň dosť komplikácia pre viacerých zo západu, lebo odísť v piatok normálne z roboty, stihnúť večer prezentáciu v  KE a potom sa presunúť na ubytko do PO, to chce čas, ak človek nejde autom. Ale zas intrák v Prešove asi 200m od štartu, to bol luxus a ešte s tým výhľadom na nasvietenú kalváriu...

Už ráno bolo kruto žeravé, človek sa mohol spotiť aj pri umývaní zubov. Napriek tomu sa pod kalváriou zišla skoro päťdesiatka masochistov (medzi nimi dve dievčatá) a nejakých pár štafiet. Na prvý ročník a slovenské pomery (a to počasie) slušná účasť. O šiestej to Belo Spišák odpráskol a mohli sme sa ísť poprechádzať tropickým lesom. A ozaj – na začiatku dáke prechádzkové tempo, stíham s čelom, ľahko kluskám, to čo je? Až kým mi nedošlo, že som o dve kilá ľahší, lebo nemám vodu vo vaku :-)))

Nasledovali kilometre premýšľania čo teraz, až takého tuhého, že som prehliadol odbočku v Borkúte. A samozrejme, že sa mi podarilo stiahnuť so sebou ďalšieho – Michal ospravedlňujem sa! No dobre, jeden poriadny kufor za mnou, výhoda bola v tom, že som od záhradkárov vyžobral vodu :-) Až na prvú živú kontrolu do Kysaku to bolo inak príjemné lesné behanie, skoro všetko v tieni, teplo ešte nevraždilo. Len keď chodník miestami vyliezol z lesa, údery slnečných lúčov do hlavy pripomínali, o čom to dnes bude...

Za Kysakom „prituhlo“, lebo nasledovalo nekonečné stúpanie na Prielohy. Vyhliadka z brala Jánošíkovej bašty (asi v jeho polovici) neviem koľkých ešte dokázala nadchnúť, lebo bolo treba litre potu utierať. Navyše keď sa terén konečne zlomil do klesania k Jahodnej, pribudlo otvorených úsekov, a to už bolo cítiť... Mordorrrrr prichádza!!!

Pri krmítkach na Jahodnej ochota, úsmev, dobrá nálada, veľa „švinskeho ľekvaru“ na chleba aj na odreniny poniektorým, že? A škodoradostné úsmevy z tieňa, domáci dobre vedeli, čo nás čaká ďalej. Stúpanie pod Predné Holisko je síce plynulé, ale okolo obeda už tiene poriadne redli. Dočasná úľava vďaka ľadovej vode na chate Lajoška a dočasné peklo na rúbaniach okolo Idčianskeho sedla – navyše keď človek má na obzore pred sebou nie veľmi vzdialenú Kojšovskú hoľu, ku ktorej ale vie, že sa dostane len po poriadne dlhej obchádzke. Našťastie trochu fúkalo „vékávé“, ale ozaj len trochu, predsa len Košice sú trochu ďalej :-)

Blížila sa kontrola v Kojšove, ale bolo treba ešte trafiť na zelenú, všaaaak? Komu sa podarilo, užil si hádam prvý poriadny lesný chodník (a nie cestu) na trase – s hrboľatým hrebienkom, hniezdom včiel priamo pod nohami, s pekným traverzom s preliezačkami lepšími ako na Ramži na NTS, ale najmä s nádhernými bralami Turnísk na konci. Potom už len trochu asfaltu do dediny a najmä do „Karčmy pod hoľu“. A tam – fontánka!!! Vedrá plné vody!!! No skoro kúpalisko :-)

Bolo treba využiť čo najlepšie tieto nadštandardné služby, lebo samozrejme z kontroly sa ide do kopca že? A tento cez Striebornú na Kojšovskú hoľu radšej už ani nekomentujem. Ku všetkým trápidlám pribudli ešte mraky múch – ani sa im nedivím, už sme im museli všetci neodolateľne voňať. V tom brutálnom kamenistom stupáku sa nedalo ani zastať, zožrali by každého. Modlil som sa len, nech sme už nad lesom a vietor ich odveje. Trápenka ako sa patrí na najvyšší bod trasy. Viacerých pred potupnou smrťou uschnutím zachránili čučoriedky a ochota chatára na Erike čapovať aj po záverečnej. Dokedy mu to vytrimalo, ta to neznam.

Dole z hole – naša partia našťastie už so slnkom „proklatě nízko u obzoru“, takže aj teplota konečne klesla na prijateľných 30 :-) A dlhé, plynulé klesanie – zvážnicovanie na chatu za Zlatou Idkou, kam väčšina prišla už za tmy tmúcej. Div sa svet, osadenstvo nemalo plynové masky, len sa mi zdalo, že sa od nás držia trochu ďalej a proti vetru :-)

Prekvápko a spestrenie na ďalšom dlhom a monotónnom úseku s vlastným značením – živý tajný agent. Logické, tu by sa to dalo elegantne obabrať po ceste, napríklad taxíkom až do Klátova. Že sa už pohybujeme blízko k „civilizácii“, prezrádzalo ožranské hulákanie z každej dedinskej krčmy. Zaujímavé sú inak tieto nočné konce stoviek – telo už nechce, tak veľmi nebeží, človek vidí len výsek svetelného kužeľa svojej čelovky, navyše ak je zvážnica ako táto, monotónna a dlhá, to sa každý kilák predlžuje na tri. Ideš hodinu, pozrieš na hodinky a zistíš, že to ledva 15 minút :-)

Ale úspešne sme sa domotali na ďalšiu chatu - Klatovianku, aj keď cestou nás všetky dedinské psiská oštekali a jedna tetucha z nás aj dosť nervózna bola, že sa motáme po „súkromnom pozemku“. No soráč, sme prehliadli odbočku. Čo chce o jednej v noci? Nech si to tam radšej pokosí, má tam bordel a žihľavu :-)

Ešte výstup z Girbeša hore na hrebeň, pod Kamenný hrb a  doprava treba ísť, pozor! Doľava by to bolo nazad na Kojšovku, nem dobre. Onedlho zas hulákanie, ale také „noblesnejšie“ – cestou míňame najstarší hotel na Slovensku a isto je tam dáka snobská svadba. Poznám takých, ktorí by sa tam just nanominovali práve takí smradľaví, my sme radšej len zamávali policajtom (lebo mali dosť divné, také teľacie pohľady) a valili dolu do Čermeľa, pod posledný krátky kopec.

A to bola teda lahôdka – posledná kontrola (heslo Koňare – aby každý definitívne vedel kde je) na vyhliadkovej veži na Hradovej a pod nami vysvietené nočné Košice. Akurát nám začínalo svitať, doslova aj obrazne: že sme to teda prežili celé. Už len ísť zistiť, ako vyzerá tá ryba, čo sa volá Anička :-))) O pol hodinku sme mali tú česť. Ale že sa organizátorom chcelo ešte v noci bežať na Podhradovú a na privítanie vyrábať na chodníku špalier zo sviečok, tak to bol nápad za všetky drobné!

Potom už len tradičné vysedávanie, pekne v tieni, kofolka, langoše, šumne čajočky dookola, kúpanie – najmä to!!! Ani ma nehlo hnať sa domov dáku blbú reportáž písať, pekne pri bazéne skoro do večera, najmä keď Belo vybavil aj vstup na kupko zadarmo, to je sveta žiť! Vďaka preveliká! Len podvečerný presun rozhicovaným mestom na stanicu bol trocha za trest. A cesta domov icečkom, „klimatizovaným“ asi na 30 stupňov...

Na záver veľké poďakovanie organizátorom, ktorí ukázali, ako sa za malé peniaze a veľa nadšenia dá spraviť perfektná vec. Táto stovka je inak veeeeľmi behateľná, tu sa budú dať dosahovať pekné časy. Značenie aj orientácia perfektné (napríklad v povinnej výbave nebola ani mapa), kto si vopred naštudoval na mape charakter trasy, nemohol mať problémy. Za tie kufrovačky (napríklad nad Kojšovom) sme si mohli sami. Naopak, klobúk dole pred organizátormi, že sa im chcelo potiahnuť vlastné značenie aj tam, kde by sa mohli spoľahnúť na paralelné turistické značky (napríklad pred Kysakom či za Zlatou Idkou).

Čo sa výsledkov týka, tak samozrejme podrobné sú na stránke a fejsbúku V100 - najrýchlejšie to zvládol René Mráz, po dlhšej pauze vo veľkom štýle – jediný a hlboko pod 17 hodín. Z dievčat bola rýchlejšia domáca Michaela Pandulová, dorazila za svitania za 22:43 a jediná štafeta, ktorá zdolala aj Reného, boli Štvané zvery – asi majú nepriateľov poľovníkov, že musia vedieť rýchlo behať. Dali to pod 14 hodín.

Na úplný záver provokačná otázka: Čo sa stane, ak niekto zorganizuje ďalšiu stovku ešte východnejšie – ktorá bude tá pravá východniarska hááá?

Rišo Pouš