Ultramaratón okolo Mt. Blancu: ako som si ho užil a zároveň prežil :-)

Pred rokom aj pol sme sa s Matúšom pozerali, akú somarinu športového charakteru by sme vyviedli a prvé čo mi udrelo do oka, bola Nízkotatranská stíhačka. Preteky, ktoré svojou dĺžkou a profilom vyvolávajú obavy a nočné mory :-) Teda u mňa vyvolali skôr nadšenie a túžbu vyskúšať dačo nové. Vedel som, že zabehnúť 100km nemusí byť v mojich/našich silách, ale veril som, že to zvládneme. Stalo sa a po dobehnutí do cieľa na druhom mieste som mal na jazyku okrem milióna vulgarizmov aj slová, ktoré naznačovali že takúto vec už v živote nepobežím. No ako odišli otlaky a svalovice na najrôznejších svaloch, ktoré podľa mňa nie sú zaradené ani do najnovšieho vydania anatómie človeka, tak prišla chuť zužitkovať kvalifikačné body. Samozrejme na UTMB, momentálne najznámejších „ultra-trail“ pretekoch na svete.

Našiel som pár dôležitých informácií, učinil rozhodnutie, že potvrdím svoju registráciu a odošlem štartovné – a už nebolo cesty späť. Najskôr som toho mal plnú hlavu, no neskôr naopak – v návale iných akcií som to úplne z hlavy vypustil. Čas akosi plynul a zas bola pred nami ďalšia Stíhačka a my sme ju poňali ako akýsi druh prípravy na CCC. Myslím že sa podarila a aj v megazlom počasí sme v druhej polovici obhájili druhé miesto a spravili si tak chuť na vrchol sezóny. Nadišiel posledný augustový týždeň a my sme pozliepali najlepšiu posádku na svete a vyrazili smer Chamonix (foneticky Šamorín).

Aby som uviedol nezainteresovaných do problematiky:

1.) CCC sú preteky, kde sa beží 100km cez 3 štáty (Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko) a sú to jedny z najprestížnejších cca 100-kilometrových pretekov svojho druhu na svete. Je to taký syn pretekov UTMB, ktoré sa bežia v rovnakej oblasti, okolo celého Blancu a majú 100 míľ.

2.) Chamonix je alpské stredisko priamo pod Mt. Blancom a je to srdce celých pretekov. Atmosféra v tomto meste je skvelá, všetci ľudia sú nadšení a žijú pretekmi.

3.) Najlepšia posádka bola v zložení ja a Matúš (pretekárska úderka) a Nika s Martinom (najlepší suporťáci).

Je utorok neviem koľkého a neviem ktorá hodina, prichádzam do Blavy a ako už tradične, zabúdam bežecké palice v jednej z krčiem. Po stretnutí s posádkou sa po ne vraciam tempom asi 4 min/km :-) Nasadáme. Najskôr volíme smer Tesco a robíme povinný nákup, ktorý by svojim objemom zatienil aj mesačnú spotrebu 100-člennej americkej rodiny. Pokúšame sa ho vtesnať do Passatu, kde už sú o.i. 4 ruksaky a milión všepotrebných vecí. Po naložení všetkého vyzeráme ako origo rumunskí kočovníci :-)

Začína cesta. Už po 100km mi odumierajú nohy, ale nevadí, tak to má byť. Nadránom sme pri St. Moritzi a hľadáme miesto na spanie. Našli sme detské ihrisko, bingo! Zaspávanie mužstva, vzhľadom na všeobecnú nevyspatosť, trvalo asi pol sekundy. Ráno po 4 hodinách spánku si dávame s Matúšom rozklus, všetci si dávame raňajky a počas nich nachádzame na parkovisku veľa užitočných vecí. No vzhľadom na nedostatok miesta končí v útrobách auta len longboard – trochu vybehaný, ale lepšie ako nič :-) Konečne hlásime Abfahrt a vyrážame smer Švajčiarsko. Rozhodli sme sa nevynechať krásne alpské vnútrozemie a zvolili sme trasu, ktorá síce nebola kratšia, zato ale bola menej schodná :-) Ide to pomaly, no scenérie stoja za to. Prešli sme pár priesmykov a údolí a blížime sa k najvyššie položenému sedlu Flugenpass (pracovný názov, lebo na originálny si momentálne neviem spomenúť).

Cestou hore narážame na stáda kráv a vtom sa mi v hlave vynára dávno zabudnutá myšlienka, že chcem byť majiteľom alpského zvonca. Najprv som si zdôvodnil, že nekonám nič zlé. Veď predsa taký zvonec je ťažký, isto danej krave vadí na krku a bude rada, ak ju zvonca zbavím. Remeň je isto z hovädzej kože – totálne zvrátené! Ktovie či chuderka krava nenosí na krku svoju príbuznú. Zdôvodnené, môžem ísť na vec! No nie je to také jednoduché ako sa zdá. Ono tú kravu treba chvíľu aj ukecávať, aby privolila na dotyk, zaujímavé :-) No po chvíli privolí (či prikraví?) a ja sa stávam majiteľom alpského zvonca, ktorý neskôr slúži ako vynikajúci nástroj na povzbudzovanie nás a ostatných pretekárov. Podvečer prichádzame do Šamorína, stretávame Martina a Ivana, ktorí tiež idú tieto preteky a ideme na pizzu. Treba dákej dobrej stravy pred výkonom. Toľko v krátkosti o ceste do tam.

Teraz sa už pomaly začíname sústreďovať na samotné preteky. Veľmi radi by sme si vychutnali pohodové predvečery pri plánovaní taktiky no prd, všetku radosť nám kazí počasie. Aspoň tak nejako som to cítil. Ako sme prišli do Chamonix, leje ako z krhly a len kde – tu dáka polhoďka bez dažďa. Celý náš režim prispôsobujeme tomuto faktu. Snažíme sa variť predštartové pokrmy pod strieškami, na terasách, proste hocikde, kde na nás neprší. Prvý večer vo Francúzsku si dávame aj nejakú tú medicínu, aby sme vôbec dokázali zaspať, lebo okrem dažďa dorazila aj svinská zima. Ráno či okolo obeda vstávame, dávame suché raňajky a dáku kašu a ideme sa zaregistrovať. Celá organizácia prebieha hladko, všetko klape ako švajčiarske hodinky, aj keď sme vo Francúzsku.

Sme zaregistorvaní, dostávame nejaké reklamné predmety, čip, tričko, pokyny a ideme pozrieť, čo dobrého v meste. Tam to žije. Takmer všetko týmto podujatím a športom. Všetky outdoorové značky tu majú svoje stánky, kde predvádzajú najnovšie vychytávky zo svojich dielní a my len obzeráme. Vo vyvolených si kupujeme potrebno-nepotrebné veci, ktoré chceme vlastniť a sme šťastní :-)

Pomaly začíname uvažovať nad samotnými pretekmi. Ráno o piatej ideme busom, to znamená o štvrtej budíček. „Aaaaaach do pi...! Prečo? Keby som sa ja bol lepšie učil, nemusel by som takéto hovadiny stvárať!“ Každý z nás lamentuje podobným spôsobom. Je to asi súčasť nejakej predštartovej horúčky a psychickej prípravy. Kvôli skorému budíčku ideme aj skôr spať a všetky veci na preteky balíme vopred. Najviac zo všetkého nás znepokojujú smsky od organizátorov, týkajúce sa počasia. Jedna za druhou o tom, aké to bude ťažké, aká bude zima a na hovno počasie. Na hovno je slabé slovo.

A je to tu, deň D. Dnes vyštartujeme na CCC pobiť sa o čo najlepšie umiestnenie s pretekármi z celého sveta, ktorí sem prišli s rovnakým zámerom. Prebudení síce sme, ale oddýchnutí vôbec. Ledva sa poobliekame a natlačíme do seba dáke vločky, kokos, sušené ovocie, vodu a tak... Autobus na taliansku stranu stíhame a v pohode sa vezieme. V buse neostávame svojej povesti nič dlžní a vyťahujeme borovičku s horcom. Nie aby sme sa opili, ale aby sme vniesli nejaké to uvoľnenie do autobusu plného ľudí, ktorí majú v hlave už len preteky, rovnako ako my. Asi všetci si o nás myslia že sme Rusi, Ukrajinci alebo niečo podobné. Dôvody asi netreba vysvetľovať :-)

Pred štartom sa sústreďujeme v multifunkčnej hale v Courmayeri, malej dedinke pod Blancom. Za takú halu by sa nemusela hanbiť ani Blava, čo už je riadna hanba. Hodinu spíme na žinenkách a odoberáme sa na štart. Ten sa blíži každou minútou a moderátor v spojení s hudbou ho robí veľmi emotívnym. Také niečo som ešte nezažil a to som bol aj na koncerte No Name :-) Všetci spoločne odrátavame posledné sekundy, nad nami krúži televízna helikoptéra.

ŠTART! Dvojtisícový dav uteká ulicami mestečka a pomaly naberá kurz do kopca. S Matúšom neveriacky krútime hlavami. Tentokrát nad tempom, ktoré vyhecovaný dav nasadil. Neskutočné, oni snáď nevedia, čo ich čaká. Chodník sa začína dvíhať do celkom slušnej strminy a z behu sa stáva rýchla chôdza. Ostávame v dave a odhadujeme našu pozíciu. Tipujem nejaké 150. – 200. miesto.

Po necelej hodine prichádzame na prvú kontrolu, kde dávam overenú Coca-Colu a po pol minúte prchám ďalej. Najskôr bežím s Matúšom, no neskôr mi idú nohy celkom dobre a ja sa vydávam s neznámymi, ktorí majú príbuzné tempíčko. Chodník vedie v nadmorskej výške asi 2100m, je mierne zvlnený a ponúka krásne výhľady na Mt. Blanc – ale len za pekného počasia :-) Momentálne je to skôr rozrytý kus lúky, ukrytej v hustej hmle. Utekám, čo to dá. Už bežím 2 hodiny a začínajú na mňa doliehať stavy, že začínam hovoriť sám so sebou, rozmýšľam nad divnými vecami a tak... Občas, keď niekoho obieham, niečo zamrmlem, veď aj tak mi nič nerozumejú. Keď obieha dakto mňa, vravím mu „Bodaj by si kŕč dostal!“ či „Aj tak ťa dobehnem pred cieľom!“ Neadresujem im tieto vety so zlým úmyslom, len si krátim čas a usilujem sa nemyslieť na to, koľko kilákov mám ešte pred sebou. Až tu zrazu Poliak. Vraví že mi rozumie a celkom sa na tom smeje. Volá sa Andrzej, je z Lodže, beží sám, zatiaľ sa mu beží dobre, no závidí mi bežecké paličky. To je všetko, čo som sa o ňom dozvedel. Dosť málo, no stačí to na to, aby sme svorne prebehli 15km a trochu si navzájom psychicky pomohli. Potom ho pomaly strácam, lebo bežíme z kopca a on hovorí že to nejde moc hnať.

Môj postoj je úplne opačný a po najvyššom bode na cca 30. kilometri, kde bol sneh a víchrica a kde som úplne vymrzol, volím taktiku, že to napálim nech sa deje čo chce. Obieham jedného, potom dvojicu, trojicu, potom dobieham dáku ďalšiu dvojicu, s ktorou pár kilometrov tvorím trojicu, potom idem zas dopredu, obieham ľudí a po 10km klesania stretám Švajčiara, chvalabohu! On je tu doma, pozná každý kúsok trate a rukami – nohami mi popisuje, kde čo nasleduje. Veľmi mi to pomáha, som mu vďačný. Na oplátku mu dávam napiť môjho jonťáku, lebo mu dochádza voda. Dávam mu müsli tyčinku a nenápadne zisťujem poradie. Som zvedavý. „Terty sechs, terty seven“ – áno, znamenalo to 36 – 37. V tom momente do mňa vošiel neskutočný nápor energie, eufórie, poloorgazmu... Na takýchto pretekoch, tak vysoko? Uff , sám sa čudujem. Ale som veľmi spokojný, nohy mi idú, dýchanie tiež, všetko hrá. Začínam veriť sám sebe, že tieto preteky dokončím, a to s dobrým umiestnením.

No nie sme ani v polovici a nemôžem zaspať na vavrínoch. Na veľkej občerstvovačke mám v žalúdku vákuum a nutne potrebujem energiu z tuhej stravy. Dávam si vývar, druhý a tretí vývar :-) Mäso, pečivo, banány, syry, proste všetko, na čo mám chuť. Bohužiaľ tieto moje gurmánske radovánky ma stoja veľa času, strácam jednu skupinku a prepadám sa o pár miest. Neľutujem to ale, lebo sa poznám a viem, že bez jedla nedokážem bežať ani prd. Cesta sa zvažuje a ja si nachádzam nových spolubežcov. Švajčiar je už asi nenávratne preč, škoda. Bežalo sa mi s ním dobre, aj keď sme jeden druhému nerozumeli nič, ale vôbec nič. Tempo tých nových mi vyhovuje a predo mnou sú dva meganáročné kopce. Našťastie len dva, tretí sa organizátori rozhodli vynechať kvôli počasiu.

To je skutočne príšerné. Počas stúpania dostávam prvú krízu (našťastie jedinú). Nohy odišli, neviem kam. Vyhlásiť pátranie po pôvodných je márne a tak pokračujem so súčasnými. Je to boj, sú tvrdé ako kameň. Dýcham veľmi plytko. Nemám energiu, no zrazu blik, spomenul som si na karbogel. Áno, to je tá správna voľba. Bolo to možno placebo, ale do 10 minút sa mi polepšilo, znovu som sa rozbehol a dobehol som na občerstvovačku na kopci. Bola mi tam zima, no strelil som dve kávy a v záujme udržovania teploty som sa vydal ďalej. Bežím so ženou, najlepšou na trati, tá mi po chvíli uteká. Nechápem a zároveň obdivujem. Do takého nečasu by som ani psa nevyhnal a táto žena si tu cupitá, akoby sa nechumelilo. Ešte raz sa začudujem a začínam sa sústreďovať na seba.

Po prebehnutej rovinke, kde ma totálne prefúkalo, prichádza zbeh, kde zas dobieham nejakých ľudí. Odpočítavam v mysli kilometre, ktoré ostávajú k najbližšiemu jedlu. Pánabeka, vytrávilo mi z toho gélu neskutočne! Dobieham na kontrolu, mokrý (To som zabudol povedať že od začiatku až do konca na nás pršal „monzún“, prípadne aj snežil.), a snívam o suchej posteli. Z toho sna ma zrazu preberajú Nika s Martinom, ktorí ma vehementne povzbudzujú s tým spomínaným zvoncom a mávajú slovenskou vlajkou. Sú zo všetkých suverénne najlepší fanúšikovia. Na kontrole prehodím s nimi pár viet. Odfotia si ma a oznamujú, ako som na tom. A bežím ďalej. Zas sa stretám s Andrzejom, Poliakom spred 40 kilometrov. No len na chvíľu – po predošlej kríze som možno na 55. mieste, ale nohy začínajú opäť ísť a tak nečakám nikoho, s nikým sa nerozprávam a dupem ďalší kopec s 900-metrovým prevýšením.

Je to masaker, ale som spokojný sám so sebou, že mi to ide. Začína sa stmievať a mám silný vnútorný plán, že na predposlednú kontrolu dobehnem ešte bez čelovky. Opäť sa púšťam rýchlym tempom dolu a na kontrolu pribieham možno 45. Pijem asi milión litrov Coca-Coly (To nie je skrytá reklama, to je úmyselná reklama, lebo je to asi jediný nápoj, ktorý moje telo prijíma po 9 hodinách behu, bomba!) a zajedám to francúzskou bábovkou a sušeným mäsom.

Čaká ma posledný úsek, asi 16km do cieľa, s jednou kontrolou. Vybieham pomaly a chytám sa nejakého Španiela. Posledné stúpanie je masakrálne, aj keď má len 300 výškových metrov. Asi ho tak vnímam kvôli tomu pridrbanému dažďu, ktorý nechce dať pokoj. Čelovka nesvieti ako slnko a ja z toho začínam byť dosť nervózny, pretože nevidím dobre pod nohy.

"Posledné“ stúpanie prekonávam a utekám dole kamenistým chodníčkom. Nohy sa mi nedarí ukladať ako by som chcel a pomaly si začínam odriekať otčenáš, aby som si nevytkol oba členky. Cesta do Argentiere na poslednú kontrolu je nekonečná. Ešte horší je pocit, že odtiaľ je to do cieľa ešte 10km. To bežne prejdem s prstom v nose, no teraz mi to pripadá ako bežecká „Ká dvojka“, jednoducho niečo na čo nemám. Za totálneho lejaku dobieham na kontrolu, sám. Chytá ma depka. Kontrolóri a občerstvovači sú dobre naladení, lebo pijú víno. Vtom prichádza moje rozhodnutie skúsiť „šušn“. Od organizátorov pýtam polliter červeného a vsádzam všetko vabank: buď - alebo. Viem že cukry z vína mi vydržia tak hodinu, som totálne rozbitý, hlava mi nefunguje, všetko ma bolí, je to 10km. Buď pôjdem pod hodinu, alebo pôjdem dve a pol. Nevadí...

Začínam vedieť, že to dobehnem. Pri pýtaní vína sa stretávam s počudovaním, údivom, smiechom, ale aj s pochopením :-) Exujem a vybieham v ústrety poslednému úseku. Na začiatku sa trápim, ale potom víno začína účinkovať. Rozbieham sa, bolesť cítim menej. Tempo mám neskutočné, dobieham jedného týpka, s ktorým utváram dvojičku. Ťaháme to spolu kadejako až pred Šamorín. Ľudia na ulici nás povzbudzujú a kričia „arrivééééé 2km!“. Zmocňuje sa ma šťastie. Čím viac sa blížime k cieľu, tým viac ľudí je popri trati. Aj napriek lejaku a večernej hodine nás neskutočne hecujú a nás to ženie dopredu. Užívam si to neskutočným spôsobom. Posledných 100 metrov bežím so zástavou, ktorú mi pichla do ruky Nika, a nemôžem dýchať z celej tej atmosféry a z pocitu, že som v cieli.

Koniec, arriveeeeeeeeeeeeee! Moderátor sa ma dačo pýta, odpovedám čo viem aj čo neviem a je mi to všetko jedno. Vítam sa so support teamom. Ešte teraz, keď to píšem, po dvoch týždňoch, sa mi klepú ruky. Neskôr si dávam sprchu v športovej hale a ľahám na pripravené ležadlo. Schopnosť opäť chodiť nadobúdam až po dvoch hodinách a presúvam sa do kantíny, kde konečne prijímam zaslúženú večeru. Pokútnym spôsobom vybavujeme, aby sa mohol najesť aj náš support team a darí sa. Jeme všetko a veľa, veľa si odnášame aj do stanu, veď hlad je hlad a sme predsa z Ukrajiny :-)

Na druhý deň odchádzame, smer domov. Prečo, preboha, prečo? Nechce sa mi opustiť miesto tohto môjho najsilnejšieho športového zážitku, no musím. Na konci zazvonil alpský zvonec, sadám do Oktávie, o pár chvíľ vysadám v Prahe, dávam pivo s kamošmi na oslavu a vysnívaným pretekom UTMB je koniec :-) Asi toľko k mojim pocitom.

K faktom: vyhral to dáky Španiel za cca 9 hodín, ktorý naložil druhému skoro hodinu. Neviem odkiaľ mal energiu, možno je výrobca drog a šupol si. Od druhého miesta sú to rozdiely v minútach a moje konečné umiestnenie je 50. miesto celkovo a 40. v kategórii za 11:49. Štartovalo nás skoro 2000, mnoho ľudí vzdalo, hlavne kvôli počasiu. Bohužiaľ bol medzi nimi aj Matúš, na 75. kilometri – holt nie je každý deň nedeľa, ale išiel parádne! Oficiálne výsledky a kadejaké serepetičky okolo tohto šialenstva nájdete na www.ultratrailmb.com

Ešte pár riadkov na záver: Každé takéto preteky stoja nemalé úsilie, ale aj nemalé koruny. Preto sa musím poďakovať ľuďom, ktorí mi pomohli. Je to hlavne firma Kompava, ktorej výrobky sa mi celkom osvedčili a dodávali mi energiu počas celých pretekov, ďalej je to www.lacnyskialp.sk, ktorý mi pomohol s hardvérom – teniskami a aj P'art of Heart za cenné rady a nemalú finančnú pomoc.

Ak by chcel dakto poradiť dáke tipy a triky, ktoré sa mi osvedčili pri ultratrailoch, rád poradím na matej.fabsik@gmail.com

Športu zdar.