Javornícka stovka 2024 - ako som skoro vyhral

15.10.2024
javornicka-stovka-2024-ako-som-skoro-vyhral

Ako sa už stáva zvykom, počasie prekonáva svoje vlastné rekordy a po vlaňajšom rekordne teplom septembri nastalo tento rok rekordne teplé celé leto. September však našťastie zjesennel a J100 sa tak vrátila ku svojmu dobrému zvyku a znovu bola jesenne plnofarebná. Tomu pomohol aj fakt, že Ľubka F. a jej organizačný team objednali na tento ročník také počko, že to nemohla byť náhoda: v piatok dažde, v nedeľu dažde, no v sobotu medzi nimi bežecký takmer ideál. Chladno, čiastočne slnečno, bez vetra. Piatkovým frontom umytý vzduch tie farby ešte zvýrazňoval, aj keď zrána ešte doznievali nízko zavesené mraky a fotografi si vychutnali aj hmlové efekty. Ozaj fotografi: nebolo ich okolo začiatku trate nejako nezvyklo veľa tento rok?

Asi jedna z mála vecí, ktoré trochu kazili dojem, boli množstvá blata na niektorých miestach. Ale to zas vieme tiež, že miestna geológia je proste taká, že sa voda nevsakuje a blato je tu aj dlho po daždi. Najmä na rovinkách, kde aj vďaka intenzívnemu autopohybu dozrieva do hĺbky a dokonalosti. Zato prudké sklony boli už väčšinou presušené tak akurát – ani sa neprášilo, ani to nelepilo, výborne to držalo. Ak teda po ceste akurát netiekol potok. Ale ktoré preteky majú balneoterapiu v cene štartovného? Inak ešte pre poriadok: trať bola vari o 500 m kratšia, lebo cieľ bol namiesto školy nižšie v kulturáku. A zdalo sa to byť lepšie prostredie pre cieľové zázemie. Len do spŕch bolo treba ísť na pôvodné miesto a to sme si viacerí radšej povedali, že netreba, špina predsa konzervuje!

Na_niektorých_križovatkách_pred_Kohútkou_namiešali_exkluzívne,_neobíditeľné.

Na blato reagoval aj víťaz Rišo Kusý, ktorý časom 9:52 poriadne deklasoval konkurenciu, o 40 minút utiekol druhému v poradí a vraj len poznamenal, že po suchom keby bežal, ešte nejakých 10 minút by stiahol. Vlani, pri svojej premiérovej stovke, si to tu dobre a v „pohodovom“ tempe obzrel, a teraz to napálil, ktovie či aj naplno. Ďalší mimozemšťan na domácej scéne... Vanda Koniarová podobne – vlani si tu s Ivou Líškovou so smiechom vyklusávali košický maratón, teraz sa Vanda sama asi nudila, tak to natrela aj väčšine chlapov a tesne pod 12 hodín doletela s náskokom 75 minút pred druhou ženou. Pred Vandou síce ešte Michaela Lishakova, ale tá dostala DSQ za nedovolenú podporu. Pravidlá hovoria jasne. Inak z celkových vyše 200 prihlásených odštartovalo 192 a ani v cieli nebol veľký odpad, nejakých 20 kusov - väčšinou asi hubári, ktorým to nedalo, že dubáky si trčali zo zeme len tak akoby nič priamo popri cestách. A že ich bolo! Aj poslední úspešní stovkári sa dotmolili do cieľa dlho pred časovým limitom. Vrtuľník síce lietal, ale nie záchranársky, tak pohoda, pár rozbitých kolien sa nepočíta. Výsledky TU a dole v galérii.

Dobre, objektívne spravodajstvo vybavené, slabšie povahy prosím prejdite rovno do galérie. Lebo začína vyplakávanie a tradičné výhovorky, prečo som zas nevyhral. Napríklad, že sa strašne prášilo a zle sa dýchalo. A že ma strašne zdržala tá zlá teta na K3, ktorá na mňa nakričala, že nechcem ukázať povinnú výbavu. Nepomohla pripomienka, že veď som ukazoval ráno pri prezentácii – môžem ja za to, že si nepamätá? Ale zas - keby čosi, aj víťaz bol poctivo kontrolovaný. A mal v tom opasku určite všetko, v tom sú títo orgovia dôslední. Žiadna protekcia, ako si niektorí cestou šepkali a niektorí po internetoch vypisovali.

A prečo som sa prezentoval až ráno, aj keď som mal objednané luxusné miesto na parketách telocvične? Lebo som s úžasom zistil, že sa do CA dostanem (oproti minulým rokom) ráno vlakom. A o pol štvrtej aj tak vstávam aj do práce – hurá, aspoň raz sa pred štartom „dobre nevyspím“ vo vlastnej posteli. Síce som prišiel o pár bulvárnych fotiek z piatkovej socialpárty, ale ladenie formy dostalo prednosť. Lebo telo formu cítilo. Podobne ako Vanda s Ivou vlani, strihol som si košický maratón týždeň pred J100 a podarilo sa mi nohy úplne nezrušiť, ba dokonca sa im chcelo behať rýchlo!!! To tu už dlho nebolo, tak som si len malý batoh vzal a dokonca foťák ostal doma! Celé leto som síce nebehal, ale „no problem“, veď telo si pamätá!

Prísni_kontrolóri_na_K3,_až_som_sa_bál.

Toľko k osobným ambíciám – hovoril som si, že na bedňu sa s prehľadom dostanem. Skromnejšie som si šepkal, že hoci aj len vtedy, keď z nej víťazi zlezú. To sa aj začalo potvrdzovať po štarte, keď to tí prví poriadne prepálili – vedel som, že to tempo nemôžu vydržať ani po koniec sídliska. Aj tak bolo, lebo ich tam vidieť už nebolo. Isto kapali niekde v kroví. Tí normálni voľne a za vykecávania rozklusávali, len ja som išiel bomby. Ale mne to vždy dlhšie trvá, dostať sa do otáčok. Zachovával som chladnú myseľ a v duchu už som videl prepaľovačov, ako po jednom odpadávajú.

Kto_neskoro_chodí,_nič_neodfotí,_treba_potrénovať.

Bomby hore pod Črchľu, bomby dole na K1. Zbehy som trénoval síce už ani neviem kedy, ale telo si predsa pamätá, nevadila strmina. K1 bleskový „pit stop“ ako F1, len kvôli pár fotkám a bomby hore, nazad na hrebeň. To isté z Chotárneho kopca - bomby dole do Ochodnice na K2. Bežal som aj čo iní kráčali, bolo im treba ukázať, ako sa to má. V doline už preblikovalo slnko, hore panorámy - v diaľke na ružovo nasvietené Fatry, nad hlavami stále nízko zavesené mraky. Nebol ale čas sa kochať výhľadmi, tvrdo sa pretekalo!

K2 zas len bleskový pit stop s radostným pocitom, koľko prepaľovačov zas ostalo za mnou. Chladno bolo dosť, piť ani jesť nebolo netreba, ani som sa netlačil ku krmelcu, to som blahosklonne nechal turistom. Nasledovalo dlhánske stúpanie nazad na hrebeň, k „Potvorovi“. Na bomby, ako inak. Akurát, že tam niekde pod Jakubovským vrchom, pod koncom stúpania, je 30. kilák a hlúpe telo si začalo spomínať na klasickú maratónsku krízu spred týždňa či čo... Ani dlhánsky zbeh na K3 v Dlhej nebol ktoviečo - moje boty už netlmia ako keď boli nové, v tom to bolo. Isto! Aj som sa musel uhýbať bežcom nejakých miestnych pretekov, ktorí stúpali oproti. Zato ale farby jesene vybuchli naplno, bola teda výhovorka na častejšie zastávky.

Prísnej tete na K3 som hovoril, že ak nevyhrám, bude to jej vina, a tak aj bolo – taký rozklepaný od strachu som od nej odišiel, že ma triaslo v celej tej strmine na žltej smerom nazad hore na hrebeň! A potom už sa nohy nerozbehli – proste stres. Našťastie na Semeteš (K4) je to prevažne mierne a z kopca, pomedzi chalúpky ako maľované. Len na rovinkách došlo aj na ten typický miestny folklór – hľadanie obchádzok megakaluží a mokradí. A to značne rozbíja tempo, takto sa pretekať nedá!

Najmenší (lebo profesionálne pretekový) dropbag na K4 som síce našiel rýchlo, ale ako pomaly som sa k nemu zohýnal! A obsluha nikde, to len pre VIP, čo? Aj takto som strácal cenné sekundy. Cestovinami som pohrdol, s čerstvým nákladom chémie rýchlo preč! Teda pomaly, lebo do tej superstrminy asfaltovej hneď za cestou som bežať nechcel, aby som neznechutil ostatných. Na najdlhšom úseku medzi dvoma krmelcami (K4 Semeteš a K5 Kasárne) som zmenil taktiku: nechal som sa postupne predbiehať, aby som mal na fotkách vždy niekoho iného. No zároveň som sa držal na dohľad, aby som v pravej chvíli zaútočil. Aj farby útočili – na oči a objektív. Tie bahniská ale výrazne sťažovali sústredenie na výkon, asi najväčšie bolo v traverze za odbočkou od Gregušovcov dole do Makova – Kopaníc. Potom zas nekonečný asfalt do Sedla za Lemešnou – skonom ani na beh, ani na chôdzu. A superstrmý žľab lesnej cesty do Sedla pod Hričovcom - bomba ako vždy. Tak som súperov deptal aspoň imitáciou behu do kopca. Chôdza by bola rýchlejšia, ale ten pocit mentálnej prevahy!

K5 bola presunutá z hotela Fran do penziónu Javorník, tak som pri odchode zmiatol zase pár súperov odbočením na nesprávnu zjazdovku (tú prvú). Ale som sa vrátil, až taký zákerák nie som a okrem toho podobný nápad mal už niekto skôr – bolo ho vidieť, ako stúpa v diaľke. Okrem tej zjazdovky je trasa ku ďalšej kontrole na Kohútke prevažne z kopca, tak som to šetril – nerozbijem sa predsa v šere, s nedostatočne tlmiacimi botami a na kameňoch, zákerne prikrytých lístím. Navyše nízke slnko priamo do očí poriadne znepríjemňovalo zamýšľané stupňovanie tempa v útoku na víťazstvo. Nedalo sa nič robiť, na K6 bolo treba vybaliť fukerku aj čelovku, prichádzala chladná noc. A ako celý deň pofukovalo od severu, s večerom začalo od juhu – jasný znak, že ide od západu ďalší dažďový front.

Zlatá hodinka bola tento raz zrušená a ohnivo oranžovú linku v medzere medzi mrakmi, kým v nej bolo slnko, som nestihol v tej pravej chvíli na nejakom mieste s výhľadom, tak som sa už nerozptyľoval a sústredil sa na Papajské sedlo a Makytu. Tam ma vždy fascinuje to perfektné značenie cyklotrasy – na miestach, kde slabšie povahy vyťahujú cepíny, laná a mačky. Avizované prekážky v podobe popadaných stromov ale boli len také nevinné zábavky, žiadne seriózne preliezačky – všetky sa dali obísť. Z oblohy medzi stromami žiarilo riedkymi mrakmi rozmazané, veľké, biele D.

Dlhý a prudký zbeh na poslednú kontrolu bol za tmy komplikovaný aj tým, že blato na ceste sa vo svetle čelovky ukázalo často až v predposlednej chvíli, alebo až v tej poslednej, keď už tieklo zhora do topánok. No rozkoš. Na zvážniciach za Beňadínom to isté, ale smerom do kopca sa predsa len lepšie brzdí. Navyše nikde nikto, už nebolo treba sa ponáhľať, tušil som, že víťazstvo mi neunikne. Zbeh do dediny ešte ako posledná výzva – blato a kamene. Najmä to blato, lebo som predtým pekne opral boty na lúke. Nepodarilo sa vyhnúť bahenným zábalom úplne, ale zas nejaké tie obete treba prinášať, veď nech v cieli vidia, že nie som z cukru!

Aké ale bolo moje prekvapenie, keď som v cieli v Lysej zistil, že víťazi aj víťazky nielen, že už boli dekorovaní, ale už aj osprchovaní a väčšinou aj domov odcestovaní! No tí si to museli niekde poskracovať, to nie je možné, také časy! Ale no nevadí, proti zákernej konkurencii sa ťažko bojuje. Jedine zdvojnásobením úsilia – tak som si sľúbil, že pred ďalšími pretekmi potrénujem aspoň dvakrát za mesiac, to sa musí prejaviť. Podstatou je pravidelnosť a odhodlanie. Vek nerozhoduje – napriek blbým poznámkam niektorých orgov ráno pri prideľovaní štartového čísla (155) – že starší už často zabúdajú, kam v prípade núdze volať... Veď počkajte, ja to raz ešte všetkým ukážem!

Rišo Pouš

Fotky Javornícka stovka 2024 - ako som skoro vyhral

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri