Zázrifské pobehaňä 2023

Čoraz obľúbenejšie podujatie v čoraz obľúbenejšom formáte „kratšieho“ ultrabehu. Lebo predsa len, na stovku väčšina ľudí potrebuje celý víkend a kus piatku k tomu, a po tomto je takmer každý už v sobotu večer pohodlne doma. V skratke: ľudia lenivejú :-) Teda väčšinou, lebo pozor, toto nie je len taká hocijaká polstovka, ale šťavnatých 71 kilákov – neradno podceňovať! Prevýšenie 2860, ale viacerí vraj namerali o dobrých 300 vertikálnych viac. To ešte pridáva na šťavnatosti. Limit 13,5 hodiny hovorí o tom, že ani to pohodlie domova niekto nemusí stihnúť v deň štartu. Bola síce k dispozícii aj „detská trať“ – taký horský maratónik 43 km / 1650 m, ale aj tam sa niektorí dokázali poriadne rozmontovať, ako bolo potom v cieli vidno. Masochizmus má jednoducho rôzne podoby – našťastie toto je jedna z tých prospešnejších pre telo aj dušu. Už samotné umiestnenie akcie a samotných tratí v scenéricky neskutočnom okolí Zázrivej veľa napovedá... A aby to bolo také pravé slovenské ultra, v Zázrivej fičala už v piatok večer (2.júna) prezentácia a následná telocvičňová párty. Na akciu samotnú Jogošíci a spol. znovu aplikovali nejaké tie vylepšenia, tu na mapke je asi to najpodstatnejšie:

Oproti minulému roku smer behu jednoducho otočili a tým trošku to ultrabežecké trápenie zhumanizovali. Čiže najskôr sa išiel síce kratší, ale na prevýšenie náročnejší okruh cez Javorinku, Paráč a Minčol. Po štarte ihneď infarktová strmina, symbolicky popri cintoríne :-) Po dlhoooom zbehu z Minčola  do priestoru štartu a cieľa sa išlo do druhého okruhu cez Pupov, Terchovú a okolo Mravečníka po hrebeni Oravskej Magury nazad do Zázrivej (čo bola zároveň aj tá kratšia, 43-kilometrová trať). Tam nie, že by neboli výživné stupáčiky, ale aj na profile to vyzeralo ľudskejšie ako vlani:

Oproti vlaňajšku sa ešte podstatne zmenil aj dátum, z konca augusta na začiatok júna. Možno aj to prilákalo na štart oboch tratí rekordný počet ultrášov – na dlhú vybehlo 147 kusov, na kratšiu dokonca vyše 170. A tradične aj nejakí psíci so svojimi ľuďmi si prišli zabehať. „Odpad“ bol tento rok oveľa menší ako vlani, ktovie či za to môže nátlak organizátorov, že funkčnú čelenku dostane len ten, kto dobehne. Skôr za to mohlo takmer ideálne bežecké počasie. V piatok síce vyvrcholil prílev tepla, ale v sobotu ráno už to bolo na páperku a fúkal aj poriadne svieži severáčik. Kto nemal na štarte o siedmej husiu kožu, nech sa pochváli. Zato ale čisté nebo a ešte čistejší vzduch – perfektné výhľady zaručené! Hore na hrebeni, v tieni lesa, vraj bola aj trochu zima, ale na druhej strane finišeri prichádzali zväčša poriadne nasolení a niektorí sa aj sťažovali na prílišné teplo. Ale čo by sme chceli začiatkom júna, že?

Od rána do večera sa zúrivo pretekalo pod prísnym dohľadom SUT, preto každý, kto to chcel sledovať z domu, mohol aj online na stránke ULTRA.HIKING.SK . Rišo Kusý (7:11) si išiel vlastné preteky – už po štarte viedol hádam o 10 metrov. Do cieľa dorazil s úsmevom 20 minút pred Václavom Jarčuškom (7:33), tretí pribehol Matej Graňák (7:48). Dievčat sa nazbieralo na slovenské pomery celkom dosť, tu ale bola „bedňa“ naskladaná oveľa tesnejšie – prvé tri sa vošli do štvrťhodinky. Anna Brašeňová (8:33) pred seba pustila len deviatich chlapov, chvíľku za ňou dobehla Barbora Šimková (8:35) a takisto v tesnom závese, na 12. mieste celkovo, April Jelinek (8:46).

Vyskytli sa síce v rámci pretekového úsilia aj nejaké špinavé zadky a rozbité kolená, no ale pozeraj sa stále len pod nohy, keď bežíš krajinou bombastických výhľadov. Inak sa veľmi nezrakvil hádam nikto, prežili hádam všetci a orgovia hádam nemuseli ísť po limite nikoho hľadať po lesoch. Bonusom v cieli boli supergeniálne jogošíkovské biokoláče, pečené vraj obetavo samotným hlavným šéforganizátorom celú noc pred štartom, fajnová polievka pripomínajúca skôr omáčku, podávaná v jedlých miskách, a samozrejme chmeľový aj kofolový jonťák, koľko hrdlo ráčilo. K tomu prídel vitamínu D zadarmo pre všetkých a ešte som skoro zabudol na tombolu. Tá bola inak veľmi peknou ukážkou altruizmu, lebo výťažok z nej putoval na rekonštrukciu zvoničky u Marunov – presne tej, ktorá je aj v logu akcie a pri ktorej bola tento rok aj jedna z kontrol. Všetko ostatné a podstatné si každý nájde priamo na webovej stránke Zázrifského Pobehaňä . Potom už len hádam o rok znovu v Zázrivej, zase na dokonalejšom podujatí – lebo tam je vidieť, ako sa to má robiť srdcom.

Nižšie v galérii je len pár ilustračných fotiek, zvyšok v spakovanom balíku na Ulozto.sk (asi 600 mega), môžete si ho stiahnuť z odkazu v diskusii.

Rišo Pouš (fotkami z hrebeňa prispel aj P. Knížat, vďaka mu)