Wasa-Loppet

Každú zimnú sezónu si dáme s Bennom nejaký cieľ, na ktorý potom usilovne trénujeme. Dlho sme špekulovali a ja som navrhol, či nemá raz chuť na Wasaloppet? Bol nadšený, on má tiež licenciu na medzinárodné preteky, je to niečo ako výkonnostná trieda, ja som si ju akurát potvrdil v Jachenau, na bavorskej 50-ke. Benno je môj skialpin-partner, ale má rád aj zmenu. On vraví: „Poviem aj Köpfovi“ (organizuje tie zájazdy), „či nechce tiež ísť“. Franz to ešte tiež nebežal, tak ide. Býva to vždy v marci, tam hore majú vtedy pravú zimu, výhoda na mazanie. Ideme na niekoľko dní, aby nebola hektika. Stretneme sa na mníchovskom letisku, už sme všetci na colnici odbavení, len Benno chýba. Už chcú zatvoriť vchod, vtom Benno beží a kýva, aby ho ešte pustili. Oblečený v pásikavých šatách, biela košeľa a motýlik, ruksak na chrbte a lyže pod pazuchou, išli sme sa všetci posrať od rehotu. Nejaký primár na uni mal narodeniny a on tam musel ešte ísť. Neuveriteľné. Letíme do Borläne, pilot nám vraví, že to letisko nenávidí. Nie je to ďaleko, tak za chvíľu zosadáme. Pilot dvakrát nalieta na pristátie aby chytil začiatok – plocha je malá a na okraji haldy snehu, zastal naozaj 10 metrov pred koncom, na ľade. Keď vystúpime von, tak pilotovi verím. Nepríjemný job.

Autobus nás zavezie do Sälen, do „hotela“, tam sme spolu na jednej izbe. Organizácia je neďaleko, ideme si vybrať čísla a sáčky s číslom, kde si dáme prádlo – to zavezú do Mora, k cieľu. Potom ideme jesť, ako zvyčajne bufet, je tam všetko, aj víno a pivo. Domáci majú prohibíciu, ale prídu na čierno k nám a ožerú sa ako svine.

Na druhý deň ráno ideme na štartovaciu plošinu. Mňa zaujíma ako to vyzerá ďalej za štartom – kto nenájde cestu von na trate, kde sa dá už bežať, je stratený, časové limity sú tvrdé. V hoteli je aj plagát so štartujúcimi, vidím niekoľko prominentných, ako Jean-Claude Killy. Každý chce dokázať, že obehne takéto známe preteky. Tak prejdem ten lesík za štartom, nájdem si cestu pomedzi stromy vpravo od trate a budem sa snažiť sa tam dostať, to je môj plán. Odbehnem si pomaly asi 10km a idem do hotela preparovať lyže, čo pri -6˚C nie je žiadny problém. Všetci traja sme trocha nervózni, keď sme už tu, chceme vidieť aj cieľ. Som trocha nachladnutý, už o 21. hodine som v posteli. Ráno tie obligátne orgie pred pretekmi, na štart nemáme ďaleko, je ešte tma. Vrčia na nás, kam sa máme postaviť, trochu to trvá. S číslom 8389 som za polovicou poľa. Je tu asi 15 000 bežeckých fanatikov z celého sveta.

Ostanem na pravej strane na kraji, aby som mohol splniť môj plán. Strela z kanóna dá do pohybu prednú časť poľa, vzadu sa čaká, ja sa predieram dopredu až po lesík. Asi 50m od trate, v nie hlbokom prašane, prejdem až na jeho koniec a vyjdem znova na trate na lúkach. Tam ich je veľa, tam to ide dopredu. Mám len strach o čas – limit.

Neskoršie sa dozviem, že s dolámanými lyžami a palicami ostalo okolo 100 ľudí visieť na štarte. Trať je ako húpačka, pretlačená na diery od odrážania. Dostávam sa medzi chlapov, ktorí bežia pravidelne, to je dobre.

Trať je skôr monotónna, žiadne veľké stúpania ani zjazdy, striedajú sa lesíky, zamrznuté jazierka, domy samotárov, len občerstvovacie stanice prerušia beh. Tam je všetko dookola modré od čučoriedkovej polievky – kto to pije, je celý zafarbený, ale pre domácich je to čarovný nápoj, ktorý dá silu. Ja zjem radšej celé citróny a zapijem čajom.

Pole sa roztiahlo, tvoria sa skupinky rovnako silných bežcov, aj ja sa snažím bežať v jednej, lebo sám zblbnem. Riadne vidno, je len krátky čas a už vidím, že budem bežať potme. Víťaz to isto stihne ešte za svetla.

Asi po 60 kilometroch ma chytí veľká kríza. Nohy sú zaťažené olovom a rozmýšľam, či tento beh vôbec niekedy skončí. Wasaloppet je vo Švédsku ako národný sviatok: tisíce ľudí prídu stanovať popri trati, grilujú, spievajú a majú zábavu. Kto tu beží, je obdivovaný ako hrdina, jedno ako skončí, hlavne že dôjde. Tak jedna mamička stojí pri trati a nalieva z termosky kávu, asi synovi. Išiel som okolo a zaviala mi tak do nosa, že som sa otočil a žobral som u nej o jednu dávku. Syn už bežal ďalej, ona mi naliala: to bolo nebo na zemi! Poďakujem, začnem bežať a kukni sa: káva je naozaj doping, niet divu, že je na dopingovej listine! Dobrých 10km účinkuje, potom prichádza zas únava. Chvlabohu príde občerstvovačka, ostanem tam stáť a liečim moju dehydratáciu. Mám už „len“ asi 25km do cieľa, čakám na zázrak, ktorý ma dovedie tak ďaleko. Niektoré miesta na trati sú už osvetlené, ale netreba to. Som taký dezorientovaný, že nemám ani poňatia ako asi stojím, ale vidím, že skôr ja predbieham na trati ako opačne a podľa hodiniek som asi 2 hodiny za časom. No uvidíme – keď ja dobehnem, bude už víťaz na zábave piť na čierno pálený šnaps.

Posledné kilometre sú dobre osvetlené, ale to nevnímam, únava je priam pekelná. Diváci tu ostávajú aj ďalej a podporujú každého, kto dobieha. Nebežím, plazím sa do cieľa, ale šťastný, mám to!

Víťaz, Lars-Arne Bölling: 5:35,19, a ja? „Hans Banko 7:48,54“ a miesto 824, tak kto bol lepší? Ale to je vedľajšie, pre turistu to musí stačiť. Benno a Franz došli tiež, okolo 7000. miesta.

V telocvični si vyzujem jednu topánku a tak, dole zohnutý, zaspím na lavičke. Zobudia ma chlapci, vravia že už ide posledný autobus do Sälen, nech sa ponáhľam. Tak sa preobliekam v autobuse, kým pomaly prídeme pred hotel. Nesprchujem sa, ani nevečeriam, hodím sa na posteľ a chrápem do rána ako medveď. Pred raňajkami to doženiem.

Wasaloppet odporúčam každému, kto chce vedieť, kde končia jeho sily a možnosti.

Jano Banko