Východniarska stovka – vraj posledná

14.08.2024
vychodniarska-stovka-–-vraj-posledna

Na každej som bol. A po každej som si povedal, že už nikdy viac. Lebo ona je taká jednoduchá – úplná rovina, chodníky nehrboľaté, terén behateľný, ešte aj to počasie vždy príjemne chladné, bežecky ideálne. To dá každý. Ale keď „El Presidente“ Belo zahlásil, že toto bude asi posledná V100, že budúci rok spraví niečo iné, a najmä kratšie, tak som si povedal, že teda dobre, nech ich mám odškrtnuté ozaj všetky. Ale také jednoduché behanie ma nebaví, chcelo to nejakú výzvu – nejako si to sťažiť! Tak som obetoval Stíhačku (ktorú aj tak neznášam), tri dni pred ňou som si zlomil päť rebier a týždeň pred štartom V100 som dojedol antibiotiká. Zdalo sa to ako dobrá kombinácia, lebo keď som cestou do Kysaku s batohom na chrbte pobehol cez cestu, pichalo to poriadne. Takže prvý raz v živote som si pozrel časové limity na kontrolách, prepočítal najpomalšie nutné tempo a mentálne som sa pripravil na boj so zadným vojom. Teda ak udýcham prvý kopec a potom prežijem otrasy pri zbehu z neho. Ak nie, tak že aspoň ostanem zavadzať na niektorej kontrole a vyjedať tam misky. Takže program na víkend parádny, a ešte aj cesta tam ma stála iba dve kávy (ďakujem Tina). Navyše som bol svedkom tajnej porady zadného voja, ktorý sa na diaľničnom odpočívadle pod Kriváňom tváril nejako veľmi záhadne. Začínal som tušiť, že to bude drssssné!

V Kysaku som sa nezapojil do socializácie (v krčme), ale do registrácie (v telocvični), aby som si spravil očko, keď už ma registrátori doviezli. Zistili sme hneď, že chýbajú zicherky a spišská borovička, proste vážny trapas. Zicherky potom doviezol Belo, ale koho tie už len zaujímali? Zato moje rebrá zapišťali od radosti, lebo na chodbe som našiel pohodené tulivaky – aj keď také vypĺznuté, ale podložil som nimi karimatku a parádna invalidná posteľ hotová! Registrátori zatiaľ dreli do noci:

Ráno teplé, s gýčovým východom slnka, ako tu furt zvykne byť. Pod nafukovaciu bránu sa pred šiestou postavilo presne 60 ultrášov a jeden dočasný zťp, ktorý sa cítil ako pred prvou stovkou – nevedel vôbec, čo od toho čakať. Zadný voj sa škodoradostne škeril zboku, tak som im pohrozil, že ich nechcem vidieť, až v cieli. Ešte pár teplých slov od Bela (akože dávajte si pozor, bude teplo), poďakovanie starostovi a 60 ľudí vybehlo. Odkríval som za nimi, do svojho vlastného tréningu tvrdohlavosti.  

No bolo to zaujímavé – behať nešlo, lebo otrasy, dýchanie len plytké, tak do strminy na Kysacký hrad len pomaličky. Ale stíhal som s nie najpomalšími, tak zatiaľ spokojnosť. Zbeh zo sedla Prielohy so stisnutými polkami - aby som ani náhodou nezakopol a aby to netriaslo, ale aj to išlo bezbolestnejšie, ako som čakal. Výhoda zadnej pozície: za Veľkou Lodinou v žihľave už komfortne prešliapaný chodník. Ako sa dá následne prehliadnuť žltá odbočovacia šípka v strede cesty, to neviem, ale nebol som v tom sám. Za ňou však prišla povestná Belova „vyhliadková“ skalka, kde bolo treba zapojiť aj ruky – a to bol teda boj! Začínal som sa „tešiť“ na Bokšov, lebo toto bola rozcvička naň.

Prehliadnuť_túto_šípku_bolo_fakt_umenie,_ale_podarilo_sa.

Na K1 už mali pre mňa pripravené nosidlá, ale vraj ma čakali neskôr, tak som im stihol ujsť, že to teda ešte potiahnem ďalej. Bokšov si jednoducho musím dať. Tentokrát sme išli východný hrebeň, variant „light“, ten  západný je „hard“. Aj tak bol Belo vraj vešať fáborky sám a našiel tam parádnu direttissimu, lebo nebol spokojný s tým, ako sme vlani niektoré „pekné“ úseky obchádzali. Hej super to bolo – no nezapoj pri šplhu aj ruky, keď si v horolezeckom teréne! Ale som si hovoril, že veď toto je v podstate posledný ozajstný strmák a síl v nohách ešte bolo. Horšie to bolo potom na hrebeni, lebo vyskakovať a zoskakovať z popadaných stromov, ktoré sa nedajú obkročiť, to bolo to pravé, masochistické!

Potom prišlo zvážnicové nekonečno pred Košickou Belou, pri mojom tempe ozaj nekonečné. Po zmene sklonu smerom dolu sa vpredu vynorila aj nekonečne vzdialená Kojšovka, ale bolo si treba zvykať, v noci to bude ešte nekonečnejšie. Ako som sa tak okolo seba obzeral, presýpali sme sa zatiaľ viacerí v skupine, pracovne nazvanej V4 podľa štátnej príslušnosti jej členov. Vedel som, že najmä maďarskej partie ak sa udržím, so zadným vojom bojovať nebudem. Lebo Maďari sú zárukou pomalého, ale stabilného tempa ďaleko pred časovými limitmi. Zatiaľ mi to vychádzalo na 5 km/h, Belo vraj spočítal limity na necelé 4km/h, tak som dúfal... Pomaličká pohodička zatiaľ.

K2 (33. km) som čakal v dedine, ale bola až za (a nad). Len dáko ma začínalo brzdiť. Rebrá síce skoro úplne prestali bolieť, zato taký poskracovaný, krívajúci, začínal som cítiť aj svaly, ktoré s behom nemajú nič. Ani ten chlieb s nátierkou nejako nezapasoval, takže to nekonečné, rovné, stále strmšie, a ešte aj konármi niekde zahádzané stúpanie na Železný vrch bol poriadny mordor. Ešte, že v tieni. Pomaličká pohodička už sa nevrátila ani na behavejších „rovinkách“ medzi Železným vrchom a K3, skôr ma začali zabíjať tie antibiotiká. Hej, toto je návod na športovanie pre zdravie. Ešte aj stehná začínali poriadne páliť, ako som „behal po sediačky“ v snahe tlmiť otrasy. Ale predbiehajúc sa navzájom s maďarským párom (oni rýchlejšie do kopca, ja z kopca), nejako som sa dopotácal na K3. Predtým okolo nás preleteli najrýchlejší dvaja na detskej trati, lebo okolo Idčianskeho sedla je trať chvíľku obojsmerná.

Kontrolóri pod Suchým vrchom sa tvárili nejako veľmi súcitne – ktovie, či kvôli môjmu výzoru, alebo kvôli tomu, aký terén potom nasleduje. Lebo Turniská a Folkmárska skala sú sklonom typické tunajšie „bežecké rovinky“. Asi každý si ich vychutnal, pár ľudí tade išlo dokonca pomalšie ako ja, to som teda nechápal. Cez Kojšov som pre istotu prekráčal, z mojej imitácie behu by domáci išli do kolien. Ešte som v „Karčme pod Hoľu“ pohrozil druhej časti zadného voja, ktorý sa tam chystal, nech sa drží pekne ďaleko za mnou. Potom už hore dedinou: v tieni, s protivetríkom, s posledným ohliadnutím za nasvietenou Folkmárskou skalou a na konci asfaltky davaj do strminy, drieť hore na Hoľu. Odhadom dve hodky. Do cieľa ani nie 50 kilákov, úúúúplná pohoda!

Dáke strmšie mi celé to stúpanie pripadalo, a nie len ten tradične hnusný úvod cez „tri svine“ – tie krátke, ale prudké úseky rok od roka rozmlátenejšej zvážnice. Nad Kojšovom bude raz ferata – ešte pár lejakov, potom tam namontujú kramle a laná a Slovenský raj sa môže schovať. Udržateľné lesné hospodárenie sa tomu hovorí. Aj ten buldozér tam stojí furt tak udržateľne, a zase vyzeral lepšie ako ja. Menej použito.

Našťastie sme sa tam stretli dvaja, tak sme aj pár slov prehodili, aj na politiku ponadávali, aj sa navzájom hádam potiahli. A vpravo vzadu to začalo pomedzi stromy vyzerať gýčovo oranžovo – západ slnka tentokrát bude, hurá! A aj bol a poriadne krvavý:

Takže najvyšší bod trasy prekonaný a do cieľa už len z kopca, akože...  Len tie nekonečné lesné cesty ísť za tmy, to je ozaj psychiatria. Ak si ich niekto užíval vo väčšej kríze ako ja, zo srdca mu gratulujem. A ešte viac tomu, kto tam zakufroval a napriek tomu nezabalil. Lebo na tej obojsmerke pod Hoľou vie byť gpx zákerné. Takže v čajovni (K5) čelovku, za Zlatou Idkou (K6) dlhýýý kopec, do Klátova (K7) nekonečný zbeh, na Alpinku (K8) spočiatku po rozľahlých lúkach. Ale celkovo už v nastavení „autopilot“ so snahou vypnúť snímač plynutia času. Pokusy boli aj napriamiť to zo sedavého šmatlania na špičky, lebo rebrám to už bolo jedno. Celý zvyšný človek už ma bolel viac. Ale asi som nebol sám, že? To sú tie rozkoše stoviek, ktoré naozaj začínajú až niekde na 70. kilometri.

Cieľová rovinka za Alpinkou začala samozrejme strminkou, von z Čermeľskej doliny. Potom definitívne klesajúce lúky a lesíky, padajúce perzeidy, cvrlikajúci hmyz a v diaľke svetlá Košíc, no romantika ako bič, len si ju môcť užiť. Terminátor Paťo Hrotek už sa v cieli dlhé hodiny poriadne nudil - dal pred týždňom cez 200 km na backyarde v Rakúsku a teraz sa sem prišiel vyklusať a len tak mimochodom znovu vyhral (za 13:38), tak mu treba! Druhá celkovo dobehla Kristína Hanečáková za 15 hodín. To sa im to behá mimozemšťanom, celé za svetla! Ja som mal hlboko po polnoci ešte posledný problém – ako sa vydriapať na tie vysoké schody na Košickom hrade. Lebo miesto nôh už maliarske štafle. Ale nejako sa podarilo, dôkazom je rozmazaná nočná panoráma Košíc – a potom už to bol fakt len kúsok. Som aj tak rád za tie nočné finiše, lebo za dňa by som v takýchto vychytených lokalitách deti k smrti desil. A ktovie, či sa nejakému náhodnému nočnému divákovi doteraz o zombíkoch nesníva.

KE_hlboko_dolu,_sranda_nekončila,_čakal_strmý_zostup.

Tu sa El Presidente odhodlal k revolučnej zmene: ako vlani sľuboval, prestal byť verný Aničke a cieľ prehodil do školy v Ťahanovciach. Zázemie parádne, len škoda toho kúpaliska, v ktorom sa dali tíšiť postovkové boľačky. Proste Ryba Anička k V100 patrila, ale keď už im obom vraj odzvonilo, tak čo už... Došiel som tam každopádne rozbitý ako už dávno nie. Ale aspoň som došiel, čo som na začiatku veľmi nečakal. Sprcha? Kdežeee! Ledva som sa dokázal opláchnuť v umývadle, prezliecť a odpajdať na prvý možný vlak domov. Aj to som skoro prespal vystupovanie – pritom po stovkách bežne pol dňa neviem zaspať, zombie párty, to je moje. Nedeľu tam na tráve pred školou neviem ako by som prežil, v tom teple čo prišlo. Tréning tvrdohlavosti teda vybavený, hlava zas vyhrala, uvidíme na úkor čoho. Ale dobre, aspoň raz za rok poriadne vystúpiť z komfortnej zóny – aj to treba trénovať. Belovi a celej jeho partii musím zas len poďakovať, ako to celé vedia zariadiť (až na tú borovičku, no...), a zase musím len pripomenúť, že takéto niečo „už nikdy viac!“ Všetko ostatné, podstatné a seriózne samozrejme ostáva na oficiálnej stránke V100 TU

Rišo Pouš

Fotky Východniarska stovka – vraj posledná

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Východniarska stovka – vraj posledná
Ripo 14.08.2024
Viac fotiek vo väčšom rozlíšení tu: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/11876838#check-duplicates

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri