Východniarska stovka 2023 – celodenná saunovačka
07.08.2023Tak sa aj táto akcia konečne dočkala reštartu. Po troch rokoch pauzy, zavinenej najprv covidom, a potom ľudským fanatizmom sme si viacerí znovu mohli zanadávať na Bela, čo za neľudskosti vymyslel. Aj keď sa vraj snažil trať „poľudštiť“, čiže aspoň ju skrátiť na prijateľnejších 107 km. Hej, síce odstrihol úvodný úsek z Prešova do Kysaku, ale pozorné oko si pri údajoch na stránke V100 medzi základnými údajmi nemohlo nevšimnúť limit 32 hodín – a to bol taký ten virtuálny, výstražne zdvihnutý prst, že pozor na mňa! Na začiatok sme viacerí aspoň spoznali novú telocvičňu a po prezentácii ďalšiu krčmu, lebo predštartový frmol sa presťahoval do Kysaku. Z hľadiska dopravy na akciu (vlakom) pozitívum. Či aj z pohľadu organizátorskej logistiky, to neviem – lebo v piatok večer, pred vstupom do školy, orgsteri intenzívne hrali 3D Tetris s krabicami, sixpackmi, pivom, banermi, bandaskami a iným oným. Aby nás náhodou nezapojili do práce, radšej sme viacerí zdrhli do tej krčmy. Každopádne, podozrivé tmavé dodávky sa vyskytovali celý víkend tentokrát na východe Slovenska.
V krčme vládol, mám dojem, taký trochu nasilu smiech cez slzy, lebo väčšina účastníkov socializácie si uvedomovala, čo ich od rána čaká za mordor. Prvým náznakom bola predpoveď počasia, druhým vstup do sauny s názvom „stanica Kysak“ priamo z príjemne klimatizovaného vlaku a tretím telocvičňa, kde som sa začal potiť už pri vybaľovaní spacáku. Niektorí odtiaľ zdrhli spať von, ale to som sa len zaškeril, že „veď vás tá nočná búrka zaženie nazad dnu“. Skrátka ak niekto aj má rád teplo, na dusno neviem či sa dá zvyknúť. A dusno bolo v piatok večer a celú sobotu teda exkluzívne. Teda vlastne celú sobotu nie - len asi od ôsmej, keď prestalo liať. Štartovému lejaku ešte predchádzala nočná búrka, v telocvični to dunelo ako na ukrajinskom fronte a ráno pípla esemeska, že štart sa posúva o hodinu, kvôli ďalšej búrke. Tak som vyliezol na vzduch a ozaj – na východe gýčové červánky, ale od juhu sa k nám tlačili temné hory špinavej šľahačky. Skoro presne o šiestej už sa všade valili potoky vody. Ak by trasa viedla len o kúsok viac na západ, asi by orgovia museli celú akciu rovno zrušiť, lebo by sme celý deň viac plávali ako behali. Neskoršie správy v médiách o vytopených dedinách na Gemeri a Spiši a o rekordných zrážkových úhrnoch hovoria za všetko. Zatiaľ bol asi najspokojnejší ten bezprizorný psík, ktorý skadesi vraj prišiel a už s nami ostal v tej telocvični celú noc. Na koho spravil psie oči, ten ho potom musel aspoň 10 minút škrabkať.
Inak tie ranné lejaky, do ktorých o siedmej vyštartovalo 76 masochistov, to bol ozaj jeden z mála pozitívnych, osviežujúcich pocitov dňa. Doslova. Lebo som sa len v duchu usmial nad Náčelníkovými slovami pred štartom, že „na začiatku síce trochu zmoknete, ale potom bude slnečno a aj uschnete“. Máš vidieť, mokrý som bol ako myš, celý deň! Poctivo naložený vo vlastnej šťave, ozaj by som radšej celý deň mokol. El Prezidente Belo sa neskôr ešte zdôveril, že mu tesne po štarte poriadne „stislo polky“, keď do Kysackého hradu (kam nás akurát poslal) tresol blesk. Inak hrmotalo to v mrakoch okolo nás prvú hodinku – dve celkom intenzívne. Ešte, že sme nič nevideli, v tých mrakoch ponorení. Pršať prestalo síce krátko po štarte, ale potom prestalo ešte asi 5x. Ďalšie pozitívum tých lejakov inak bolo aj to, že po chodníkoch valiaca sa voda ich pekne vyumývala od blata - často až na podklad, takže sa nelepilo. Na rovinkách zase aj preto, že blatko bolo len riedke, napité vodou.
Ale dosť bolo o počasí, ide sa na trať a k pocitom. Tak úvodný Kysacký hrad bola predzvesť tunajších sklonov. Ale nohy plné síl ešte, tak som si to funel hore do hmly so zatmeným zrakom, čo to dalo. Lebo som si povedal, že V100 je vhodná presne na tréning utrpenia a skúšku regenerácie – že teda skúsim si ju rýchlejšie prejsť, či sa už telo konečne spamätalo z májového východokarpatského dobrodružstva. A ak ešte furt nie, tak či skape aspoň neskôr ako na Stíhačke. Za hradom lesmi - furt strmo hore, až na Prielohy (tento raz s výhľadom len do hmly). Išlo to. Strmý zbeh do Veľkej Lodiny – tam som zase ocenil boty, super sú, iné už nechcem! A išlo to tiež dobre a nie kvôli gravitácii. No uvidíme.
A uvidel som hneď za mostom cez Hornád, hlavne ale ucítil – lebo keď som neskôr a o hodne vyššie nad údolím vyliezol na lesnú cestu a začal znovu klesať (do Malej Lodiny), dopŕhlený až na bradavkách, pochvaľoval som si, že nie som medzi prvými – lebo oni nám to tam heroicky prešliapali. Načo to bolo dobré neviem, keď slovami klasika „dole ide normálna cesta“. Ale to boli všetko len rozcvičky. Pretože po K1 v Malej Lodine nasledoval všetkými milovaný Bokšov.
Doteraz sme vždy išli z dediny za železnicou doprava, ale tam, ako je známe, striehnu na lúkach fáborkožravé kravy. Tak nás El Prezidente tentokrát nasmeroval doľava - a tam to začalo, tiež tak nevinne, v dolinke a po ceste. Ale potoooom! Tatranské žľaby sú šuviks oproti tomuto! Inak hej, krásne tam bolo a dúfam, že do tej priepasti na hrebeni nespadol nik. A keď sme sa nešplhali po štyroch, tak sme kľučkovali pomedzi kamene a vyššie pomedzi padnuté a ohorené stromy. Proste divočina najsamväčšia.
Za Bokšovom totálna zmena – nekonečne nekonečné lesné cesty, stúpanie just tak protivne naklonené, že ani na chôdzu, ani na beh, až kým sa za Gaľovou terén konečne nepreklopil do klesania do Košickej Belej. Ale keď som z lesa vybehol na lúky, to bol iný šok! Lejaky už boli definitívne preč, slnko sa predieralo cez opary stále intenzívnejšie a mne sa až podlomili kolená, ako som vliezol do tej sauny – pravej, bylinkovej. Začal som tušiť, že bude zle.
K2 v Belej som radšej opustil rýchlo, natlakovaný colou, aby ma preniesla cez ďalšie nepríjemné stúpanie na Železný vrch. Podarilo sa jej to, ale potom to začalo, ten začiatok konca. Lebo telo začalo skapínať – našťastie o trochu neskôr ako na Stíhačke, takže aspoň tento cieľ som mal splnený. Mohol som jedine rozmýšľať, či za to môžu ešte tie Východné Karpaty, to dusno alebo staroba. Každopádne tie príjemné, behateľné cesty pred a za Lajoškou už som si moc neužíval. Navyše prebehy rúbanísk okolo Idčianskeho sedla, to bola zase suchá infrasauna jak sviňa.
Našťastie sa trasa preklopila na severné svahy a klesala prevažne v tieni lesa k dočasnej záchrane na K3 v Sedle pod Suchým vrchom. To je inak len zavádzajúco romantizujúci názov pre križovatku zvážnic, ale dostupnú po asfaltke autom, tak to bolo asi odškodnenie za tradičný krmelec na Lajoške, ktorú akurát rekonštruujú. A povzbudenie pred infarktovými strminami cez Turniská a Folkmársku skalu. Áno, tie boli tento rok fenomenálne – s totálne umretými nohami som sa v nich klátil ako zombík, na skalu navyše so slnkom priamo za chrbtom. Chuťovečka! Výhľad zakalený oparom, aspoň som sa nezabával výhľadmi na metricky blízku, ale časovo nekonečne ďalekú Kojšovskú hoľu a rýchlo pomaly som sa začal potkýnať dole do „Karčmy pod Hoľu“ (skrátene K4). Pomalý pohyb mi umožňoval aspoň registrovať, že všade naokolo je húb doslova ako po daždi.
V Kojšove vraj aj polievočka v ponuke, ale pohrdol som. Zdochnutosť aj v žalúdku, nielen vo svaloch. Tak zas len cola, gély z dropbagu do vreciek a preč! Najdlhšie stúpanie na trase začalo asfaltom bez tieňa, zato s protislnkom hore dedinou – ďalšia vychutnávačka. Potom ale odbočka, v potoku malý vodopádik, do ktorého som sa ihneď celý naskladal, tieň na zvážnici, a zrazu to ako - tak išlo. No hurá, aspoň to. Ale aj tak som sa cítil po záruke, hrdzavý, smrdutý, otlčený, starý, s vysokou spotrebou a nízkym výkonom, proste nejako takto (ešte že zatiaľ zo mňa nekontrolovane neunikali žiadne prevádzkové kvapaliny):
V stúpaní na Hoľu ma inak okrem nádherného kozáka, rastúceho priamo medzi skalami toho najhnusnejšieho úseku, prekvapilo nejako málo múch – asi im ešte nestihli oschnúť krídelká, či čo. Hore potom rastúca oblačnosť vzbudzovala falošné nádeje na osviežujúci dážď, a naopak podozrivá tmavá dodávka odparkovaná pod kopcom svedčila o reálnej nádeji na ďalšie palivo a mazivo pre vynechávajúce pohony môjho upadajúceho tela. K5 bola tiež novinka – keď nás jedna miestna čaja Erika odmietla kvôli nejakým iným pretekom, tak nás druhá čaja Katka pritúlila. Teda hlavne dobrovoľníkov, lebo v noci tam mali asi sranda počasie.
To už som začal dobiehať posledných na „detskej trati“ – lebo to bola ďalšia tohoročná novinka. 60 km so štartom v Kojšove na poludnie. Odštartovalo ich len o trochu menej menej ako nás stovkárov, zato podľa výsledných časov prví išli poriadne bomby. Lenže aj tých na konci som už ledva obiehal, to svedčilo o mojej „forme“. No, ale vlastne z Hole ako z najvyššieho bodu trate už len z kopca, že? Až na pár nepodstatných brdkov, takže to bude pohodka, som si hovoril. Nasadil som pre istotu ťažké chemické zbrane, aby som sa ako – tak dopotkýnal dole do Zlatej Idky (K6). A aj preto, lebo som mal tajné informácie, že El Prezidente vraj hneď na tom prvom „brdku“ za K6 zriadil segment na Strave a bude vyhodnocovať časy. Občerstvovači sa tam tvárili dosť tajomne, tak asi niečo na tom bude.
Takže po ďalšej dávke coly som sa pustil do „segmentu“ tak zhurta, že som prehliadol odbočku a vyliezol som (chcel som napísať vybehol, ale to by mi nik neveril) až nazad na „hrebeňovku“, na červenú značku pri Vladenke. Tak som niektorých z krátkej trate potom obiehal znovu a „užíval si“ nekonečné zvážnice v klesaní do Vyšného Klátova. Na mozog to bolo. Že som mal pocit parenej buchty a smrdel ako mokrý pes, na nálade nepridávalo. Aj tak som mal už dlhšie pocit, že na kontrolách sa osadenstvo odo mňa drží trochu bokom a proti vetru. Tak aj v Klátove, ale mali tam aj hadicovú sprchu, to bolo niečo neskutočnééééé! Normálne sa mi zase chvíľu chcelo pobehnúť aj do kopca. Navyše, keď zas po normálnej ceste a dokonca chvíľu aj po asfaltovej! Čomu sa inak vyhýbam, tomu som sa teraz až potešil, to čo toto?
Za K7 sa mi začínalo rýchlo stmievať, no nie až tak kvôli pokročilej hodine, skôr kvôli hustým mrakom. Ale nezapršalo a nie a nie, aj keď spoza južného horizontu nás intenzívne fotili ostošesť. Aspoň, že pre oči dáka zmena – veľa veľkých lúk naokolo. A také aj potom okolo Kavečian, keď som sa vyplazil hore z Alpinky, z K8. Tešil som sa na ne, myslel som si naivne, že k večeru sa ochladí a zafúka tam vietor. Tak ani ani, a ak dáky vánok aj bol, horúci ako z fénu. Výborný nápad, fénovať sa v saune. Nad Kavečanmi mi aj napadlo, prečo Belo neviedol trasu popri ZOO, by sme tam viacerí zapadli do podobne voňavej a zablatenej spoločnosti. Namiesto toho nám cestou ku Košickému hradu musel zase poukazovať (jasné, že obchádzkami) nejaké svoje obľúbené lesné zákutia – nieeee, to sa nedalo strihnúť rovno po žltej, tam to už predsa poznáme z predošlých ročníkov! Za toto inak pred Belom klobúk dole – za tie hlboké znalosti miestnych lesných ciest (najlepšie tých najhoršie priechodných), o ktorých asi často ani mapy netušia. Ale nakoniec tomu zákerákovi neostalo nič iné, ako vyviesť trasu na vyhliadku nad Košickým hradom.
Podarilo sa mi teda na koniec nejako, čiastočne aj po všetkých štyroch, vyliezť na tú plošinku nad vysvietenými Košicami, potom sa nezahlušiť na trčiacich roxoroch v strmine smerom dole na Podhradovú, a pretože na sviečky na schodoch pod SVP sa tentokrát niekto vykašľal, už som sa len z predposledných síl doplazil po modrej maratónskej čiare do cieľa a tam ešte ako správna hviezda pol hodinu zamestnával všetkých naokolo, aby mi pomohli zastaviť hodinky. Fakt nemám rád zariadenia inteligentnejšie ako som sám – navyše tesne po dobehu sa ten rozdiel dramaticky zväčšuje, a ktovie či len dočasne.
Lenže v cieli utrpenie spravidla nekončí, iba je dočasne nahradené iným – spojeným so snahou prinútiť zdevastované telo, aby sa išlo prezliecť, odsmradiť a osprchovať. Podarilo sa, a až potom nastúpila jediná výhoda aktuálneho počasia – že sa dalo do rána kvasiť vonku na lehátku iba tak, v tričku. Len zbabelci zaliezli do spacákov drichmať. Vonku sa dokonca dali požičať aj deky, nemalo to chybu. Aj tak som sa cítil viac než použito a zároveň ako oblízaný cukrík. Hrôza, des! A just ráno, keď už ho skoro nikto nepotreboval, prišiel lejak - ale taký, že zem dunela. A s prestávkami pokračoval, samozrejme presne vtedy, keď som sa pajdal na mhd a od nej na vlak. Tak vďaka. To už sa ale pozostalí použití ultráši liahli postupne zo spacákov a rozbiehala sa raňajková, rozlúčková zombie párty, prenesená z nasiaknutého trávnika na terasu pod strechou, kým orgovia rýchlo spratávali všetko nepoužité a použiteľné. Takže v podstate reštart podujatia sa hádam podaril.
Na záver už len vďaka za túto akciu a držím palce do ďalších ročníkov. Lebo už dva či tri roky som El Prezidentemu tvrdil, že to je moja posledná V100 a aj tak som zase neodolal. Lenže v súčasnej podobe je toto taká trpiteľská stovka – zatneš zuby, oči zapichneš meter pred seba a ideš. Buď v teple, alebo v kopci, alebo v nebehateľnom teréne. Po prvom ročníku, kde som si pochvaľoval, ako sa táto stovka bude rýchlo behať, úpravami nadobudla trať charakter zbierania síce krásnych, vyhliadkových miest, medzi ktorými sa ale zberateľ musí presúvať po nezáživných zvážniciach bez výhľadov. A byť rád, ak je podklad behateľný, a nie rozrytý traktormi, zarastený alebo zahádzaný zvyškami po ťažbe dreva. Tento rok navyše príroda zariadila aj kvalitnú saunu, na výber boli asi všetky typy – suchá, parná, bylinková a aj tá, kde sa ľudia ošľahávajú vetvičkami. Len namiesto brezových konárikov žihľava. A ak bude Belo nabudúce ešte neverný Aničke, ako sa zastrájal, no neviem... Takže možno prídem aj niekedy nabudúce – ak budem mať potrebu potrénovať psychickú odolnosť a vôľu trpieť. Dovtedy si budem v tomto termíne dávať radšej niečo krajinársky krajšie, alebo sa sem prídem škodoradostne vyškierať medzi dobrovoľníkov.
Lebo toto je akcia ozaj len pre fajnšmekrov (slušne povedané) a nie pre nás padavky. Preto sa ani netreba čudovať, že štartovka sa tu asi nenaplní nikdy úplne. Nie je tu tých ozajstných vychutnávačov asi toľko na okolí, aj keď účasť bola aj tentokrát medzinárodná. Na druhej strane ani niektorí fajnšmekri možno nevedia oceniť to nasadenie organizátorov, perfektné značenie trate, husté krmelce, ale najmä celý ten neviditeľný organizačný cirkus v zákulisí, ktorý priami účastníci často nevidia. Takže ešte raz organizátorom s Belom na čele vďaka a šialenci, tešte sa o rok!
Rišo Pouš
Fotky Východniarska stovka 2023 – celodenná saunovačka
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (1103x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (853x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (806x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (795x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (710x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (707x)
- ŠUPka 2024 (690x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (634x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (633x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (628x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...