VR – RK – BB MTB

Taký malý, súkromný mtb maratónik: hodinky Coros Apex mi napočítali nejakých 122 km a takmer 3300 m do kopca. Ale o to až tak nešlo – skôr o to, že som potreboval horský bajk do BB odvliecť a konečne raz som sa nemusel ponáhľať vlakom. Lebo medzi Vrútkami a Bystricou sa pohybujem na cesťáku často, sem - tam aj peši prebehnem po hrebeni Veľkej Fatry, ale na horskom bajku som ešte nešiel. Tak som v rámci perspektívnej prípravy už dlhšie hľadal, kade by sa dalo - a našiel som takúto možnosť. Prevažne po cyklotrasách, takmer úplne som sa vyhol hlavným cestám aj asfaltkám. Dali by sa aj viac tie asfalty obabrať, najmä za Liptovskou Osadou, ale už nebol čas. Lebo ranný chládok ma odradil a pohol som sa neskôr ako som plánoval, asi o hodinku. A tiež dva defekty ma trochu zabrzdili v rozlete :-) Ale s tým sa musí rátať, no nie?

Preto keby niekto chcel, hore je gpx: išiel som z Vrútok popri Váhu a kanáli do Nolčova, cez sedlo Príslop na hrebeni VF do Ľubochnianskej doliny, po cyklotrasách popod Červený grúň, cez Bystrú a Čutkovskú dolinu do Hrabova, popod západný svah Sidorova do Vlkolínca, odtiaľ dole do Trlenskej doliny a východnými svahmi VF až do Liptovskej Osady, po Cyklokorytničke do Korytnice a záver cez Hiadeľské sedlo, popod Kozí chrbát, cez Kečku skoro na Polianku a popod Hrubý vrch a Jelenskú skalu na Šachtičky a dole do BB.

Takže úvod: z Vrútok pod úbočia Veľkej Fatry v Nolčove je to pekne po rovinke na roztočenie nôh. Len smola, že začiatok bol poriadne zablatený a zakalužený. Obchádzať po asfalte sa mi nechcelo a špina konzervuje... Tak som už do Sučian po pár minútach jazdy prišiel ako prasa, aj keď všade naokolo sucho. Ale veď to cestou uschne a opadá... Potom už pohoda rovinka až pod kopec. Veľkou dolinou z Nolčova do sedla Príslop je to tiež pohodlné stúpanie, aj keď s koncom asfaltu cyklotrasa končí. Potom klasická lesná cesta, suchá, kamenistá, spevnená, v tieni a s príjemným sklonom. Hore prvý výhľad na ranný, ešte zakalený dolný Turiec so siluetami Malej Fatry:

Zo sedla Príslop kratučký dolekopec na zvážnicu, ktorou sa dá dostať dole na dno Ľubochnianskej doliny. Najprv pár metrov pohodlne lesným priesekom, bajkeri poznajú, ešte aj šípka je na strome. Potom pár metrov strmo, ale jazditeľne. Pre istotu som ale zniesol, predsa len – veľké skaly, konáre, medzi nimi slizká hlina a ja biedny technik. Nikam som sa nehnal. Dole na ceste dve možnosti: doprava aj doľava. Obe ústia nižšie v bočnej dolinke, na starej asfaltke pri Tureckom potoku a k horárni Salatín je to potom už rýchly a rovný zjazd. Tu by sa pýtalo vyznačiť cyklotrasu, bolo by to parádne prepojenie Turca a Liptova.

Na jar, keď som tu bol peši, išiel som doľava, tak teraz som skúsil doprava. Tam viac vlhka na severných svahoch, aj viac vody pod kolesami, takže trochu zarastenejšia, ale stále výborná cesta. Len asi po 500 m zrazu psssssssssssssssss! A už som obracal bajk hore bruchom a vymieňal dušu. Dáky tŕň či čo. Náhradnú som mal na ráme prilepenú a vrecká plné, takže po výmene išli dva banány do brucha a miesto nich tá deravá duša do dresu, lebo lepiacu pásku so sebou nenosím a ani batoh som nebral, veď civilizácia je tu všade blízko :-)

Potom to už bola pohodička. Od horárne Salatín až k lanovke v Hrabove príjemné lesné cesty severnými traverzami Veľkej Fatry. Aj tu platí, že akonáhle cesta odbočí z doliny do traverzu, opeknie, aj sklon sa zmierni. Výhľady sú tu obmedzené, všetko sa ide lesom. Len ku koncu, na vrchole brutálne strmého, ale kratučkého úseku „Obrovho chodníka“ sa otvára pohľad cez dolinu Váhu - na Čebrať a Radičinú. Ešte predtým na chvíľku vykukne aj Choč. V Čutkovskej doline plno rodín s detiskami, v Hrabove plno bajkerov, inak pokoj a prázdno. V bufete pri lanovke som dotankoval prvú kofolu a dáke keksy, doplnil bidón a išlo sa ďalej.

Možností je tam plno. Vybral som si krásny, aj keď trochu technickejší (lebo korene) výjazd popod Sidorovo až nad Vlkolínec, po singlíku „Rozprávkového endura“. Inak je to prednostne turistická značka, tak to chce vzájomný rešpekt. Hore na Vlkolínskych lúkach krásny výhľad: za mnou Haliny, predo mnou v diaľke Kozí chrbát a Prašivá, popod ktoré som dúfal  ku koncu šliapať. Dole Vlkolínec, kam som zišiel radšej bočnou cestou, mimo značky. Tá je rozbitejšia a aj plná ľudí, zavadzal by som.

No a pod Vlkolíncom, od križovatky v Trlenskej doline, nasledovali pokusy o obchádzanie hlavnej cesty E77. Možnosti tu sú, tá v mojom smere najlepšia je zelená cyklotrasa 5422. Najprv peknou dolinou, potom príjemný tieň v lese, v druhej polovici aj rúbaniská a cez ne spätné pohľady k Sidorovu s Vlkolíncom. Nad Nižným Matejkovom sa cykloznačka síce točí nazad na sever, smerom na Jazierce, ale po východe z lesa mi stačilo len odbočiť po lúkach doprava a lúčna cesta ma zviedla, kam som potreboval. Síce som musel pár metrov prežiť aj na krajnici hlavnej cesty (krátky kultúrny šok hehehe), ale z Nižného do Vyšného Matejkova už príjemnejšie po lúkach, po červenej značke až ku známej kolibe Bodega.

Od koliby druhá podobná obchádzka hlavnej, smerom do Liptovskej Osady. Hluk z hlavnej rýchlo mizol, ako som stúpal po ceste smerom na Smrekovicu. Za poslednou chatou Vyšného Matejkova výrazná odbočka doľava - mala by to byť modrá cyklotrasa, ale vyznačená je zatiaľ iba na mape, ako som pozeral. Nevadilo. Cesta pekná, aj keď vyrúbaných lesov tu je viac. Zato hlasy z rúbanísk napovedali, že maliny dozrievajú, tak som sa na chvíľu tiež pridal k pastve :-) Výhľady tu sú najmä na východ, na Brankovský hrebeň aj s bralom najvyššieho nízkotatranského vodopádu. Potom už zjazd popri rekreačnom zariadení Škutovky a asfaltové serpentínky dole do Liptovskej Osady.

Aj z Osady by sa dala hlavná cesta obabrať – cez Liptovskú Lúžnu na Patočiny a odtiaľ poza Fedorku až nad Korytnicu. Chuť by aj bola, ale začal ma čas tlačiť, tak nabudúce. Každopádne po trase bývalej lesnej železničky - Korytničky to bola tiež príjemná jazda, až na ten hukot z cesty. Ale aspoň som sa niečo o histórii dozvedel a za jazdy niečo pojedol. Celkom dobre mi padol oddych na rovinke pred posledným dlhším výjazdom.

Od plničky minerálky do kúpeľov ešte asfalt samozrejme, tam druhá poriadna kofola a nejaká tá keksíková energia z reštiky postupne sa prebúdzajúceho penziónu. Vraj aj plnička sa znovu rozbehne, aj súdne spory sa už vraj končia - tak hádam tá Korytnica znovu ožije. Prejazd pomedzi staré pavilóny je stále ako z hororu, ale altánky s prameňmi už sú zrenovované a ľudí sa tam motalo plno. No paráda, držím palce. Do Sedla pod Babou kvalitná šotolina, odtiaľ do Hiadeľského sedla ešte lepšia cesta, tak všetko na zavretých tlmičoch, aby som bol efektívnejší :-) Kečka sa už na mňa spredu usmievala, ešte som bol zvedavý na zjazdnosť traverzu popod Kozí chrbát. Tesne pred Hiadeľským sedlom som posledný raz dotankoval, spod Prašivej toho dosť vyteká a na viacerých miestach:

Traverz bol parádne preleštený účastníkmi Donovalského drapáku spred pár dní, ani taký veľmi blatnatý nebol, ako som ho mal zafixovaný. Najtechnickejšie to bolo po výjazde z lesa, kde je úzkosť chodníka kombinovaná s priečnymi koreňmi a vedie zarastajúcim okrajom lúky. Našťastie tam už sucho bolo. Cez Kečku potom samozrejme komfortný, hladký singlík na oddych aj na výhľady. Jeho úplný opak na záver - známy „bralnatý“ zošup k útulni som samozrejme zišiel na istotu popri bajku.

Smerom na Donovaly je ešte zopár krátkych úsekov hore aj dole kopcom, ktoré ani po vlastných nie sú pohodlné, najmä kvôli množstvu voľných kameňov. Ale jazdiť s trochou citu sa to dá, nič zložité. Potom už pod kolami hlavne hlina. Pred Poliankou som samozrejme odbočil doľava, načo zachádzať? Po chvíli som si mohol pod Hrubým vrchom už naplno užívať rozhľady z lúk, najmä na blížiaci sa Panský diel. Kto pozná chodníky medzi Donovalmi a Šachtičkami, vie o čom hovorím. Kto tam ešte nebol, vrelo odporúčam: pekná krajina, dobré cesty a veľa možností.

Smerom na Šachtičky je to prevažne z kopca a dobrá cesta. Navyše ma niesla kofola aj záverečná eufória z vydareného dňa, tak som si to švihal veselo a rýchlo. Až tak, že som kdesi zase cvakol dušu. Po tom prvom defekte som ju nenafúkal dosť – tou mojou príručnou pumpičkou to ani veľmi nejde. Našťastie život z nej tentokrát unikal pomaly, tak zo dvakrát som ju dofúkol a v pohode došiel, lebo na záverečnej asfaltke dole zo Šachtičiek to už veľmi nevadilo. Ale aj ponad Sásovú som švihal ešte poriadne, lebo neplatená verzia Relive berie len záznamy do 11 hodín :-) Tak som zastavil hodinky na hodnote 10:57 tesne nad mestom, nech je reku nejaká rezerva. Výsledok je tu nižšie a samozrejme na fotkách v galérii. Parádne pojazdenie to bolo!

Rišo Pouš