Ultra Kras po tretí raz – s úpravami

Strašné čosi – z brutálneho ultradiktátora El Prezidenteho sa vraj stáva mäkkýš a ľudomil. Kvôli nejakému zanedbateľnému polomu nad Hačavou normálne že preložil a skrátil trať! A dokonca aj infomail dal preložiť do maďarčiny!!! Nechcelo sa mi veľmi tomu veriť, poznáme všetci ten jeho šibalský úsmev. A dobre som spravil - no nedalo mi to a išiel som sa presvedčiť na vlastné oči a nohy. Už klasicky ako hyena bez čísla, ktorá nepohrdne odpadkami z občerstvovačiek. Veď zadarmo nech aj črevá trhá, že? Inak tá Hačava nebola jediná zmena – to podstatné bolo v štartovom a cieľovom priestore, ktorý bol presunutý priamo do Turňa City, na sídlisko Cementár, do miestneho kulturáku. Sprchy a spanie v susednej škole, tomu sa hovorí luxus pre podujatie s takouto „iba detskou“ traťou! Asi chce Belo prilákať takýmito benefitmi západniarskych ultras, ktorí ako vieme, na ďaleký východ sa boja. Tu by sa však mali báť iného – ŠKRAPOV!!!

Ale pekne po poriadku, teda od prezentácie, na ktorú sa nakoniec dovalilo rekordných 210 potenciálnych obetí tých mäsožravých skaliek. Síce sa limit 250 kusov zas nenaplnil, ale že aj tak dobre. Inak parádna motivácia visí v tom kulturáku na stene – pripomienka prvého ročníka druhého najstaršieho maratónu na svete, ktorý v r. 1924 štartoval práve z Turne. A zhodou náhod v tento "ultrakrasový" víkend prvý raz padla magická hranica dvoch hodín na maratóne v Londýne.

Dobre, pome na trať – posledná aprílová sobota, o siedmej ráno to vypuklo, keď predtým ujo Belo skontroloval ďalekohľadom uja Náčelníka, či s foťákom zaujal svoje miesto v tom milovanom škrapovom poli za hradom. To bude škodoradostných fotiek! Dopĺňajú sa tí dvaja parádne!

Takže štartová rozklusávačka o pár stoviek metrov dlhšia, kým sa ten farebný ľudský had nenapojil na strmú hradnú cestu. Nik si cestou hore nevzal ani za malý kýblik piesku, aby pomohol vyniesť matroš na obnovu hradu, takí sú tí ultras sebestrední! Všetci sa ponáhľali potkýnať sa behom tam, kde sa ani kráčať nedá normálne. Len pár mimozemšťanov vpredu letelo nízko nad terénom, tým škrapy problémy nerobili. A Náčelník sa len chechtal do hľadáčika.

Vyššie v lese vyšší level skúšky pripravenosti: kto sa pozeral len pod nohy, dostal isto konárom po hlave. Potom síce krátky oddych po hline a trávach, pomedzi otvorenejšie kríky, plus jedna z parádnych vyhliadok na steny Zádielskej tiesňavy, no zas bolo treba dobre kukať pod nohy pri zbehu na K1 v Háji. K hrboľatosti cesty sa pridali aj zákerné svetelné prasiatka, poskakujúce po zemi. Lebo fúkalo sviežo, slnko ešte nízko a listy na stromoch ešte riedke. A prvé, ešte neškodné prekážočky krížom cez chodník.

Stúpanie z Hája už bolo nie v takom zbesilom tempe, každý sa hádam upokojil do svojho tempa a aj strmo bolo dosť. Fotografky striehli aj tu, bolo sa treba ešte tváriť normálne a možno aj veselo. Len niekomu už začínalo vraj teplo vadiť, lebo na južných svahoch v závetrí začali zhora celkom výdatne prikurovať. Na škrapovú cieľovú strminku pod hradom, vzdialenú v čase a priestore, sa radšej asi nik neobzeral:

Čiastočný oddych od nerovností pod nohami mal priniesť dlhý prebeh po pasienkoch a ešte dlhší zbeh popri vyvieračke a pomníku do Drienovca na K2. Ale tam sa práve prejavila El Prezidenteho zákernosť. On sa síce predtým pochválil, že bežcom preložil trať kvôli popadaným stromom nad Hačavou, ale to už nepovedal, že namiesto toho poroznášal kadejaké spartanské preliezky po celom zvyšku trasy! Prvé práve pred K2, a to mali všetci ešte svieže telá a nevedeli si ani predstaviť, čo bude ďalej!

Kým prvé skrvavené obete škrapov a prekážok pajdali dole na K2, odtiaľ v protismere valili davy tých šťastnejších a nemohúcich invalidov nemilosrdne vytláčali do kríkov a žihľavy. Nasledovalo jemné stúpanie peknými dubinami, aj s trochou kľučkovania pomedzi jamy závrtov. Bolo treba si to užiť, lebo za známym „rastlinným kostolom“ čakal ako vždy jeden z tých monotónnejších úsekov.

Hej – tam sa les mení na hospodársky, chodníky na zvážnice, z drevoskladov zazerá miestna kolesová, ozubená, motorová „megafauna“ a v tom extrémnom suchu pod nohami nie prach, ale často doslova púder. Vrcholom zábavy bola drevom naložená Tatra (nezná bratra), ktorá viacerých oblažila svojím nežným naftovým dychom a kúdolmi prachu. Lebo sa rozbehla presne naším smerom. To už sa ale našťastie odbočovalo z ciest na lúky a to už nebolo ďaleko dole do Hačavy na K3.

A z kontroly v Hačave kam? No predsa podľa nepísaných pravidiel SUT čo najstrmšie do kopca! Aj keď práve tu bola tá obchádzka polomu, ktorý leží presne na tej najstrmšej výstupovke, na zelenej značke. Si viem predstaviť ten Belov smútok, keď ju musel oželieť a skrátiť to po miernejšie stúpajúcej žltej. A ešte tam bol na konci dediny aj žľab s fajnou vodou na osvieženie – no hanba!

Zato ďalej, na cestách až po najvyšší bod trate na Bodovke, El Prezidente zariadil a rozhádzal toľko fajných preliezok, že si ten smútok isto vynahradil. Vraj tam ležia od minulého leta, hmmm – tak sa naskytá taká vŕtavá otázočka: čo asi tak robí správa národného parku? Jáááj že to je na jeho okraji? Že to netreba? Hej, veď vieme, v akom stave je teraz štátna ochrana prírody.

Hore na Bodovke som začul aj takéto povzbudzovanie: už len pár preliezok a bomby dole! A tak aj bolo – dlhý a plynulý zbeh až na hranu Zádielskej doliny. Niektorým to z kopca ozaj chutilo, len potom, v tom najstrmšom, na záver zbehu pred K4, tam to znova prišlo: ku tradičným, roky tam už ležiacim prekážam pribudli nové. Snažil sa ten Belo teda fest!

Poslednú občerstvovačku si každý isto užil o trochu viac, lebo je výnimočná aj v rámci podujatí SUT – po nej sa ide totiž Z KOPCA! A rovno dole parádnou Zádielskou tiesňavou. Aj keď po tvrdom asfalte, kľučkovaním pomedzi davy a už často v „polčase rozpadu“, tak na obdivovanie skalných stien asi moc chuti nie je. Zato grandióznu Cukrovú homoľu teraz vidno akosi lepšie pomedzi prepílené stromy.

Kto dobrzdil a stihol odbočiť doľava medzi domy dole pod ústím doliny, mohol sa tešiť, že sa po chládku v tiesňave a po vetre hore na planinách konečne poriadne zohreje v strmých „predcieľových“ serpentínach. A s nezaplatiteľným, doslova exkluzívnym výhľadom na cementáreň. Tu boli davy ešte hustejšie a zásadne oproti. Ale slušne (a niektorí aj bojazlivo) uhýbali, keď videli tie nepríčetné výrazy.

Ale správny ultrák vie, že po utrpení prichádza odmena, tu typicky ultrakrasová – cieľová rovinka v podobe toho istého škrapového poľa, ktorým sa všetci štverali po štarte. Akurát, že smerom dole teraz väčšina schádzala pomalšie, ako predtým valila smerom hore. Divné, že? Ale pochopiteľné.

Vápencové žraloky a pirane síce poriadne cvakali zubami, ale žiadnu krv na skalách ani v bolestiach dokonávajúceho účastníka som tam nenašiel, všetci sa hádam z predposledných síl doplazili do cieľa. Možno len s vidinou tých pochutín, ktoré si v štartovnom zaplatili. Aj keď teda namiesto kofotiny mohli tam čapovať originál, že?

Tak si bulvár zas neužil krvi a utrpenia, aby bolo na fotky, aj keď sa na trati zdalo, že nejako viac kŕčujúcich a krívajúcich ultrákov míňa. Dokonca aj na predných pozíciách sa poradie miešalo vraj kvôli kŕčom. On ten tunajší terén, aj keď je na dlhých úsekoch parádne behateľný, na niektorých je zas aj poriadne zákerný, na to treba pri nasadzovaní tempa myslieť. Ale obetí bolo vari len deväť, čo je teda super nízke číslo, to klobúk dole. Veď výsledky sú TU . Ani vrtuľník neletel, tak si tie krvilačné škrapy budú musieť zas rok počkať. Akcia to bola klasicky vydarená a zdalo sa, že bezchybne zorganizovaná, ako to len Belo a spol. vedia – netreba váhať a ísť sa nechať aj o rok zožrať, alebo aspoň požuť tými škrapmi. A zatiaľ sa trebárs namotivovať fotogalériou tu dole alebo balíkom fotiek na Zonerame .Všetko ostatné a podstatné je na stránke UltraKrasu .

Rišo Pouš