Ultra Fatra 2017

Sme o rok starší, niektorí aj sprostejší. Lebo dobrovoľne sa prihlásiť na takúto brutalitu? No fakt, môžem potvrdiť, lebo vlani som sa tu len autom vozil, no teraz, aj keď nesúťažne, som si to chcel voľne prejsť. Že pofotím, na V100 zľahka potrénujem. Máš vidieť... Lebo parametre 55km/+3800m povedia síce niečo, lenže treba k nim prirátať aj charakter terénu. Najmä ten robí z UF extrém. Dlhé, prudké a najmä prudko technické zbehy a výšľapy, olízané korene a kamene, blato pod nohami, popadané staré stromy cez chodník... Ak by toto bolo na celej trase mokré ako tohoročný začiatok cez Japeň, zbohom zdravý rozum! Lebo aj bez vody je pre túto akciu priliehavejší názov ultratrail ako extrémny beh. Často sa tu totižto bežať ani nedá...

Ale počko teda vyšlo tento rok! Po chladnej vlne ešte v piatok posledný lejačik zavlažil juh Veľkej Fatry a v sobotu už slnko na plný úväzok! V kombinácii s osviežujúcim severáčikom na hrebeni skoro ideálne podmienky. Aj keď zas sa niektorí sťažovali, že priteplo bolo... Hehe, a čo chcete v júli?

Takže ráno v Harmanci pri lesnej správe skoro všetko po starom, ale nejaké zmeny samozrejme nastali. Najviac viditeľná bola nová brána a nejako viac traktorov na parkovisku, najviac počuteľná tá, že štartový kohút bol nejako zarazene ticho :-)

Zmeny samozrejme aj na trase. Čipovalo sa ako vlani, na UltraHikingu ste mohli sledovať priebeh akcie online. Len na Ploskej, Rakytove a Sidorove sa nerobili selfíčka, ale štikali sa štartové čísla. Teda mali sa, lebo dáko sa tie klieštiky zasekávali. Tak zas selfíčka, pre istotu... Inak: taká poznámočka k tomuto. Nie je to veľmi vkusné, aby sa okolo smerovníka po akcii váľalo 200 papierových hviezdičiek, kvietkov a pod. Klasické orienťácke kliešte by boli vhodnejšie.

No a malá zmena trasy, nešlo sa na Šiprúň. Fajn, lebo taká trochu nelogická zachádzka to bola a nie je to tam dobre značené. Tento rok inak nebola trasa svojpomocne doznačovaná vôbec, vraj sa to nepáči správe NP. Ale vravím ako vlani: mapa je povinná, hlavu má každý. Nepoznám? Naštudujem si... Našťastie čo som počul, nejako brutálne sa neblúdilo a keď, tak len malé odskoky.

UF je už známa aj svojou „štartovou rovinkou“, podobnou výbehu na Slavkáč na vertikálnej Šelme. Ale keďže v doline ráno chládok, takmer 200 trasúcich sa masochistov (zdvojnásobený limit oproti vlaňajšku!) vyletelo o siedmej do Japeňa takým tempom, ako keby cieľ bol za zákrutou. Rýchlo a zbesilo je slabý výraz. No skús fotiť za jazdy... Prví zmizli ako gáfor.

Po prvom krmelci a očipovaní na Starých Horách už bol výšľap na Krížnu o dosť pokojnejší a roztriedenejší, niektorí aj hlavy zvesili. Už??? V lese sauna, nad lesom vetrík, mňam!  A ta panoramata!!! Ale čo to? Ani na Japeni, ani na Majerovej skale a takmer nik ani na Krížnej sa nekochal! A to som bol už v zadných radoch niekde. Všetci valia ďalej ako besní – orgovia čo ste im sľúbili na Borišove, pečeného kamzíka? Alebo to kvôli časovým limitom?

Pod Borišovom skončil hádam jediný dlhší, skoro súvislo behateľný úsek a viacerým sa spred chaty moc nechcelo, keď videli, čo ich čaká: vraj „vítaná zmena rytmu“. Na Ploskú – ale jej názov nech nemýli, z tejto strany vôôôôbec nie je ploská hehehe.

Kto ju dal, dostal sa do dlhého úseku trate (až po nasledujúcu občerstvovačku na Smrekovici), charakteristického najmä hrboľatými traverzami. Úsek je spestrený jedným nenápadným kopčekom, Rakytov sa volá. Toľko p*****ania som už dlho nepočul. Ale čože? Si tu dobrovoľne, tak trp, no nie?

Po kŕmení u vojakov na Smrekovici ešte zo 15 minút stúpania pomedzi čučoriedky a ďalší pomerne dlhý  a komfortne behateľný (kto ešte mohol) úsek na Malino. Lebo pod nohami rovno a široko. Na zjazdovke až moc široko, a strmóóó fest. No ale dole už bolo vidieť aj počuť posledný krmelec, baby nezachrípli ste do večera?

Noooo a tá chuťovečka na záver, to muselo ostať od vlani. Brutálne a nekonečné Sidorovo smerom hore aj dole. Tu informácia z poslednej kontroly na Maline, že „už len 5km“ hnusne zavádza. Užil si niekto ten výhľad zhora na Vlkolínec? Neviem či sa dá s takou spenenou hubou...

Ale kto sa potom vynoril z lesa na lúky, uvidel mega elektrický stožiar a neuvidel značku, že kade ďalej, asi už bol dosť rád. Veď RK pod nohami, to už sa dá do cieľa hocikade, aj keď sa možno bolo treba domácich opýtať. Cieľový asfalt pomedzi domy a cieľová alej na námestí... Kto stihol do ôsmej večer (13 hodín po štarte), bol zapísaný. Víťaz to dal pod sedem, šialenec...

Neviem kto sa tešil na afterku v telocvični, mne sa zdalo, že väčšina ľudí prchala domov lízať si rany. Ja tiež, takže s „ľahkým tréningom“ spokojnosť. Lebo toto je asi ozaj najextrémnejšie „malé ultra“ u nás. Ťažko porovnávať aj s Ultra Šelmou, tam je úplne iný povrch a tu brutalita nekončí ani päť kilákov pred cieľom! Tak o rok hádam zas, masochizmu zdar... Toľko dojmy subjektívne, info objektívne je na stránke podujatia: Ultra Fatra

Rišo Pouš