Tlstá a Ostrá koncom zimy

Tieto dve „perly“ Veľkej Fatry sú navštevované v zime, v lete vďaka ich atraktivite aj dostupnosti. Podrobné informácie o oboch krásaviciach aj o ich okolí sú na Vetromagu TU , takže sa veľmi nebudem rozpisovať, viac povedia fotky. Hádam len toľko, že som zvolil asi najobľúbenejší prístup nahor - z Blatnice cez Konský Dol. Z jeho horného konca, od smerovníka na Muráni som sa vrhol doprava smerom na Ostrú (po žltej), odtiaľ potom po zelenej „zozadu“  cez Bágľov kopec na Tlstú a z tej nazad dole do Gaderskej doliny po modrej, okolo jaskyne Mažarná. Celé je to podľa máp asi na 6,5 hodiny, snehu nebolo veľa a  predpokladal som, že chodníky budú poriadne prešliapané, tak som bol zvedavý, koľko mi to bude trvať reálne. Zima dodáva aj týmto kopcom osobité čaro, a ešte keď je obloha „čistý plech“, ani nehovoriac. Také počasie som síce nevychytal, a aj tá zima koncom februára vyzerala skôr ako začínajúca jar, ale čo...

Chodník Konským dolom bol samozrejme udupaný, ale sneh aj ráno už bol mokrý, väčšia sranda isto bola o pár dní neskôr, keď to zamrzlo, ale keď som tam bol, zima sa tvárila, že sa poberá na večnosť. Mne to zatiaľ lepilo tak akurát, že to dobre držalo vibramy. Vyššie, v strmom závere pod smerovníkom to už boli skôr schodíky ako chodník.

Traverzy na Ostrú tiež prechodené, komfortný úzky chodníčok. Ostrá a celý jej hrebienok až po Zadnú Ostrú, to sú strmé svahy otočené na juh, takže úplne bez snehu, kamzíky sa mohli prejedať. Suchá tráva bola miestami previata vetrom aj do severných, zasnežených a zalesnených svahov, čo robilo zaujímavé efekty: chodník bol do zlatista podstlatý :-)

Od Zadnej Ostrej až po Bágľov kopec sa ide skoro stále lesom, po hrebienku, tam bolo snehu miestami tak zo meter. Tu už v zime veľa ľudí nechodí, tak aj chodník nebol až taký vychodený, väčšinou len hlboké stupaje v snehu. Ale dalo sa, len nohy bolo treba dosť vysoko dvíhať. Dobre sa nadrel, kto to tu prvý prešliapal... Najväčšia sranda bola dostať sa hore z lesa na kamenné terasy, tam bolo snehu v strmých úšustoch naukladaného dosť - niekedy aj do „vajcovej“ výšky, o čom svedčili prepadnuté stupaje. Až do čučoriedok.

Bágľov kopec aj samotná Tlstá zas už komfortne vychodená, na vrcholovej „plešine“ tradične sneh dlho neobstojí, aj teraz tu bolo viac trávy. A tradičné ďaleké rozhľady. Potiaľto som trochu meškal oproti časom na smerovníkoch, predsa len v tom snehu to nejde ako po suchom. Naopak - vedel som, že smerom dole to zbehnem o dosť rýchlejšie. Snehu na chodníku k Mažarnej bolo tak akurát, že bol uchodený do rovna, mäkší ako hlina a kamene v lete a zároveň sa dalo po tom snehu „korčuľovať“. Len na terasách nad Mažarnou akoby uťal - po snehu zrazu ani stopy. Krásny príklad, ako priepustné podložie robí svoju prácu.

Mažarná, to je zas iná krása - dno vystlaté desiatkami ľadových „stalagmitov“, no nádhera. Zatarasený skoro celý vchod. Dozadu do jaskyne som ani nešiel, stačilo obdivovať zvonka. A potom už len ďalšie šmýkanie dole lesom, v čoraz redšom a mokrejšom firne, ktorý dobre maskoval poukrývané korene a šutre. Z bočnej Vápennej doliny som sa v hlavnej (Gaderskej) vynoril priamo pod hradom po necelých siedmich hodinách a ostávala už len necelá pol hodinka do dediny, k autobusu. Po mokrej, zľadovatenej asfaltke, kde sa už Turčania (ako vždy v nedeľu popoludní) usilovne korzovali.

Rišo Pouš