Slatinka

Dedinka len kúsok na východ od Zvolena, kde akoby sa zastavil čas. Pretože od r. 1954 existujú plány na vybudovanie priehrady, ktorá ju mala zatopiť. Štát preto ľudí už dávno vysťahoval a v dedine zakázal novú výstavbu aj opravy domov. Od r.1993 tu ale pôsobí rovnomenné, veľmi aktívne občianske združenie (https://www.slatinka.sk), ktoré bráni tomuto zombíkovi opäť vyliezť z hrobu, no najmä chráni nevšedné prírodné a estetické hodnoty povodia riečky Slatina, vzdeláva ľudí a ukazuje im, že nie technokratický boj proti prírode, ale jej rešpektovanie a spolupráca s ňou, to je naša budúcnosť. Ostražitosť je stále namieste, lebo okrem iného sa riečka Slatina v posledných rokoch „neslávne preslávila“ aj vďaka arogancii majiteľov hriňovskej mliekarne, ktorí zámerným vypúšťaním odpadov do rieky už párkrát vyhubili takmer všetko živé v nej. Aj teraz na hladine plávalo množstvo žltobielej peny (dúfam, že prirodzeného pôvodu), ryby hore bruchom našťastie po hladine neplávali. No najmä: Slatinkári vymysleli okolo toku riečky veľmi príjemný náučný chodník, kam som sa už dlho chystal. Spolu s „prísunom a odsunom“  po brehoch nádrže Môťová to vydalo asi na 13 km, čiže je to nenáročná prechádzka s pridanou hodnotou kvalitných informácií o živote v rieke a jej okolí (zdroj: mapy.cz):

Počasie sa síce v polovici novembra zmenilo z plnofarebného na poriadne šedivé, čo okrem opadaných listov ešte umocňovala nízko zavesená inverzná oblačnosť, ale krajina je tu pekná v každej ročnej dobe. Možno aj vďaka tomu, že nebola „urbanizovaná, industrializovaná či inak technokratizovaná“ práve kvôli tým plánom stavať priehradu. No a malo to počasie aj výhodu: pomedzi holé stromy bolo pekne vidieť rieku aj interiér jej lužného lesa a jemné svetlo bez silných svetelných kontrastov nerušilo foťák pri práci :-)

Vyrazil som teda od hrádze po severnom brehu (žltá značka). Okupujú ho takto na jeseň rybári, majú tu vydupané početné plošinky. Cesta sa rýchlo mení na kľukatý chodník krovinatým lesom, s početnými vyhliadkovými miestami a malými „plážami“. Romantika končí pri budove veľkej socialistickej „zotavovne“, ktorá má už zjavne najlepšie roky dávno za sebou (je takých budov na okolí viac).

Potom sa dá (po neznačenom chodníku) popri brehu a krížom cez lúku dôjsť priamo k mostíku cez Slatinku, kde NCH začína. Teraz som však ešte potiahol ďalej po žltej a spravil som si okruh so zachádzkou skoro až do Lieskovca, či niečo zaujímavé nenájdem. Pekná cesta lesom síce (všetky povrchy a na nich najmä dubové lístie), ale nič extra. Fajné na prechádzku, aj na bajku – ale to vlastne takmer celá dnešná trasa. Zaujímavé je snáď len to, že prevažne dubový les je tu veľmi mladý a z tej mladiny iba smutne trčia pne starých stromov:

Napriek nedávnej ťažbe (vzhľadom k veku lesa) sa tu pár krásnych exemplárov starých dubov zachovalo. A práve od jedného z nich vedie odbočka zo žltej – výrazná cesta dole cez veľkú lúku priamo ku brodu. Hneď povyše je mostík, teda začiatok náučného chodníka. Prvá ceduľka a šípka navigujú stále po severnom (pravom) brehu, proti toku riečky. Do dedinky Slatinky sú to nejaké tri kiláky krásnymi lužnými lesmi s prastarými jelšami, suchými dubinami vo svahoch vyššie nad korytom, po lúkach aj tesne popri brehu, nádhera!

Potom dedina ako z historického filmu o kolektivizácii :-) Niektoré domy už asi nik nedá dokopy, ďalšie sa majú lepšie, je to tu taký mix. Namiesto popisných čísiel mená rodín. V bývalej škole epicentrum miestnych environmentálnych aktivít – vďaka za takýchto ľudí! Hneď naproti mostík, cez ktorý treba opatrne, aby noha v diere neostala, na leto je tu na schladenie brod. Na druhom brehu malá zvonička, pár domov v rôznom štádiu staroby a už je tu rampa a cesta von, do chotára.

Návrat späť do Zvolena je na úvod po širších, a aj trochu blatnatejších cestách, lesohospodári sa tu samozrejme premávajú. Náučný chodník vedie najskôr ďalej od rieky, po hornom okraji nivných lúk a do stúpania lesom. Z hnedého lístia vystrkujú zelené hlavy machom obrastené balvany, zaujímavo zoradené do radov a akýchsi oblúkových valov. Početné prameniská a potôčiky sú preložené jednoduchými mostíkmi. Kým na protiľahlých, slnečných a suchých svahoch dominuje dub, tu má hlavné slovo buk a javor.

V najužšom mieste doliny náučný chodník opúšťa stúpajúcu lesnú cestu. Strmo, ale krátko klesá do lužného lesa, aby sa tam, pri poslednej informačnej tabuľke, zamyslel nad budúcnosťou miestnej krajiny, rieky aj dediny. Potom už sa vpredu otvára brána na lúky - z ich horného okraja je pekný spätný pohľad do zaklesnutého, zalesneného meandra Slatiny, smerom dopredu je to naopak panoráma širokej doliny s voľne meandrujúcou Slatinou, postupne sa rozširujúcou do vodnej nádrže Môťová. V diaľke vidno mostík, pár stoviek metrom nad ním, na konci asfaltky, je veľká tabuľa o náučnom chodníku aj so zásobníkom papierových sprievodcovských plagátikov.

Potom už len sa treba dostať nazad do mesta, ale nie je to len o asfalte. Za skupinou chát sa z neho dá zísť opäť dole k vode a popri brehoch, rybárskych čistinkách, malých aj väčších plážach, a aj po jednom mostíku cez potok je to príjemný koniec prechádzky, až ku hrádzi. Odtiaľ už napríklad chodí mhd, peši do centra je to zhruba polhodinka. Odporúčam – lebo aj keď počasie som nevychytal a fotky tomu zodpovedajú, tu skôr išlo o pridanú hodnotu informácií, ktoré doslova nútia zamyslieť sa nad inými ako ekonomickými hodnotami krajiny a jej budúcnosti. A to sa dá len na mieste ako je toto – stačí sa vedieť pozerať a vnímať.

Rišo Pouš