Rusínska stovka 2021 – podľa P. K.
16.10.2021Prvý ročník nového preteku na ďalekom východe, v okolí Údolia smrti, nie toho Amerického, toho nášho Slovenského. Mala to byť moja prvá stovka po 2 rokoch. Natrénované nebolo dokopy nič, tých pár 10 km behov po rovine veľmi nepomôže, no pre zlepšenie psychiky som to potreboval – zničiť sa. Lákalo ma mnou nepoznané prostredie a rovnako tak aj okolie Dukly som vždy chcel vidieť. V slabej chvíli lanárim Riša, či sa nepridá pohodovým tempom, aspoň bude môcť viac fotiť a veľmi sa nezapotí. Je rozhodnuté, ide sa... a mňa pomaličky začínajú chytať stresy, čo som to len spravil a prečo si to vlastne robím – no nemôžem stráviť radšej krásnu sobotu na krátkej prechádzke v prírode? Môžem, a aj strávim, no na dlhej.
Nastal piatok, deň pred dňom D, alebo deň pred dňom Z? Zomriem? Ráno balím klasikou – čo nemám, nepotrebujem. Treba sa poponáhľať a ísť aspoň na chvíľku do práce, lístok na vlak cez celú republiku mám už kúpený. Na stanici je spolu so mnou asi polovica Slovenskej republiky. Kvôli COVIDu skoro nedýcham, bol to risk ísť vlakom, no autom by ma to asi zabilo. Vlak, kniha, hudba, spánok – vo Vrútkach sa pridáva Rišo, tak prekecáme cestu. Neboli by to ŽSR, keby nemal vlak z Margecian do Prešova meškanie. Samozrejme posledný spoj do Stropkova nestíhame, tak ideme jemnou zachádzkou cez Svidník. Máme asi hodinu čas, ktorý zabíjame romantickou večerou v miestnej staničnej reštike pri miestnych štamgastoch a utopencoch s horčicou.
Z podniku nás vyháňa Julka, že keď socializácia, tak neďaleko v pizzérke. Posledným spojom ideme do Stropkova, po celom dni ma vypína... Rišo so mnou trasie, už sme tu. Škola, prezentácia, prehodiť pár slov s orgami, telocvičňa (JEEEJ, oni tu majú žinenky) a kóma. Budík na šiestu, ranné rituály, výklad trate a šup ho na námestie odkiaľ je štart.
Zvon na kostolnej veži odbil sedem hodín, výstrel z pištole a kolóna sa pohla. Prebiehame cez rozospatý Stropkov, všade dobrovoľníci, aby sme nezablúdili. Klobúk dole. Na čele pretekov pacer, ktorý nás prevedie mestom, škoda len, že na stovku sa veľmi nedá ísť štvorkovým tempom. Teda dá, po prvý kopec, tam ma môže čakať pristavená sanitka s nachystaným defibrilátorom. Konečne kopec, spomaľujeme. Zo začiatku sa ide veľmi ťažko, dnes to bude bolieť. Hlava je plná zlých myšlienok, ktoré nie a nie ustúpiť, kvôli nim som sem šiel, potreboval som vypnúť, čo sa zozačiatku vôbec nedarilo. Našťastie trasa bola perfektne značená, takže nebola potreba 100% sústredenie.
Prebiehame Kochmanom a nasleduje prvý zbeh. Neviem si pomôcť, no veľmi mi to pripomína Lazovku (Lazová stovka). V Rakovčíku kvôli nám dobrovoľníci zastavujú dopravu, kamióny, autobusy, všetko stojí, toto som zažil iba pár krát . Opäť vbiehame do nekonečného lesa, a v tom svetlo na konci tunela. Lúkou cez 385-ty Grúň na Slovensku a cez Rajsovu horu zbehom k prvému kŕmidlu s krásnym názvom – Smetisko (15,4 km). Občerstvovačky tu majú pekné a nie všetkého zbytočne veľa, to sa mi páči. Keďže som začal nalačno, treba sa aj jemne naraňajkovať, ale Rišo ma už ženie, nech nám neostane zima. Veru, počasie dnes hlásili pekné – polooblačné, aj Oskar by mal vykuknúť, no akosi sa mu dnes nechce. A tak ideme celý deň pod mrakom a keď človek aj na chvíľu zastaví, už cíti chlad. Takže veľmi sa nezdržujeme a pokračujeme. Nasleduje výšľap na neďaleký Ostrý vrch a následne sa odkláňame zbehom cez Horu, kde nás dobrovoľníci rozdeľujú na dve trasy.
Tie sa neskôr spoja, no nám stovkárom to jemne predĺžili – trasa 66 km ide priamo dole. My ideme cez Prielažťok (tento názov som si nemohol odpustiť ). Dobehli nás aj Maťo s Vladom, tak je veselo. Zbehom ideme do Svidníka, opäť kvôli nám zastavujú dopravu, nestačím sa čudovať... Odkláňame sa cez vojenský cintorín okolo Pamätíka II. svetovej vojny.
Napájame sa na asfaltku, ktorá vedie do Nižnej Jedľovej. Tu je dobrovoľníkom miestna pani starostka a odkláňa bežcov z kratšej trasy na dedinku Kapišová, stovkári pokračujú ďalej smerom na sever. Prechádzame cez vrch Rohuľa, kde je aj rozhľadňa, no zbytočné výškové metre veru nemáme v pláne a hneď zbiehame na občerstvovačku do Belejoviec (32,1 km). Menu pestré, no treba sa pohnúť ďalej. Ako tak s Rišom prepočítavame čas, radi by sme sa ešte na Duklu dostali za svetla. Cesta vedie nekonečnými lúkami do Vápenického sedla, odkiaľ sa začína stúpať na hrebeň, čiže Slovensko-Poľskú hranicu.
Všade sú samé zákopy a vojnové hroby, až sa dostávame do Filipovského sedla a teda hore na hrebeň. Stretáme už kopu poľských turistov, takže z ahojte prechádzame na cześć . Takmer celý hrebeň je po singláči, no príjemne behateľný, iba občas nás prekvapí prudšie stúpanie. Po celý čas sme v lese a občasná výhliadka nás poteší. Rišo začína behať po kríkoch a ja cítim, že mám konečne čistú hlavu a tak zrýchľujem. Je pravda, že netreba schádzať ďaleko mimo chodníkov, ešte stále je tu dosť nevybuchnutej munície. Zbiehame do Šarbovského sedla (48 km) na kŕmidlo. Tak takúto občerstvovačku sme ešte na Slovensku nemali. Chalani ju mali pripravenú štýlovo – na starej vlečke pripnutej za traktorom.
Na Duklu je to neďaleko a tak sa ponáhľame ďalej. Hrebeň nám už pripadá nekonečný a priam jednoliaty, nič sa nemení a mám pocit, ako by sme behali v kruhu. Prudkým zbehom bežíme cez Dukliansky priesmyk. Pri hranici sa jemne odpájame a ideme okolo pamätníka. Konečne som tu, prvý krát v živote. Škoda, že len tak na rýchlo, človek ani nemá chvíľu na rozhliadnutie. Strácame chodník, no hneď ho aj nachádzame a pomaličky stúpame späť k hranici. Dukla (57,8 km) a ďalšia občerstvovačka. Tu už majú aj nejaké teplé jedlo, tak si pýtam iba čistý vývar a trošku ryže.
Rišo súri, začína byť zima a veru je to cítiť. Podľa prepočtov by sme mohli stihnúť ešte ďalšiu občerstvovačku bez čelovky. Popravde, od začiatku preteku som tu mal stanovený taký malý cieľ – ak by sa šlo ťažko, tu by som to trápenie ukončil. A trápenie veru prišlo, no všetko po poriadku. Ak by som vedel čo ma čaká, asi by som tu dlho rozmýšľal, či ísť vôbec ďalej... Opäť teda napojenie na hrebeň, no tu sa akosi začína kopiť blato, tak preskakujeme kaluže a obchádzame ťažké úseky plné vody mimo chodníka. Dobiehame Veroniku, ktorá sa k nám na chvíľku pridá a tak sa pomaličky predbiehame, ako sa komu dá. Sedlo Javoriny a neskôr Beskyd, z ktorého by sa trasa dala krásne stihnúť dole na občerstvovačku, ale my pokračujeme v blate až do Kúta, kde sa z hrebeňa odpájame. Kontroluje nás tu skupina milých ľudí a povzbudzujú obrovským zvoncom. Zbiehame teda dole značkou, ktorá je síce na mape aj stromoch, ale živej duše tu už asi poriadne dlho nebolo a chodník takmer nevidno. Na päte začínam cítiť otlak, no veľmi ho neriešim (ale mal som...). Krkolomne sa dostávame až na Plat a odtiaľ zase miernym stúpaním smerom k Beskydu, kde sa tesne pod hrebeňom odpájame. Tu už sa začína stmievať, no Rišovi oznamujem, že čelovku sa mi teda loviť z batoha nechce (je niekde na samom dne), takže skúsime vydržať až do občerstvovačky bez nej. Vynárame sa z lesa a cez mokré lúky plné vody vbiehame tesne pred obcou do totálneho blata.
Nadávam ako pohan a tak vbieham na občerstovačku do najmenšej obce na Slovensku – Príkra (12 obyvateľov), kde je občerstvovačka v miestnom obecnom úrade, čiže unimobunke (77,2 km). Vyťahujeme čelovky. Na kontrole to žije, až sa mi nechce ísť ďalej, no a tie dobroty, joooj... Poďme ho ďalej, opäť lúkami, kde z nás aspoň opadne to nepríjemné blato. Väčšinu stúpania máme za sebou, no pílkovitý profil trasy hovorí, že do cieľa to bude ešte drsné. Navyše Rišo – detailista – pozeral okrem profilu aj mapu a jednotlivé vrstevnice stúpania a ubezpečoval, že zadarmo to nebude. Cez kopec Rusinov zbiehame do dediny Miroľa. Fotíme kostolík, v tom sa nejako pozabudneme a schádzame z trasy. Toto sa nemôže diať, obzvlášť v takom pokročilom kilometri, vraciame sa teda späť na správnu trasu. Po lúke cez kopec opäť do lesa a následný zbeh, kde bolo asi po kolená blata, čistá balneoterapia. Najhoršie, že tieto úseky nie je kvôli ťažbe možné obísť a tak bežíme krížom. Kto našiel čo najmenšiu hĺbku blata bol víťaz. Napájame sa na Jozefínku a konečne aspoň kúsok cesty cez obec Gribov. Trasa sa stáča ku miestnej kalvárií, z ktorej zbiehame do dediny Bukovce, kde je pri miestnom ihrisku občerstvovačka (91,4 km). Keby sa mi tak chcelo, ako sa mi nechce. Ľahnúť si už do spacáku a nepohnúť sa. No nie, do cieľa je to necelých 25 kilometrov. Nasleduje ďalšie stúpanie, no toto bude ešte o to horšie, že cez kopec nevedie klasický chodník a organizátori ho museli svojpomocne spraviť. Teda nemuseli – no žasnem, čo všetko pre nás zopár magorov boli ochotní spraviť. Húštinou, lesom, opäť húštinou cez kopec do dediny Veľkrop. Odtiaľ zase stúpanie okolo miestneho vojenského cintorína. Všade na okolo počuť ručiace jelene... čistá romantika. Po vrstevniciach hore a krížom dole do Soľníka. Cez dedinu nás sprevádza líška. Rišo sa už na moje zúfanie nemôže pozerať a tak vyťahuje chemické zbrane: „Tu máš takú vodičku, za ňou hoď do seba gél a to pomôže“. A veru pomohlo, za pár minút som cítil, ako sa mi rozširujú zreničky a všetko prestáva bolieť. Čelovky nám slabnú, no bežíme a dokonca aj do kopca. Cítil som sa ako vo filme Limitless. Opäť strmo hore a dole do dediny Potôčky a na posledné stúpanie pred poslednou občerstvovačkou. Vojtovce a teda posledné kŕmidlo (106,4 km). Dopĺňam vodu a už Riša ženiem do kopca. Konečne posledné stúpanie dnešného Mordoru. Z lesa na lúku, pod nami sa za svetla pouličných lámp rozprestiera Stropkov. Cez mesto nás ešte popoženú miestny trhači achiloviek, nech nespomaľujeme. Školský areál a vykúpenie, dnes už sa nemusím ani pohnúť... Za potlesku vbiehame do vytúženého cieľa. Máme to za sebou.
Hodiny ukazujú 114,06 kilometra a 4297 metrov stúpania, trvalo nám to nekonečných 19 hodín. Pred socializáciou do horúcej sprchy, koľká to slasť pre unavené telo. Zombie párty v plnom prúde, no iba za podmienky, debordelizácie organizmu s tekutou dezinfekciou. Žalúdok na seba nenechal dlho čakať a potreboval prijať aspoň trošku potravy, čo bola asi zásadná chyba. Osadenstvo by vedelo rozprávať. Telo vydržalo asi do tretej ráno, potom sa pobralo na žinenku do spacáku.
Trvalo to nekonečné 2 roky, kým som sa opäť odhodlal postaviť na štart preteku dlhšieho ako 80 kilometrov.
Rusínska stovka, ako nový projekt Klubu bežcov Stropkov sa zapísala nezabudnuteľným písmom do údov Slovenskej ultra scény. Vynikajúca organizácia, značenie trasy, zastavovanie dopravy, úžasné občerstvovačky a veľa skvelých dobrovoľníkov. Klobúk dole.
Vidíme sa o rok!
https://www.strava.com/activities/6019991572
Peter Knížat
(zverejnené 10.10.2021 na https://peterknizat.blogspot.com/, foto: Richard Pouš)
Súvisiace články:
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (866x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (844x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (823x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (798x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (713x)
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (693x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (688x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (682x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (675x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (664x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...