Ponitrianska stovka 2021 – posledná

13.09.2021
ponitrianska-stovka-2021-–-posledna

Tak tak – aj úspešné podniky končia! Mala byť síce posledná už tá lanská, jubilejná, desiata, ale vieme ako bolo... Kvôli prísnym protikovidovým opatreniam nemohla byť ani zombícka afterka, ani živá hudba, ani ohňostroj nad nočnou Nitrou v cieli, ani švédske stoly a ani iné, určite plánované benefity. Ale sa teda naši dobrí orgovia uzhodli, že to ešte raz skúsia tento druhý septembrový víkend, aby sme o nič neprišli. Lebo nás majú radi. No ale ako naschvál – tretia vlna pandémie na vzostupe. Tak síce živá hudba zas neprišla, iba dídžej Reprák, ale predsa to bolo o stupeň lepšie: nemuseli sme utekať s náhubkami až za mesto, v cieli aj socializácia bola možná, aj keď len vonku. Aj debordelizácia bola umožnená, aj keď sprcha vraj len studená (pre väčšinu). Našťastie počasie vyšlo takmer ideálne – ráno síce poriadny, drkotavý chládok, lebo jasné nebo, ale potom už krásny deň, pre niekoho až moc teplý. Tak aj prezentácia mohla byť vonku a aj tam sa teda spravilo opatreniam zadosť. Štartujúcich sa urodilo na mrte, plná štartovka, na čele aj s viacerými mimozemšťanmi, tak aj víťazné časy boli očakávané kozmické. Čo viac chcieť pri derniére?

Tiež som bol spokojný už vopred, lebo po  desiatich absolvovaných „péstovkách“ som dostal veeeeľkú dôveru – robiť spoločníka VIP motorovej myši minimálne svetového formátu, pri jej prvej stovke v živote. Na druhej strane, mal som aj trochu obavy – čo bude, ak deva pôjde ako drak? Uženie ma k smrti, lebo ego mi nedovolí spomaliť! Alebo keď naopak zistí, že to nejde – neumriem od zimy pri čakaní na ňu niekde na Remitáži? Ale som to riskol a nič teplé na seba som nevzal. Že pravdepodobnejšia bude tá forsáž a divoké tempo až do cieľa. Poznáme motorové myši...

A tak sme sa teda úspešne našli v tom frmole na takmer preplnenom Námestí baníkov v Handlovej, pred siedmou ráno, pod bránou SUT. Pár taktických rád, kým ujo náčelník (isto zas o čosi šedivší z tej nesmiernej zodpovednosti) povykladal do mikrofónu čo a ako. Tri, dva, jeden... A išlo sa do prvého kopca poslednej Ponitrianskej stovky. Ospalé mesto si akoby ani neuvedomovalo, o akú svetovú atrakciu prichádza – žiadne davy divákov, žiadne delové salvy na počesť nám, nadľuďom – tak mu treba! Ani Robo nepotiahol pace car pred nami výnimočne až do lesa, zase ostal zbabelo niekde pri poslednom dome. Aspoň ten nadzvukový tresk otriasol Handlovou, ako odleteli ufóni.

My normálni nadľudia sme sa poslušne zoradili do hadíka – ten sa inak roztrhal hádam až niekde za Vtáčnikom, toľko nás bolo! Cesty lesmi parádne suché, len zase o niečo viac načaté traktormi. A aj popadaných stromov bolo akosi viac, asi po tej nedávnej búrke. Chlapci na K1 na Griči boli leniví rozložiť sa až na vrchole, tak sa potom čudovali, že im pár ľudí ušlo bez dierok v karte. Ale zas - keby neboli na tej križovatke, možno by ich ušlo viac – takých, ktorým vlastná premotivovanosť už na začiatku zatemnila mozog a kontrolu by prehliadli. Ale to nebola žiadna tragédia. Mne rýchlo zmizli optimistické plány, že budem stíhať všetko v pohode, najmä fotenie a obzeranie krajiny. Mal som čo robiť, aby som občas stihol niečo cvaknúť, a už som len šprintoval nazad do závesu za moju „zverenkyňu“. Sakra, aby nerobila pacera nakoniec ona mne! Len som sa modlil, že po polovici spomalí. Najmä keď som sa od nej dozvedel, čo ona všetko pobehala (a s čím na chrbte), napríklad keď robila na jar sprievodkyňu Paľovi Porubčanovi na „esenpéčke“.

Pekné, behavé lesy za Gričom, slnko zľava a ani sme sa nenazdali, už na nás El Prezidente spod vysielača vykrikoval, že nás všetkých „vykleští“. Tak keď sme sa nechali, pustil nás ku krmelcu K2, ale z obžierania nič. Kým mi uschla dezinfekcia na dlaniach (aspoň tak, aby tie fajné piškótky nemali alkoholovú príchuť), motorová myš už bola dakde...Tak len kus dyne do ruky a daváááj za ňou. Ale všeobecne ešte vládla taká tá prvotná premotivovanosť a davová psychóza. Aj jelene zdá sa podľahli, lebo na jednom mieste zrazu vpravo od chodníka buchot, rachot a zo dva zrazu šprintom poza našu skupinku, krížom cez chodník. Až tak, že jeden kus poriadne nabúral do stromu. No, ľahol tam rovno do krovia a ostalo zrazu ticho... Tak toto som ešte nevidel!

Ale blížili sme sa na Vtáčnik, najvyšší bod trasy, potom už to bude v pohode, do cieľa len z kopca, že? Len zas nebolo času vychutnávať výhľady na elektráreň a iné hornonitrianske dominanty, fičali sme ďalej. Došlo už aj na múdre starecké rady, že pozor na zakopnutia, tie sú najmä z kopca nebezpečné – viď ten jeleň. A ten má 4x4, teda lepšiu stabilitu ako my dvojnožce. Až na K3 vo Veľkom Poli to tu je z kopca fest dlho, aj keď nie strmo. No, prežili sme, len tempo dáko nepoľavovalo. V dave už zato začínali vládnuť mierne obavy z tepla – že čo bude, keď vylezieme z lesa. No, pri štáli Anglet sme aj vyliezli, aj nič nebolo. Lebo čerstvý južný nás dochladzoval celkom úspešne. Zato výhľady sa otvorili a pod nohy sa nebolo treba až tak pozerať. Krásna krajina, a ešte v tomto počasí...

Pred K3 obojsmerka hore – dole dedinou, aby sme si mohli skontrolovať odstupy od potenciálnych súperiek :-) Malé boli zatiaľ, a zatiaľ som aj registroval možno začiatky takého malého, vnútorného boja – či sa hecnúť a dobehnúť, alebo ísť na pohodu, lebo ktovie čo telo povie za Skýcovom. No ešte bolo skoro na psie kusy. Aj tak som ledva stíhal pri krmelcoch, čo som chcel. Ledva som zaregistroval dvoch frajerov vo finišerských vestičkách UTMB a Lavaredo (no hotové modelky ultratrailové, hehe) a už som s chlebom v ruke šprintoval hore dedinou, lebo zas mi parťáčka kamsi ušla :-)))

Ale dobre, tiež čosi tlačila do hlavy za jazdy, tak trochu spomalila. Tie lúky pred Penhýblom neboli vôbec slnkom rozhicované, paráda! Zato tie asfalty za Penhýblom, aj keď v tieni, to je trest pre nohy, zvyknuté na terén. Aspoň, že sa dá kluskať vedľa seba. Pri studničke vedľa cesty normálne šóra na vodu bola, ďalšia „kúpelňa“ dobre padla na Brezovom štáli. Len potom zas tie asfalty, až do Jedľových Kostolian. Aspoň že výhľady – aha, a tam vzadu už je aj Tríbeč a aj Zobor, hehehe... Na šťastie pre mňa, začínali sme spomaľovať, viac kráčať. Veď načo strácať motiváciu už na prvej stovke? Treba si to užiť a do cieľa prísť v pohode. Konečne som začal mať viac priestoru na kompozíciu, nie len na cvakanie, hehe... Zato sa začínali ozývať reči o potenciálnej Javorníckej, o mesiac. Dobré znamenie!

K5 a rovnaký scenár, nestíhačka. Aj keď zastávka už trooošku dlhšia. Ale: obzriem sa, tu je. Obzriem sa druhý raz (len čo som si niečo ďobol) a už jej niet. Fofry a za ňou :-) Zato vychutnávači v tieni na teráske, pri pivečku - noooo, tak to má byť!

Do Skýcova neďaleko a asfaltu pomenej a krajina pekná, no fajn. Stretli sme Vandu H., tváriacu sa ako keby huby zbierala, o kus ďalej Lenku S., krivkajúcu, že ju noha bolí. Ale poznáme tieto pretvarovačky, tieto baby ešte len zaradia vyššiu rýchlosť! A aj tak bolo: pred sedlom Rakyta nás pekne vo dvojici obehli a už ich nebolo. Na K6 reku čo si dám? A dostal som „hubovej“, že nesmiem pohárik na stôl klásť, že len bezdotyková obsluha. Fúha, tak pardón, to som netušil, že až také prísne reguly sú. Ale jasné, nie je to sranda pri toľkých ľuďoch.

Stúpanie na Tríbeč je pocitovo nekonečné – aj dĺžkou, ale už aj vďaka kilometrom v nohách, nabratým doteraz. Tak na oživenie prišiel na pretras aj dej knihy Trhlina, ako inak. Až sa chlpy ježili, ešte že je len september, časopriestorové posuny tu nastávajú vraj až od decembra? Ale pri tom aspoň tie zvážnice rýchlejšie ubehli. A potom, po prudkom výšľape, už ten finálny hrebeň cez Javorový vrch a Medvedí vrch a ktovie aké ešte vrchy bol konečne krajší. Len tie „obilné lány“ sú tam furt za tie roky, a nejako sa z tej trávy mladý les nedvíha. Alebo tu lesníci fakt pestujú dáku trstinu, v tých oploteniach? Dohnal nás aj Majo, ktorý vstal z mŕtvych a z tej kopy dreva v sedle Rakyta, ku ktorej sa isto dákou živicou prilepil a nemohol sa odlepiť. Ale teda podarilo sa mu - a že je aj tak polomŕtvy, tak sa nás bude držať ako kliešť. Predsa len, v kríze sa lepšie ide v stáde. Nakoniec sme sa vari štyria či piati nazbierali. Aj pre tú istotu, aby sa niekto v trhline časopriestoru nestratil. Sakra, už si to musím prečítať!

Prudký zbeh z Tríbča na K7 sme v pohode stihli pri západe slnka, aj sa jedna „západofka“ podarila, aj keď taká zašumená. Výhovorka ako vždy bola poruke – veď len kompaktom z ruky fotená :-) Dole sa nebolo treba nejako moc zašívať, veď ďalší krmelec je blízko, len cez jeden kopček, a dokonca krčma je tam, výber bohatý! Akurát sme sa dozvedeli, že tu (samozrejme ešte za hlbokého dňa) pristál jeden z mimozemšťanov s poškodenými motormi. Ale že pajdal ďalej. No ktovie, žeby predsa len pokazené chladenie? Viacerí hovorili.

Tak čelovky nachystať a zas ten nešťastný asfalt, do Kostolian. Ale nečakaná psychická aj fyzická podpora prišla, tak sa tempo hneď zrýchlilo! To je tá dôležitosť hlavy na ultra – v jednom momente nevládzeš ani ležať a o chvíľu už bežíš vyškerený ako lečo. Jednoducho telo len treba niečím presvedčiť - ono vládze, len sa vyhovára, lebo je lenivé :-)))

Čelovky sme zapli za Kostoľanmi v lese a paráda – už nebolo tak teplo, aby začali mušky otravovať. Len na druhej strane kopca sme naštvali pár sršňov, posedávajúcich po zemi. Alebo boli len zvedavé, čo sa to deje. Len si nás obzerali.

Na Remitáži už rozbehnutá gárdenpárty, okrem tradičných dobrôt (ako klobása s piškótami) lákal aj teplý vývar, ale na ten nebola chuť a najmä čas, samozrejme. Zas len chlieb so „švinskym ľekvarom“ osoliť, ozdobiť uhorkou, pohár coly do druhej ruky a davaj von z kempu, v ústrety tej obávanej Žibrici. Márne každému furt vysvetľujem, že sa na ňu vždy aj hocijako rozbitý teším, že je to výborná zmena typu pohybu po toľkom monotónnom behaní. Nik nesúhlasil ani teraz, ale prežili si ju všetci. Teda tí, ktorí nezakempovali natrvalo niekde skôr. No a zhora ten božský pohľad na vysvietenú nočnú Nitru a okolie. A už vraj len 10 kilákov do cieľa. Nezdalo sa mi to nikdy, a pocitovo ich je aspoň 20 aj tak... To už sme dosť dlho prevažne kráčali aj roviny, tempo sa spomalilo, ale stále v pohode a o to išlo. Trpiaci okolo nás v skupinke asi len slepo závideli.

Nikdy neviem, koľko tých strmých, krátkych brdkov je po Zobor, po zostupe zo Žibrice? Tri? Päť? Alebo tri a Zobor? No C bolo správne. Cestou ešte pípli hodinky, že „100“, tak sme v skupinke skromne oslávili dvojnásobnú stratu ultrapanenstva a valili sme ďalej. No žiadne šampáňo, ešte bolo treba dole zísť. Len keď sme konečne minuli ceduľu „Zobor 400 m“ a nastúpili sme do poslednej strmej steny, zdôveril som sa so svojimi obavami nahlas: „Dúfam, že to neznamenalo 400 výškových.“ Spredu, z tmy, sa ozvalo len „neser!!!“

Ale to už sme tam skoro boli a o pár sekúnd už sme tam už ozaj boli a za nami bol úplne posledný kopec z úplne všetkých kopcov všetkých Ponitrianskych stoviek. Až skoro slza vyhŕkla. Posledné dierky do kariet a posledný, pre nohy tradične nepríjemný zostup do mesta. No neverím, že nabudúce nebude ešte nejaká aspoň virtuálna P100, aby si to niektorí magori a závisláci mohli užiť aj v „svojpomocnom“ variante. Kontrolóri hore na K9 to mali inak aj s muzičkou z dákej svadby v podhorí, ale to boli tie tac-tac odrhovačky, ktoré sa dajú dlhšie počúvať len s troma a viac promilami v krvi, tak neviem, akú mali chudáci noc :-)

Potom už len ten známy, nepríjemný makadam, potom hlina a korene a potom už tie strmé asfalty dole milionárskou štvrťou. Zase raz som si uvedomil, že v noci v lese sa už dávno nebojím, ale v meste akosi stále viac – ako sme sa vyhýbali šialeným taxíkom a keď sme míňali štyroch týpkov, ktorým spod kapucní mikín svietili len červené konce cigariet... Ale všetko dobre dopadlo a po 17 hodinách sme sa v cieli vítali s náčelníkom Radom, náčelníčkou Ľubkou, El Prezidentem a ostatnými, ktorí to tak dobre a ochotne pre nás šialencov a nevďačníkov už 11. raz nachystali. Motorová myš, mne dočasne zverená do opatery, to prežila v ťažkej pohode, ani ju moc zo mňa hlava nebolela, vraj. Tak sme sa len rozlúčili a niečo si sľúbili (bude to bomba!!!), a išiel som otravovať generalitu SUT. Lebo neodpustil som si dve otázky Radovi, lebo viacerí sa ma aj cestou pýtali, či náhodou neviem:

Prečo vlastne končíte s touto stovkou? Lebo medveď!

Nasledovala logicky aj tá druhá:

Koľkí sa ťa to dnes už pýtali? Asi všetci!

Tým bolo povedané a vysvetlené stručne a jasne všetko, tak som sklopil uši a išiel som sa v rámci možností socializovať. A hlavne obliecť. Debordelizovať sa mi nechcelo - dúfal som, že v aute cestou domov kolegovia od môjho smradu nepomrú. Mne to nevadí, po covide stále nemám čuch, hehehe...

Tak už len chcem poďakovať všetkým, ktorí toto spáchali a zabezpečovali. Ako vždy na perfektnej úrovni, aj keď škoda, že tá živá hudba a ohňostroj nemohli byť. Aspoň tie švédske stoly ale boli. Zas ale tých ultramasochizmov je dosť a aj pandémia hádam pominie, uvidíme sa na ďalšej akcii. Život, to nie sú len istoty, ale aj zmeny. Našťastie.

Výsledky rozoberať nejdem, už som tu dosť potáral, veď si ich nájdete dole v galérii a na webe Ultra Hikingu, a aj na stránke P100, ktorá hádam ešte nezmizne z webu. Len to spomeniem, čo som započul, že vraj takmer 60 ľudí odstúpilo, čiastočne uvarených slnkom a čiastočne asi aj z iných príčin, ako vždy. Ale žeby fakt až tak teplo bolo?

Každopádne držím partii SUT palce pri vymýšľaní ďalších chuťoviek a všetkým ultrášom veľa chuti do behania - horúca ultrajeseň sa ešte len rozbieha. Dúfajme.

Rišo Pouš

Fotky Ponitrianska stovka 2021 – posledná

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Ponitrianska stovka 2021 – posledná
Ripo 13.09.2021
Balíček fotiek tu: https://ulozto.sk/file/auYiB6eyxBeV/p100-2021-rar#!ZGpmAwR2AJL0BQH0LwExZQZ3Z2EwASMy
DaulsxyeHU5BAzRkAj==?showDialog=1

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri