Nízkotatranská stíhačka 2026

Piatkový večer v Telgárte: isto boli medzi domácich infiltrovaní nejakí nenápadní „men in black“ a sledovali dianie okolo školy. Lebo toľko mimozemšťanov sa na štart Stíhačky tentokrát zliezlo, ako už dlho nie. A to len o tých všeobecne známych hovorím. V kombinácii s takmer ideálnou predpoveďou počasia sa teda čakali kozmické časy a útok na nie veľmi starý rekord Patrika Milatu (11:24 z r. 2024). A navyše nejako podozrivo veľa ľudí bolo v štartovke, čo teda ozaj nie je obvyklé – tých pomalších vždy odrádza eliminačka na Čertovici. Ako vždy, zopár ľudí DNS, ale cez štartovú puklinu v asfalte nakoniec aj tak prebehlo okolo 160 párov ultranôh – veľmi slušné, veď aj bolo vidieť tú neobvyklú masu, keď sa pohla pred šiestou od školy dole dedinou. Čo je horšie, že všetci začali po štarte bežať ako besní, takže my niektorí hubári a turisti sme sa začali trošku aj báť... Výhovorky som mal samozrejme zas, a veľmi kvalitné: boľavá achilovka a krátky čas na rege po brutálnej Malofatranskej. Nedostatok tréningu naopak určite nemohol vadiť, že?

Tomu všetkému samozrejme najprv predchádzala ranná predškolská organizácia a tej ešte večerná vnútroškolská registrácia, premiešaná so socializáciou, konzultáciou, optimalizáciou a občas aj buzeráciou (kvôli povinnej výbave samozrejme, kompromisy žiadne). Destiláciu nespomínam, šéf SUT vraj poslal z diaľky bratislavskej jasný príkaz, že žiadny alkohol na fotkách nechce vidieť:

Ktovie koľkí fungovali ráno na zvyškový... Ale počasie fakt ideálne na štarte: okolo desať stupňov a bez vetra, aj keď hore fúkať malo. Pršať naopak nemalo a tak aj bolo, zas tá Stíhačka vychytila dieru medzi frontami, kvapčať začalo až v nedeľu ráno, just pred vyhlasovaním výsledkov. Takže sa na Hoľu šprintovalo po suchom, v ústrety takmer neuveriteľne viditeľnému vysielaču. Kontrolóri na Šumiaci asi mali čo robiť, aby to dupajúce stádo stihli porátať.

Hore už samozrejme dočasný mrak, severák, sople v nose, slzy v očiach, skrehnuté prsty, ale telo zahriate tou výškovou tisíckou, tak daváááj potkýnať sa po trávach a miestami aj cez tie malé kameňolomy na Orlovej a Bartkovej. A že fúkalo od SZ, vo výšľapoch pokoj, zato na zostupoch ten vietor najviac sĺz do očí vháňal.

Potkýnanie v mojom prípade pokračovalo aj dole tou hrboľatou „výťahovou šachtou“ v ústrety nelegálnej občerstvovačke na Andrejcovej, kde osadenstvo ako vždy, aj teraz úplne verejne nalievalo a vyrovnávalo hladinku tým, ktorí to potrebovali. Tentokrát ríbezlákom, a že skoro nik nechcel, jeden sa obetoval a vraj exol nejakých šesť pohárov. V Priehybe si potom mysleli, že ho moce v nejakých predkolapsových stavoch, ale asi iné to boli... Keby toto ITRA vedela! Každopádne vďaka aj za ostatných a dočasných abstinentov za možnosť posilniť sa na ďalšiu cestu. K tomu inak prispeli aj poriadne hecungy cez megafón, poriadne živo tam bolo, veď ako vždy:

Zostup na Andrejcovú bol každopádne len ľahkou rozcvičkou pred „voľným pádom“ z Vápenice do Priehyby. Dúfam, že tam ozaj nik moc voľne nepadal, aspoň zadný voj že nikoho na konár napichnutého nenašiel. Ale palce sa tam vždy poriadne tlačia von z topánok. Ďalšiu dobrú výhovorku som mal – nenatrénované zbehy. Tak dole veeeeľmi opatrne a pri krmelci K3 len dotankovať a preč, kým telo fungovalo.

Všetkými vrelo milovaná bujačina cez Kolesárovú, Oravcovú, Vrbovicu a všetky tie nezapamätateľné brdky bez výhľadov až do sedla za Lenivou (K5) je také nekonečné hore a dolu, doprava a doľava, s pohľadom zapichnutým pod nohy, kam často ani nevidno, so snahou nenapichnúť sa na niečo. Človeka to odtiaľ vypľuje okefovaného ako po prebehnutí zapnutou autoumyvárkou, s pocitom úspešného absolventa prekážkového behu. Vďaka ale za tú bezvýhľadovosť, inak by sa vyskytlo asi viac držkopádov a krvavých kolien. Zato sme dobre pozavadzali naloženým turistom, tí z nás museli mať ohromnú radosť pri tom nekonečnom uhýbaní. Jednými  z mála svetlých momentov pre viacerých sú tu vždy asi len výhľady spod Prednej hole a občerstvovačka na Ramži.

To som už experimentoval s chemickými podpornými zbraňami - keď už nie je nabehané, nech sa aspoň tvárim ako profík. No, pomohlo fest - pri kľučkovaní, zohýbaní, preliezaní. Ale aj ten prameň pod Vrbovicou padol vhod – táááák schuti som sa v ňom vyčvachtal! Nebolo síce moc teplo, aj sa zatiahlo a ten severáčik fajne ochladzoval, ale hlava nepohrdla odsolením a fľaša doplnením. Trochu živšie som sa potom dopotácal na Čertovicu – samozrejme v závere za mnou leteli výčitky z K5, prečo sa nepristavím. Ako vždy.

No prečo? Lebo som sa tešil pod Lajštroch! Tá jemne naklonená, pohodovo behateľná rovinka vždy tak poteší a nabudí! Je to zmena pohybového stereotypu po kilometroch naháňania a ohýbania. A pre niektorých aj ten pocit stojí za to, že naháňať sa už netreba, že? Hlučná Čertovica hlboko dole ostala a výhľady na mraky nad Ďumbierom vpredu sa objavovali. Stále super počasie: slnko zľava a vietor s tými mrakmi sprava, perfektne sa to vyvažovalo do bežecky príjemnej teploty. A tie panorámy!

Skôr som bol zvedavý, či v tých najvyšších miestach trasy budem stále schopný hýbať sa dosť intenzívne, aby som nemusel zatepľovať. Zatiaľ sa darilo, aj keď telo už spomínalo na MF100 a podvozok škrípal, motory vynechávali. „Nosiči Coca Coly“ boli na K7 zalezení hlboko dnu v teplej MRŠke a pri zapisovaní sa vonku poctivo striedali. Prefukovalo celkom slušne, hej.

Tancovanie po skalách v ústrety Krúpovmu sedlu majú radi hádam len tatranci a Fremeni z Duny, ktorí sem chodia trénovať svoj typický nepravidelný krok, aby neprilákali červa. V aktuálnom stave som lákal už asi len mrchožrúty, tak som len skromne zdravil stovky párov nôh a ďakoval im za uhýbanie. A ešte mi napadlo, koľkí zas asi pri tej úpornej kontrole došľapu prehliadnu odbočku. Jednej z nich sa potom aj priznal, že dal asi kilák navyše. No – aspoň má odbehnutú poctivú stovku.

Potom za Ďumbierom sa už podklad len zlepšuje a je stále behateľnejší, v podstate až po vrchol Prašivej a v podstate až na „zanedbateľné“ výnimky, akými sú Kotliská a Chabenec. Samozrejme, to všetko za predpokladu, že funguje motor a neškrípe podvozok, čo teda v tejto fáze úsilia už viacerým moc nie, že? Aj tie miestne kopytníky pod Poľanou vedeli, že na ne nemáme, mali nás tak na háku, že až. Ostrovčeky ľudskej lásky a gastronomických rozkoší v tom telesnom úpadku, to boli samozrejme kontroly na Kamienke a Ďurkovej. Ale aj počasie naplno spolupracovalo. Severák sa občas menil na tlačivý zaďák a klesajúce slnko maľovalo pomedzi zdrapy mrakov dramatické tiene hodné impresionistu. Romantika ako bič!

Len kto tú Prašivú odniesol tak ďaleko, od vlani??? Darmo, na trávnatých holiach Ďurkovej, Zámostskej či Latiborskej a okolo Skalky treba byť buď skôr, aby priame, nízke protislnko nepichalo do očí a pod nohy nehádzalo tiene, alebo pomalší a posúvať sa tade v kuželi čelovky. Takto tesne po siedmej akurát zlatá hodinka začínala.

Ďalšie, tentokrát overené chemické zbrane mi pomohli vyplaziť sa na Chochuľu a bez úrazu sa skotúľať na poslednú kontrolu, kde poľnej psychiatrickej ambulancii šéfovala pani primárka Majka Kubová. Samozrejme, že som si zabudol vybrať čelovku z batohu... Ale to už len po cieľovej strminke (Kozí chrbát, premenovaný niekým na Svinský) nasledovala cieľová rovinka cez Kečku a Štrosy. Aj tak niektorí hovorili, že bolo lepšie ju nevidieť, že im úplne stačil ten výrez svetla z čelovky.

Potom už len von z lesa a cez nočné Donovaly, ktoré sa takto po roku zas o trochu viac podobajú Petržalke. Konečne nebolo treba striehnuť pod nohy, tak posledné nastúpané metre na mostíku cez hlavnú a cieľový hluk pre každého - pred kolibou DAMI športu, ktorá ak dobre počítam, bola cieľovým zázemím už 15. raz. Ďakujeme a orgom tiež!

V cieli teda už všetci len hlavami krútili, ktože je to ten víťaz a ako si dovolil hviezdy slovenského ultrabehu vyškoliť vylepšením traťáku o štvrť hodiny. Tak hádam sa o ňom niečo naša behavá verejnosť postupne dozvie, no... Ale aj na tom je vidieť, ako sa tento šport dnes posúva dopredu. A nielen novými menami a dosahovanými časmi. Ale veď výsledky sú dole v galérii a podrobnejšie TU . Fotky klasicky na Zonerame . Na koniec teda už len ostáva poďakovať orgom na čele s Jurom a tešiť sa na ďalší ročník, ktorý možno bude s pár prekvapeniami - ale to už sú tajné informácie, ostaňte naladení!

Rišo Pouš