Nízkotatranská stíhačka 2017

Ako posledné roky, začať musím zas obligátne, výčinmi atmosféry. Po tom, ako počasie v r.2015 pohrozilo a v r.2016 Stíhačku zrušilo, teraz asi všetci hypnotizovali meteoweby, či sa v tom blížiacom fronte nejaká štrbinka predsa len nenájde... Lebo v piatok pekne, v nedeľu zas, akurát sobota to mala schytávať od rána a my s ňou: „Prevažne veľká oblačnosť. Postupne na viacerých miestach prehánky, dážď, ojedinele aj búrky, na hrebeňoch Tatier sneženie. Teplota vo výške 1500 m okolo osem stupňov.“ Len ten víchor nemal byť ako vlani. Lenže: rozlepím oči ráno v Telgárte a nechápem... Je pekne a ako sa blíži štart, mraky ubúdajú. Ostatné síce ostalo (teplota málo nad nulou, jedovatý severáčik na hrebeni), ale sucho, takže podmienky skoro ideálne! Konečne raz...

Ale orgom som tú neistotu nezávidel, lebo zrušiť preteky dvakrát po sebe, to by zanechalo šrám na duši aj na povesti akcie... Aj tak sa zdá, že „meteorologické špecifiká“ posledných rokov tento rok odradili veľa veľkých mien česko-slovenského ultrabehu. Prvý raz sa stalo, že limit štartujúcich ostal nenaplnený. Príčin je popri nevyspytateľnom počasí asi viac: možno dosť iných pretekov, kam je jednoduchšie a aj lacnejšie sa prihlásiť a netreba sa tak skoro vopred... Možno aj to, že tu musia byť dvojice a splnený kvalifikačný predpoklad, možno zložitejšia logistika, ktovie? Ale zdravé jadro ostáva. Noví, ktorí sú tu na skusoch, isto ocenia rodinnú atmosféru, neskutočný prístup organizátorov, krásne prostredie (no, sem tam aj rúbanisko a preliezky hehe), možnosť siahnuť si poriadne na dno... Jediné, čo asi na obžerstvovačkách chýbalo, bolo modré z neba. Ale veď stačilo dvihnúť zrak vyššie, nie? Ta čo?

Ale po poriadku: základ akcie ostáva, ale jasné, že nejaké zmeny nastali. Asi najviac ľudia frfľali na cestu na Kráľovu hoľu – tento rok poctivo po asfaltke, okľukami, to bola podmienka správy NP. Vraj je chodník erodovaný a svište sa tam mrvia. No a čo keď po ceste? Tu pekne vidieť, že ultra je dosť aj o hlave: ako si to v nej nastavíš, tak máš. Tak sme si pozreli vysielač aj z druhej strany, aj výhľady boli pekné. Osobne ma najviac zaujímal severný horizont, či na nás stade ten sľubovaný front nevyskočí. A zdalo sa, že je niekde nad severom Slovenska zaseknutý a tam zúri. Na nás posielal len ten severák a útržky mrakov. Inak aj na Ďurkovej malá zmena: namiesto troch chodníkov z hrebeňa dole k útulni len jeden sme mohli použiť, tam aj späť. Stačí predsa, na čo komu tých pár metrov šetriť?

Novinkou bola aj zrušená eliminačka na Čertovici, lebo ďalej mohlo ísť viac párov ako po minulé roky. A aj tak ich odštartovalo len 33. Inak do cieľa ich dorazilo o 10 menej, takže fakt komorná akcia. Na kontrolách zjednodušenie a zmodernenie: len priložiť čip. Ale „Dejl“ musel byť vždy pri tom, preto sú to preteky dvojíc. Novinkou bola aj nejaká príliš prázdna telgártska škola v piatok večer, väčšina ľudí ušla spať do nechutného komfortu penziónu. Zato zdravé jadro malo ráno ako budíček psie oblízanie. Jo: a na prezentácii sa mi zdalo, že bol rozšírený sortiment:

Inak asi klasika: každý dostal dropbagy, štartové čísla, zicheriek koľko kto chcel, lístky na jedlo a nálepky, itinerár. Ten vraj nám bude na dve veci, sme sa dozvedeli na brífingu... Ale ozaj: polovičné buffky sa už nefasovali, sa asi minuli. A brífing bol bez ppt, zato s inou sofistikovanou pomôckou...

Takže po krátkej noci najprv hmýrenie pred školou, potom zoradenie pred štartovou puklinou v asfalte a o 5:30 prásk! A ide sa. Tí čo to rozbehli najrýchlejšie neboli ešte favoriti – len vedeli, že cez miestnu osadu treba švihať, nech indiáni nedostanú šancu. Našťastie obete neboli a na ceste na Šumiac sa dav pekne rozložil a upokojil. Trochu adrenalínu na začiatok neuškodilo.

Prvé čipovanie, aj pojesť čo – to sa dalo na Šumiaci a daváj cikcakovať na Hoľu. No nekonečné to vraj bolo, vraveli viacerí. O hodinu dlhšie ako „direttissima“, že vraj. Orgovia sa ale tešili, mali viac času na pratanie školy a presuny.

A hore to začalo: naháňačka s vetrom opreteky (doslova) po Bartkovú, dole do Ždiarskeho sedla a s akurátne hrejúcim slnkom a často aj pod mrakom lesmi, lúkami a rúbaniskami až do Priehyby, na veľkú kontrolu. Už tam niektoré dvojice končili. Najviac odpadu bolo ale tradične na Čertovici. Dobrí ľudkovia z útulne na Andrejcovej medzitým aj tento rok prichystali svoje fajné palacinky a iné dobroty. Okrem nich aj motivačnú tabuľku, že už to nemáme ďaleko:

Z Priehyby mordor na Kolesárovú, chodníky rúbaniskami sú zdá sa každý rok užšie, ako jarabina rastie. Ale zas je aj viac tieňa. Belgické skautky naložené na ťažko poctivo uskakovali z chodníka, ledva pre jedného. Asi tiež mali zážitok z toho dňa hehehe... Vďaka chladu väčšina bežcov tentokrát ignorovala pramene popri chodníku za Havraňou poľanou, ktoré boli dva a tri roky dozadu veeeeľmi žiadané, čakalo sa vtedy aj v rade. Okolo Ramže zas pribudli nové preliezačky, vietor zariadil.

Zmena aj na Čertovici, kontrola sa posunula „o dom ďalej“. No, pribudli na trase dva výškové metre. Len lákadlám kŕmidiel bolo treba hrdinsky odolať, lebo čakal výživný výšľap pod Ďumbier. Ako vždy: výhľadovo krásny, len kto už to vníma? A v závetrí hic, na vetre Arktída – zaujímavé to bolo... Pod Lajštrochom „duo paparazzi“, už sa teším, čo z toho bude za veľdielo:

Inak taký osobný postreh: inak ma boleli nohy po Čertovicu a inak v druhej polovici. Zhodli sme sa na tom, že to bude aj nutnosťou úplne inak behať. Na rúbaniach východnej časti NT je to časté preliezanie, skákanie cez neviditeľné konáre a najmä kľučkovanie. V západnej časti zas dlhé zbehy a výbehy po tvrdom.

Po Čertovici na kontrolách ubudlo dobrôt pre gurmánov, ale pribudlo ružových tabletiek. Na MRŠke sa vraj vďaka klimatickej zmene banánov urodilo (inak aj ráno na Šumiaci), tak sme si ďobli. Na Kamienke zázračný čaj, ale nič pevné do brucha, Veď na Ďurkovú je to na skok. Tak vďaka aspoň za tie suché hranolky... Ale som si tam spravil aj sendvič:

Zdrapy mrakov sa prehadzujú cez hrebeň, v sedlách poriadny fičák, ale len sem tam zablúdená kvapka preletí. Vzadu niekde za Breznom síce čierňava visí, aj z nej občas zahrmí, ale to sa nás netýka.  Pod Chopkom zas paparazziovia (sú rýchli ako myšlienka) a mal som dojem, že mali skoro problém dostať drona nazad do rúk proti tomu vetru... Aj fanynky boli a bonusové schody ku kontrole.

Dereše, Kotliská a Chabenec s hlavami v mrakoch, prudké výšľapy, dobré na zmenu stereotypu, Už to máme „v podstate“ len z kopca, že? Ale dobre sa tu kluská, po chodníku zo šutrov. Turistov tu už veľa nezavadzia, iba domorodci s úžasom ako vždy hľadia, čo za blázni sa to tu preháňajú:

Z Chabenca ozaj ideme dlhšie z kopca, ale mraky akoby dáko hustli, až pod Skalku ideme a nevyliezame z mrakov. Žeby sa ten front rozhodol predsa len posunúť viac na juh? Ale je sucho, fajn. Zato bez slnka kosa ako v ruskom filme, treba sa priodieť. Prečo asi boli na Ďurkovej skoro všetci dnu zalezení? Ale zeleninová polievočka pohladila brušká zvnútra, po všetkých tých sladkostiach... Aj varené zemiaky a dokonca žinčica boli v ponuke, odvážil sa niekto?

Až po Prašivú sme patrili k tým šťastnejším, lebo sme sa tade pohybovali ešte za svetla a po spodnej hranici mrakov. Skláňajúce sa slnko vystrájalo parádne efekty, zažili sme aj zlatú hodinku. Zato neskôr  v tme a za hmly to musela byť parádna klaustrofóbia. Niektorí dokonca hovorili, že sa nedalo ani behať, kvôli biednej viditeľnosti. Jeden mix dokonca netrafil Ďurkovú, tak v cieli vyfasoval tri hodiny k dobru, ale bolo to ešte v limite a nevyzerali tí dvaja, žeby im to vadilo. Či štvrtí, či piati skončia...

Kto sa za tých podmienok dotackal do Hiadeľského sedla, musel si pripadať ako v raji: smiech, pohoda, jedlá od výmyslu sveta, na ohni sa griluje kamzík. Pýtam si kus zo stehna a niekto hovorí, že mám počkať, že skočí po toho psychiatra...

Tak už ozaj len cieľová rovinka. Kto predýcha jej „mierne“ naklonený začiatok, už to má ďalej jednoduché, aj keď tie klzké vápence a hlina smerom dole z Kozieho chrbta nie sú moc príjemné, trávnatý chodník Kečkou je za tmy a s únavou v tele (a hlave) nekonečný a lesy smerom na Polianku strašidelné. Len priateľské igelitové fáborky naznačujú, že to už nie je ďaleko a ideme správne. Rýchlici ešte za svetla, ale drvivá väčšina samozrejme za hlbokej noci sa takto potkýnala v ústrety rozsvieteným Donovalom. Len bolo treba dať pozor - to posledné na konci lesa, to pásikavo bielo-červené nebola cieľová páska, ale veľmi pevná rampa :-) Ale tu už nik nešiel príliš rýchlo, predpokladám. Až potom nasledoval ten výhľad na svetlá Donovalov a cieľová asfaltka.

A potom už len minúta slávy pre každého, kto došiel - poriadne hlučné uvítanie, kto chcel hore v izbách spať, asi sa často budil :-.) Potom pivečko/kofolka, výborný guľáš, nútenie stuhnutého tela ohnúť sa dole k k šnúrkam na topánkach, no a proste všetky tie príjemnosti po...

Tí najrýchlejší si samozrejme ďalšiu minútu svojej slávy užili aj ráno. Medzi mužskými dvojicami ušli tradične najrýchlejšie z indiánskej osady „domorodci“ Ivan Mudroň a Paťo Hrotek, ale od hole až do cieľa už držali prvenstvo Zdeněk Hruška a Ondřej Tabarka (14h 42min). Ivo s Paťom druhí 25 minút za nimi (15:07), ale o tretie miesto bol enormný záujem, vystriedali sa tam hádam štyri dvojice. Až za Čertovicou sa tam natrvalo usadili ďalší domorodci Vlado Jambrich a Peter Kalman (15:41). Dokopy z 23 dvojíc došlo 18.

Čisto ženská dvojka tento rok nebola, zato mixov odišlo spred školy v Telgárte 10 a do cieľa došlo päť. Prvé tri mixy boli pekne pospolu už pod Kráľovou hoľou, potom už len ich odstupy pomaly rástli. Prví dorazili Peter Mazán a Gabika Ambrušová (19:39), hodinku za nimi súrodenci Markovci (20:37) a o ďalšiu hodinu a pol René Mráz s Martou Hanckovou (22:07).

Posledná dvojica dorazila po šiestej ráno, v pohode dlho pred limitom, tak mohli orgovia a dobrovoľníci (ktorých počet sa skoro vyrovnal počtu účastníkov) začať pratať a chystať tú minútu slávy pre najlepších. Ceny vecné a vari aj pekné, ale okrem toho parádne drevené plakety od Paliho Olejníka. Originálne v tom, že aj keď každý z dvojice dostal tú svoju, boli pôvodne z jedného kusa dreva, takže po priložení pekne pasovali dokopy. Super nápad!

Tak to zas raz dobre dopadlo a treba autorom myšlienky a organizácie tohto šialenstva poďakovať dvojnásobne, lebo robiť pre taký malý počet ľudí takéto náročné zábavky, to klobúk dole. Lebo toto je niečo viac ako preteky, aj keď náročné. Ale ľudovému vkusu sa zavďačiť treba, takže na budúci rok veľký šéf sľubuje radikálne zmeny v organizácii, aj s požehnaním správy národného parku – vraj si príde na svoje oveľa viac ľudí a aj rôzne športovo zameraných.  Taaaakže: treba sledovať stíhačkový web, ale najmä trénovať.

Rišo Pouš