Nízkotatranská stíhačka 2013

V piatok 19.7. psychiatrická klinika Telgárt po piaty raz otvorila svoje brány. Vývoj nezastavíš, takže zmeny sa aj tentokrát diali: tie hlavné boli už pri samotnom objednávaní na terapiu, niekedy v apríli. Ich cieľom bolo vopred odradiť „klikmajstrov“, ktorí tento masochizmus zvládajú len od počítača. To sa podarilo, takže časové limity na kontrolách síce ostali, ale konkurencia sa riadne zostrila. Dalo sa to spoznať podľa toho, že v Telgárte pribudlo kompresných podkolienok, batohy sa zmenšili, na kontrolách sa minulo menej šmalcburgerov a viac chémie a tak... Aj vstupné vyšetrenie bolo voľajaké oficiálnejšie – myslím, že sme aj nejaký reverz museli podpísať či čo :-) Novinkou bola aj teta, čo stráži národný park - pohovorila o jeho krásach, ale väčšina prítomných podľa neprítomného výrazu myslela už na niečo iné :-) Škoda, že sme sa nedozvedeli, prečo stavajú na Chopku tú fabriku, alebo prečo sa nás po hrebeni nemôže prehnať viac, keď sa tade preháňajú traktory a v zákazoch vjazdu autá.

Potom sa šlo do „base campu“ spraviť najväčšiu ročnú tržbu a späť do školy, spať na parkety. Nooo, spať... Nočný kľud síce bol, ale kto už bol kľudný? Asi len Bleky :-) Ráno ani budík nebolo treba, šuchotanie plynule mohutnelo asi od pol piatej. Záchody myslím tentokrát splachovali všetky, ďalšou novinkou bola ranná kávička a čajíček – to má byť tá liečba šokom? Ktovie čo v tom čaji bolo, lebo atmosféra na štarte pripomínala skôr erdžanie koní v boxoch pred Veľkou Pardubickou ako pohodovú akciu :-)

O šiestej rana z kanóna, 45 dvojích a zopár „hyen“ zmizlo v lese, len prach rozvírili. A rob v takýchto podmienkach reportáž... Príjemný ranný chládok, takmer suchý potok a vidina možných búrok poriadne urýchlili už dávno nie výstup, ale výbeh na hoľu. Ivan Mudroň a Patrik Hrotek tam boli za rovnú hodinu, viacerí za nimi sa v duchu skúsene usmievali a možno si mysleli niečo o prepaľovaní tempa. Do 7:30 boli z hole všetci preč a o ďalšiu hodinu už sa vedúca dvojica rútila do Priehyby. Ak to takto pôjde aj o rok, organizátori sa budú musieť začať presúvať vrtuľníkom...

Vpredu sa bojovalo zúrivo, čo bolo poznať aj podľa obalov od gélov, ampuliek a inej chémie popri chodníku. Dúfam len, že za väčšinu mohla zúrivo driapajúca kosodrevina, nie adrenalínom vypláchnuté mozgy. Kým chrbát dovolil zohnúť sa, pozbierali sme voľačo... Napriek naháňačke vedúca dvojica svoj náskok zvyšovala, až na maximálnych 45 minút na Chopku. To už prenasledovateľom trochu mrzol úsmev a na zdravotné problémy doplatili Matúš Vnenčák s Maťom Fabšíkom, ktorí to na Štefáničke museli otočiť. Ktovie, či za to nemohol aj ten jonťák z Priehyby, omylom namiešaný podľa hesla „čím koncentrovanejší, tým lepšie“ . Holt smola... Oveľa tesnejšie to bolo medzi mixami, keď do Priehyby doletelo prvých 5 dvojíc skoro naraz. Odtiaľ sa vedenia ujali Madajovci (čo sa aj čakalo) a po Čertovicu si nadbehli 20 minút na Boženu Kováčovú a Radka Eschlera.

Ďalšia novinka: preliezky  a bludiská okolo Kolesárovej a Ramže boli ofáborkované do dokonalosti. Front odchádzal na východ, mraky redli, teplota skoro ideálna, no radosť sa trápiť! S vidinou kvalifikácie a kŕmidiel na Čertovici sa tempo stávalo zbesilým, najmä okolo 18. miesta, ktoré bolo posledným mužským postupovým. Nakoniec postúpili aj tí na 19. mieste, vďaka odstúpeniu Maťa s Matúšom.

V druhej polovici sa poradie a rozostupy medzi mužskými dvojicami pomaly ustaľovali (len za Hiadeľským sedlom sa rozpútal boj o druhé miesto), zato medzi mixami sa diali veci! Madajovci suverénne vpredu až po Hiadeľské sedlo, ale tam im už išla v ústrety HZS – nevydržalo jedno koleno. Zas obrovská smola na čelných miestach a ešte doslova v „cieľovej rovinke“ :-( Na čele sa tak usadila Silvia Petrjanošová s Ľubom Okruhlicom, ktorí išli ako píly - na eliminačke boli ešte štvrtí, Boženu s Radkom dolapili pred Ďurkovou. Na „bedňu“ sa od Kamienky dostali Vika Drenková a Jaro Janíček. Vystriedali Lauru Vnenčákovú a Dušana Hudáka, ktorí tam skoro zakempovali. Vraj ich zlákala ponuka jedálneho lístka :-)

Západná časť hrebeňa vítala stíhačov malými stádami kamzíkov a veľkými stádami ceprov (okolo stavby tej fabriky), krásnym počasím a silnejúcim severákom, ktorý najmä na Chochuliach ľahšie váhy odhadzoval z chodníka. Pri Ďurkovej stádo kosačiek, prítulní psíci a na kontrole v ponuke aj žinčica. Dal si niekto? Pod Prašivou vraj sedel pri chodníku medveď, vraj mal aj blikačku, ale skoro nik ho nezbadal. Vtipálkov na kontrole v Hiadeľskom sedle bolo cítiť skoro až na Prašivú – piekli dajakú živánku a takto hnusne provokovali rozbité žalúdky stíhačov. Nástup zo sedla do „cieľovej rovinky“  bol komfortne suchý, aj keď „trochu“ naklonený a potom sa už hádam všetkým dobre išlo, keď mohli prenechať až do cieľa časť práce gravitácii.

V cieli, síce ešte za vidna, ale vyšli nové hviezdy: víťazi pokorili lanský rekord o viac ako hodinu a aj ďalšie 4 dvojky ho prekonali. V mixoch takisto rozdiel priepastný a aj druhá dvojica rýchlejšia ako vlaňajší víťazi. Celkovo sa Stíhačka za tých 5 rokov z diaľkového pochodu rýchlo zmenila na ultrabežecké preteky, ale z nich sa takýmto spôsobom asi rovnako rýchlo zmení na nový šport: šprint na 100 kilometrov. Inak sa rozbieha aj polemika o tom, kam prináleží titul „najťažší ultratrail na Slovensku“. Či je ťažšie brodenie snehu na Kysuciach, 7-kilometrové prevýšenie vo Fatre alebo 40-kilometrové „šprintovanie“ kráľovohoľským hrebeňom, kombinované s nasledujúcim 60-kilometrovým „vyklusávaním“. Riešenie by asi prinieslo len spojenie všetkých spomenutých „výhod“ do jednej akcie :-) Zatiaľ skladám hlbokú poklonu organizátorom, ako to celé znova posunuli na vyššiu kvalitu, a do zdivenia o rok!

Rišo Pouš

Fotky: http://ulozto.sk/xa8ZLycE/stihacka2013-rar