Nízkotatranská stíhačka 2010 - prvý ročník naostro

 Voľakedy v 80. rokoch banskobystrické Rudné Bane zvláštnym spôsobom každoročne upozorňovali na odkaz SNP – nechali vyviezť pár bláznov na Kráľovu Hoľu a bežať na Donovaly. Táto tradícia skončila niekedy v roku 1992, ale minulý rok sa začal (a dúfajme že úspešný) pokus o jej obnovu. Jasné že s inou filozofiou, cieľovou skupinou aj termínom, ale diaľkoplazov z blízkeho vesmíru to dosť potešilo. Inak by nebol účastnícky limit naplnený tento rok už deň po otvorení registrácie.

Takže v piatok 9.júla 2010 večer sa Telgárt stal dočasným „base campom“ pre väčšinu štartujúcich, lebo oproti vlaňajšku mal byť štart v sobotu ráno o dve hodiny skôr (dobrý ťah pre tých, ktorým vlani vadili mračná múch pri výstupe na hoľu, ale asi nič moc pre tých, čo do cieľa dorazili po polnoci). Stretnutia po roku, zoznámenie s novým parťákom, pizza aj kofolka boli fajn. Potom sa šlo spať do školy na parkety. Počúvať v noci bliakanie zo školského dvora už také fajné nebolo, viacerí sme sa moc nevyspali.

Ráno fasovanie náramkov, kontrolných listov, štítkov na batohy, kontrola výstroja. Leukoplast? Nemám, vzal som radšej izolačku, ak by prišla búrka... Zdravice od správy NAPANTu, pokyny pred štartom, všetko organizačne výborne zvládnuté. Ide sa pred školu na štart! A tu sa začali ukazovať rozdiely oproti nultému, pokusnému ročníku. Namiesto skupinky vytešených turistov horda nažhavených pretekárov! Štart? Tak sa tu nestrieľalo ani za povstania! A namiesto družnej debaty cestou pod kopec všetci bežia ako o život. Teda skôr o kvalifikáciu. Ale tá bude v tomto teple ozaj o život! Aha, som asi fakt na pretekoch! Začínam tušiť, že to bude drssssssné, chytro balím foťák a šprintujem aj ja – veď už len necelých 100 kilometrov... Podstatný rozdiel oproti minulému roku – počet dvojíc sa síce zdvojnásobil, ale z Čertovice smie ísť ďalej len polovica, lebo tak dovolila správa NP.

Pre dvojicu č.34 taktika jasná – zabojovať o postup a druhú časť už len vychutnávať. Na holi sme až na poslednom postupovom mieste, jasné že tí pred nami to prepálili! Pohľad za horizont ale zamrazí – pred nami všetci bežia! No nič, musíme aj my. Teplota stúpa, aj tu vo výške riadne pripeká a to je len pol deviatej. Voda musí byť! Na Priehybe sme už v poradí vyššie, ale čaká nás najhnusnejší úsek cez vývraty a zvážnice, navyše v odkrytých južných svahoch – a teplota stúpa. Prichádza kríza, zo päť dvojíc nás predbieha, asi sme už mimo hru. Ale ako prišlo, tak odišlo, po dotankovaní na Ramži zrýchľujeme, o chvíľu už bežíme okolo všetkých, ktorí si nás dovolili predbehnúť a pár sto metrov pred Čertovicou sa dokonca v „cieľovej rovinke“ naťahujeme skoro šprintom s ďalšou dvojicou. Pre istotu. Veď už len nejakých 60 kilákov, to dáme aj na jednej nohe nie? Čas o 20 minút lepší ako vlani, a to sme na Ramži ešte boli pomalší! Strašné...

Ufffff, postup istý, môžeme ísť dať zarobiť reštike – polievočka, kofolka, rožteky so syríkom, čokoládka, parenička, ale hlavne tieň! Nakoniec tu kotvíme hodinu a pol, lebo čakáme tretieho do partie, ktorému jeho parťák umiera už od štartu a ďalej nejde. O piatej teda vyráža „turčianska úderka“ dobyť nočný hrebeň – klesajúce slnko naťahuje tiene, konečne zráža teplotu, neskutočne sýti okolie farbami a nám je super. Ale jednému zo šiestich našich kolien nie – a dáva to čím ďalej tým viac najavo. Štefánička na chvíľku, Kamienka na necelú  hodinku, vyrážame proti noci, rozrážame už asi štvrtú čriedu kamzíkov (isto zas idú na chodník vylizovať tie odhodené obaly od tatraniek, poznáme). Pred nami horiaci obzor, za nami sa plazí tma, romantika ako bič! Noc je teplá, jasná, smer vyznačený dvojitými svetielkami v diaľke. Dereše, Poľana, Chabenec, únava rastie a tempo kvôli zákernému kolenu klesá. Do kopca to ide, horšie je z kopca, začíname mať rešpekt pred zostupom z Prašivej. Ale v ceste stojí ešte príliš útulná útulňa na Ďurkovej, utekáme z nej radšej, aby koleno nestuhlo. Začína to byť viac o vôli ako o sile. K výstupu na Košarisko pomáha chémia, k zostupu do Hiadeľského sedla vychádzajúce slnko. Ale ako ďalej, keď noha sa už nedá ohnúť a nad nami sa hrbí „sviňa kopec“ Kozí chrbát? Som svedkom neskutočného vypätia vôle, máš môj obdiv parťák! Tak tomuto sa hovorí krst ohňom. Všetci traja len dúfame, že je to ozaj len presilená šľacha. Ale pred deviatou už vegetujeme v cieli, po takmer 26 hodinách.

Tu si to ešte užíva pár ľudí, ktorí došli pred nami a prvá v poradí zmiešaných dvojíc, takže gratulujeme, pcháme do seba všetko, čo dostávame od organizátorov (veď zadarmo nie?). Privolávame „poslednú pomoc“ - pohľad na naše spomalené nastupovanie do auta musí vyvolávať v nezainteresovaných kŕče smiechu. Lúčime sa s tým, že sa už asi neuvidíme a frčíme smer sprcha, posteľ.

Takže „najťažšie preteky na Slovensku“ boli toho roku zas o kúsok ťažšie, aspoň pre nováčikov isto. A keď sa o tom dozvie viac fanatických diaľkoplazov, o rok bude kvalifikácia cez Čertovicu do druhej časti ešte náročnejšia. Veď víťazi to dali hlboko pod 18 hodín a vlaňajší najlepší medzičas na Čertovici by teraz nebol ani do desiatky. Aj najlepšia „mix“ dvojica išla o 2,5 hodiny lepšie. Veď uvidíme o rok, Vetroplach team bude hádam pri tom.

Výsledky

Rišo Pouš