Najmenšie Karpaty a neskorá jeseň

Čachtické Karpaty sú najsevernejší a zároveň najmenší podcelok Malých Karpát, tak aké iné môžu byť ešte menšie v celom vesmíre, že? Ale zase sú dosť veľké, aby mi padli do oka pri šmejdení po mape, keď som na sobotu dostal priepustku a s ňou aj chuť pozrieť sa po dlhšej dobe mimo rodný okres.

Nooo a tak sa o piatej ráno veziem rýchlikom do NMnV, lebo u nás na severe straší studený front a v Turci sneží. O pol siedmej už klušem po žltej von z mesta a rozvidnieva sa nejako príliš pomaly. Dokonca ešte stíham šaškovať so samospúšťou pred nasvieteným kostolom, ale ako keby o tom vedeli, vypínajú reflektory. Chvalabohu, aspoň jedna sa hádam zadarila, uvidím doma.

Potom už poklus pod horu, symbolicky po Športovej ulici. Na to, ako malo v noci aj tu na juhu mrznúť, dáko je teplo a vlhko. Až z toho moja N3310 upadla do kómy. Tak vyzliekam, plním batoh a poza záhradky a ponad kameňolom jemne stúpam ranným príšerím. Jelenina smrdí, aj jedného poriadneho kusa plaším, inak nič. Celkom pekné lesné cesty, len na začiatku trochu blata po ťažbe dreva, inak príjemne mäkko a hnedo po vlhkom dubovom lístí. A nad hlavami bielo, v korunách námraza.

Za Drapliakom najskôr začínajú spod lístia číhať zákerné kamene, potom sa to zlomí a chodník prudko padá do prielomu Jablonky – až sa divím, kde som tie výškové metre doteraz nabral. Cítim sa ako v Slovenskom krase, krajina je podobná. Veď okolo aj je kras – Čachtický.

Aj chodníčok popri Jablonke je príjemný, miestami krasovo hrboľatý. Pozerám, či neuvidím nejaké stopy po bobroch. Ale nič, až sa divím, že sem ešte nedošli od Váhu, tam už sú dávno. A možno im len voda smrdí – vyzerá síce na kúpanie, ale proti toku je pár dedín a ktovie, ako sú na tom s kanalizáciou. A na holých kríkoch parádne vidno bordel, navešaný poriadne na husto, poznáme našich ľudí.

Pred prvými domami Višňového vľavo vbok a ide sa na hrad. Už presvitá aj zdola, cez nízko zavesené mraky. Chodník stúpa peknou krasovou dolinou, najprv po ceste, ktorou Bátoričkini prisluhovači vláčili úbohé obete. Teraz tadeto vláčia úbohé obete triedne učiteľky v júni, počas školských výletov :-) Lebo záver je poriadne strmý. Hradu ale moc času nevenujem, je sivo zadekovaný. Porast okolo je krajší, omrznutý, celý strieborný.

Tak sa už teším na modro značený chodník na Ošmek, užijem si ho tam aj nazad: kombinácia hnedého podkladu, machom obrastených kmeňov a kameňov a namrznutých stromov je parádna. Tak si kluskám, super je to, už na Lazovke sa mi tu páčilo. Teraz to má s tou námrazou zase iný nádych romantiky. Niekde je to dokonca taký prechod bielym tunelom. Aj som rád, že slnko ešte nelezie spoza mrakov, to by som parádne zmokol. Na Veľkom Plešivci je to najsuprovitejšie, lebo najomrznutejšie, ale dole nad Ošmekom už zo stromov popŕcha.

Aby to nebolo len tam a nazad, z Ošmeku obieham Drieňovicu po neznačených lesných cestách (na mapke je to tá bodkovaná modrá). Len na začiatku trochu asfaltu, potom zas príjemne pod nohami. Aj výhľad by bol z okraja lesa na sever, cez Mozoľovcov do podjavorinského kraja. Len je furt sivo. Front má odtiahnuť až popoludní.

Tak zas do lesa,  druhý raz popod elektrické vedenie, ktoré poriadne nahlas bzučí. Ako stúpam nazad na Plešivec, je akosi viac bielo. Lebo mraky za chrbtom rednú, prepúšťajú viac svetla a fúkalo od juhovýchodu, tak odtiaľ je námrazy viac. Krajina ako v Mrázikovi. Lesom sa mihnú čierne siluety – diviaky, ktoré cestou tam len kvičali skadesi z lesa, teraz tiež využívajú turistické značky. Pekné kúsky, isto dole na poli vykŕmené - dúfam, že sú ešte zdravé.

Aj prvých ľudí stretám cestou nazad pod hrad, aj dáke fáborky pribudli na stromoch. A o chvíľu stretám aj ľudí, ktorí ich vešajú. Dávame reč, lebo nemám šajn. Tak že zajtra bude „Bathory cross“, piaty ročník. Cez 400 ľudí, štart po minúte, po šiestich. Nezávidím organizátorom, držím palce, pekné trate nachystali. Fajn, že dostali povolenie.

Tak... Pekný chodník tam aj nazad za mnou, idem objavovať niečo nové. Lebo ku hradu už nejdem, ale dole do Višňového po zelenej, ešte kúsok proti trase Lazovky. A za dedinou po miestnej žltej značke, na tú oficiálnu žltú sa napojím znovu pod Drapliakom. Takže: strmo a hrboľato dole a za rampami mierne a po mäkkom hore, na krasové svahy lemujúce prielom Jablonky. Aj dve pekné vyhliadky sú cestou, aj dva zjazdové cyklotraily tam začínajú. Lopéz padá dole spočiatku poriadne brutálne, aspoň pre mňa zvážnicového drtiča :-) Dole Rodriguezom už ani nejdem pozrieť. Ale ten môj žltý chodník je pohodový aj pre rodinku na bajkoch, to by sa mi páčilo.

Už som síce slušne zmoknutý a námrazou zbombardovaný, lebo mraky sa dvíhajú a teplota stúpa, ale ako klesám do nižších polôh, aj to prestáva. Pod nohami, spod lístia zase vykukujú zákerné kamene, takže viem, že sa blížim pod Drapliak, kde uzavriem okruh. A potom už len druhý raz po pohodlnej, širokej, len na pár úsekoch ťahaním dreva trochu poznačenej ceste: holým lesom, okrajom lúk a už len posledný, krátky a hrboľatý strmáčik ponad záhradky. Na jeho konci ešte by som mal pre dokonalosť odbočiť nie doprava do mesta, ale doľava na najvyšší kopec Najmenších Karpát Salášky (588 m), ale nemám mačky ani cepín, tak to vzdávam a zdrhám na stanicu. Aj tak bolo pekne.

Rišo Pouš