Krátke ultra okolo domu

Alebo: improvizácii sa v tejto „dobe moru“ medze nekladú - keď nie je žiadúce cestovať, ale trénovať by sa žiadalo. Keby sa dalo. Videl som videjko, ako nejaký obyvateľ (asi) Hongkongu nabehal maratón doma v byte. Tak som sa zasníval, čo by sa tu u nás doma dalo... Ale predsa len: máme dosť prázdnych zvážnic, netreba to hrotiť a len okolo stola v byte behať. Tak som si v tom sne nakreslil do mapy kolečko, odhadom asii päťdesiatkilometrové, ktoré by vo vnútri zavrelo celý Martin aj s Vrútkami. Vyšla z toho taká kombinácia cezpoľného behu a „urbexu“. Čo už, tá mestská periféria... Nie je každý Kilian, s trvalým pobytom pod štvortisícovkami. Len na záver nejaké lesné cesty a lepšie prevýšenia, bo by ma dziglo s unavenými nohami na záver šmatlať kilometre po rovných poľňačkách. A aj voda sa v lese lepšie zháňa ako v kotline medzi poliami. Na záver by sa možno aj zišlo...

Takže ak by sa dalo: vyrazil by som z Vrútok na sever, ešte za ranného príšeria (lebo to aj psíčkari ešte doma čučia). Popri Turci a Váhu k železnici, aby sa mi na moste ponad ňu ten okruh dobre uzatváral, hneď za poslednými domami:

Potom pekne v smere hodinových ručičiek, čiže na moste doprava smer Lipovec, ešte trochu asfaltu.  O chvíľu by som si ale už užíval hrádzu derivačného kanála, vžívajúc sa do kože účastníkov Leteckej stovky. Aj keď oni chudáci si ju „užívajú“ na konci. Ja by som si užíval východ slnka priamo predo mnou, aj s odrazom od vody. Dobre by sa behalo, lebo tráva ešte krátka.

Potom cez Váh po novom moste: poobzerať, či dole za svitania nepracuje bobor. Už je tu pár rokov. Popri rieke, po prvej klasickej poľnej hlinačke, by som sa dostal do Sučian, kde by som sa otočil k slnku ľavým bokom. Cez kríky naokolo veľmi nevidno. Ale že sa blížim k prvým domom, to by som vedel podľa rastúcich kôp bordelu. Také naše...

Sučany: popod diaľnicu a zase porcia asfaltu pomedzi domy a popri cmiteri až k družstvu. Ešte stále by bolo skoro, hodina od štartu, dedina pustá. Za družstvom prvý strmší kopček - skratka cez lúku a priesekom krovinami, aby som nemusel obchádzať po ceste. Prešiel by som prvý raz do kroku a potrénoval aj vyzliekanie vetrovky „za jazdy“, lebo už by sa isto oteplilo.

Po východe z krovinotunela by ma čakal prvý ozajstný cezpoľák, krížom dole cez oziminy, priamo k mostíku cez potok. Lebo za ním by som sa chcel vyštverať na paralelný lúčny hrebienok s lepšími výhľadmi k Martinu, nebežal by som predsa ďalej po ceste dolinou. Bolo by teda najlepšie vybrať sa sem za sucha.

Po tom druhom hrebienku vedie tiež cesta, taká zelená a prudko panoramatická. Tu sa po tráve nesmeje, tu by sa po tráve fajne behalo. Plašil by som srnky v oziminách, možno aj dákeho orla na haluzi, a mal by som parádny výhľad. V podstate na celý zvyšok trasy, na západnom horizonte korunovaný hrebeňom Lúčanskej Malej Fatry.

Okrajom Diakovej a Dražkoviec by som len prefrngol, hlavnú cestu preskočil a ponoril by som sa zase medzi polia a pasienky. Najprv po spevnenej, potom po hlinenej ceste. Ponad osadu Dolina by som sa dostal na najjužnejší bod okruhu a zabočil doprava, okolo vodojemov ku skanzenu. Po takých, odhadom, dvoch hodinách od štartu. Slnku by som sa definitívne chrbtom otočil a spoza plota by som pri pokluse chvíľu obzeral chalúpky z Perinbaby. V ich pozadí by svietili stále obielené vrcholky Krivánskej Malej Fatry.

Z terasy pri skanzene bolo by mi treba dostať sa dole - na rovinu k Turcu, k najjužnejšiemu okraju intravilánu. Využil by som bajkový singlík, postavený v mierne klesajúcom výbežku lesa medzi dvoma poliami. Neminul by ma druhý cezpoľný pobeh po suchej, čerstvo osiatej hline a menej príjemný asfaltový priebeh popri oplotených firemných areáloch. Zase trocha urbexu a odpadkov, aj cez hlavnú a popod obchvat. Ako každý, kto tadeto chodí, porušil by som zákon a skákal aj cez koľaje.

Potom jeden krátky, zato ale krásny úsek. Sprava by mi síce nad hlavou hučali autá po obchvate, vľavo ale divočina NPR Turiec v celej svojej predjarnej nádhere. Aj keď ešte takej – no, stále trochu viac do hneda. Ale chodník veľmi pekným tunelom, akoby upleteným z krovia a tieňov.

Kľúčové miesto – ako sa dostať cez Turiec? Asi by som si to musel ísť obzrieť vopred. Či sa cez tri hrádze na rieke dá. Keby sa dalo, už by mi nič v ceste nestálo smerom k Bystričke - popri slnečnej elektrárni, krížom cez slnečné polia, po ceste s prachom ako múka (taká polohrubá).

Krátke prešmyknutie pomedzi domy by bolo treba, ale slušne, ulicou. Aby som sa začal štverať v ústrety najväčšiemu martinskému smetisku, rozloženému okolo ciest bývalého tankodromu. Čo kríky schovajú, srdco vraj nebolí. A je to lacnejšie ako zberný dvor, no nevyuži to! Krása by tu ale bola dávkovaná postupne, najskôr v podobe hrádze teplárenského odkaliska. Tá zdola vkusne rámuje panorámu Martinských holí, zhora zasa modré nebo.

Potom už ten tankodrom: panelky a betónky a široké asfaltky, niekde by som si mohol aj vybrať. Ale cesta by bola jasná, vopred pre istotu overená. A pomáhali by isto aj oranžové šípky „komunitného“ bajkmaratónu OMH. Na to, aký je komorný, je sakra dobre značený, nájdite si na webe ;-)

Potom „urbárske“ zvážnice, v diaľke sa zbiehajúce v urbárskom hniezde na Stráňach, pri konečnej mhd. Možností je tu viac, bral by som spodnú. Okolie ciest je intenzívne obhospodarované, aj sem by som šiel radšej za sucha. Ale aspoň by boli výhľady. Ak by boli brány cez areál urbáru zavreté, je tu možnosť obchádzky, aj keď trochu krkolomnej, rúbaňou. Ale zmena pohybového stereotypu by nezaškodila, po toľkom klusaní. Len sa na dáku haluz nenapichnúť, nohy by boli isto už trochu mimo, po takých troch hodinách pohybu.

Zo Strání na Kolóniu vedú dve cesty lesom: horná asfaltovejšia, dolná šotolinovejšia. Od urbáru je bližšia horná, ale z jej prvého kopčeka by som radšej zbehol na spodnú. Lebo pekný lesný chodník. Po spodnej dáky kilometer či dva, prevažne do tiahleho stúpania, a dalo by sa odbočiť na ďalší, ešte krajší. Dobre by sa tu behalo, po mäkkom ihličí.

Až by som sa nakoniec dostal zase na koniec (alebo začiatok?) tej hornej cesty. Ale čo je hlavné, zároveň na žltú značku do Sedla za Hradišťom. Až hore ku smerovníku by to bol v podstate prvý lepší kopček, taký na rozdýchanie. Veď už by bolo načase. Strminou lesa. Zo sedla sa treba dostať na protiľahlý hrebienok s modrou značkou – len toť, krížom cez dolinu Javorinu. Možnosti sú dve: obísť to zľava (dlhóóó) alebo sprava (smradľavo a asfaltovóóó). Bral by som tretiu: stredom, samospádom priamo dole k potoku. Les je tu našťastie riedky, na psie kusy vhodný. A spevnené cesty by mi už isto liezli na nervy.

Z potoka by som sa vynoril na veľkej lúke, kde podľa „vybavenosti“ isto bašujú poľovníci. Na tú modrú turistickú, hore na hrebienok, vedie odtiaľ serpentína zvážnice a zároveň zelenej cyklotrasy (5430) cez Saračníky do Žilinskej kotliny. Dlhočizná – takže ak by bola chuť na strmý les, skratku, ktorá je možno aj pomalšia, nech sa páči. Najvýživnejší stupák okruhu by to bol, na najvyšší bod trasy (730 m). Takto ku koncu, po štyroch hodinách, to by sa rátalo.

Potom by bolo treba už len obísť posledné domy v doline a vystúpať na najsevernejší bod okruhu pri Bagarovej chate. Takže z rozmlátenej križovatky lesných ciest smelo dole po modrej a za potokom nahor po zelenej. Tam by sa už serpentínu skracovať neoplatilo, je krátka a chata sa vynorí hneď za vari druhou zákrutou. Z diaľky pekná, zblízka ruina, škoda jej. Zato je tu definitívny koniec zvážnic - popred chatu začína pekný, trávnatý chodník.

Trávnatý chodník sa za lesom mení na trávu bývalej zjazdovky a tá na trávu rozľahlých lúk nad Vrútkami. Od chaty je to do Vrútok už len z kopca. Dole pri hlavnej by som už len obišiel autovrakovisko ako najsevernejší „objekt“ intravilánu, nech to mám komplet vo vnútri okruhu uzavreté. A krížom cez lúku by som to strihol k mostu ponad železnicu, definitívne uzavrieť okruh. Domov potom 15 minút rovnakou cestou, akou som sem došiel ráno.

Takto dáko by som to teda išiel, sa mi snívalo :-))) Ale určite každý má doma podobné možnosti na kadejaké šialenosti. Počas „stanného práva“ toto vraj odporúčajú minimálne piati zo štyroch rodinných psychiatrov. Ultrasezóna dáka vari bude, tak rozcvičiť sa treba.

Rišo Pouš