Julo Kaľavský: Seven Summits Slovakia

 Seven Summits Slovakia - po slovensky Sedem samíc 7.7.2017 All4Run Košice

August ´15 – Tri studničky, v aute pred štartom ultrašelmy si pripínam číslo: “Sašo, čo keby som skúsil naraz zdolať všetky vysokotatranské vrcholy, na ktoré vedie turistická značka? Je ich sedem.“ Sašo:“Jasné, choď do toho!“

Koncom 90-tych rokov som sa na jednodňových výjazdoch začal zoznamovať s dolinami a vrcholmi Tatier. Moje návraty domov sa časom zmenili z večerných na ranné a keď som mal za sebou i nejaký ten maratón, napadlo mi raz, či tých sedem kopcov nemožno zdolať bez nejakých návratov do perín. Cítil som to však ako natoľko odvážnu myšlienku, že sformulovať ju nahlas a navyše pred niekým mi trvalo pomaly sedem rokov.

Skúsiť som to chcel už v októbri ´16, ale okolnosti toho roku boli proti. Pred Vianocami som sa rozhodol pre siedmy júl ´17. Potreboval som ale do druhej polovice ešte pacera. No? Kto? Odhodlal som sa na telefonát Kaktusovi, ktorého som dlhšie nosil v hlave. Ten mi však v telefóne pekne zdôvodnil, že nie, tak po dvoch mesiacoch premýšľania som oslovil mladšieho, menej skúsenejšieho, ale rovnako „srdcového“ Bizóna, ktorý v sekunde povedal áno. Oštemplované. Na jar som bežal maratón na Furči a po prekrásnom zážitku s partiou All4Run na chorvátskom Paklenica Trail som po roztopení aprílového snehu v Tatrách postupne doťahoval, čo som potreboval. Overoval som si jednotlivé úseky vo vzťahu k času. Okrem zámeru zvládnuť to v zdraví, som mal odvážny plán skúsiť dôjsť do cieľa pri FISe na Št.Plese za vidna, teda do deviatej.

Samica prvá alebo Sašove prvé Jahňa ever

Vo štvrtok šiesteho sme so Sašom o pol ôsmej na Brnčalke. Vafle so šľahačkou, pivo, príjemná debata. Nakoniec spánok v perinách. Možno som dve hodiny zdriemol, od jednej to už nešlo. Dvadsať minút pred treťou voda, rožok s nutelou, margecianska káva zo Sašovej termosky. Osem stupňov. Tielko, trenírky. Minútu pred štartom stojíme pri hríbiku, krátko čakáme na celú, svietime na seba čelovkami (Sašo matkou véesžetkou, ja Čínou), tľapneme si, ideme na to! Kráčame, cítim svoje nezobudené telo. 3:46 sme hore, Sašo v premiére. Selfie s vrcholovou tabuľkou. Je vskutku chladno. Rukavice na rukách. Hneď sa vraciame, dávame pozor najmä na odbočku z hrebienka. Zostup za ranných zôr za Magurou. 4:17 sme dole. Ideme k plesu, z ktorého sa napijem. Sašo berie čelovku: “Vidíme sa v zdraví v cieli!“ Poďakujem sa. Ovečka vo vrecku.

Samica druhá alebo Blesková vrcholová obrátka

Prebehnem mostík a už som sám. 31.mája tu ešte boli polia snehu, pomyslím si. Pod Svišťovkou východ slnka, fotky aj kamzíky. Mám príjemné tempo, vidím, že postupujem, ako mám. Zo sedla pod Svišťovkou prichádzajú úseky, kde sa pohyb ponáša na beh. Užívam si to. Šikmé lúče slnka mi na čas dajú do pravého svahu súputníka. Za hodinu 35 minút stojím na Hrebienku za Soreou. Je 5:52 hod. Mám 8 minút k dobru. Jem banán, ľavá šnúrka tlačí, previažem. Vytočím Martin Vnenx - nedostupný, dva razy zavolám: “Martin!“ Mal pozbierať rosu zo skratky v starom svahu. Bežím teda po magistrále. Červená a šup modrá na Slavkáč.

Slnko na chrbte. Na Nose niečo jem. Lomničák už úplne v mračnách, môj štít ešte nie. Nejde sa mi dobre, chýba mi voda, pripravujem esemesku Jožovi Scirankovi - styčný informačný dôstojník pre spojenie výkonových zložiek operácie Sedem samíc. Vyťahujem foťák. Kríž. Je 7:25. Na mobile stlačím „Pošli“. Fúka. Fotka už v hmle. Som hore nanajvýš 5 sekúnd. Kratšie som tu ešte nebol. Začínam šiť druhú samicu. Už len dva-tri stehy a na vyhliadke si ma fotí Jožo. Chvíľočku spolu bežíme. Na chodníku v lese ešte na modrej rozložený servis, pijem, beriem vodu, niečo pod zub. Je to rýchle stretnutie. Lúčime sa. Pri hríbiku „Pod Slavkovským štítom“ robím so šesťminútovým sklzom na niti uzlík.

Samica tretia alebo Sucho v topánkach som už len mal

Občertvenie robí svoje, iste aj stretnutie s blízkym človekom, to povzbudí. Znovu sa mi ide výborne. Esemes od Martina – čaká ma na Poľskom. Vo Velickej doline pijem z potokov. Z hrebeňa ma sprevádza nahor už Martin. Na Východnej Vysokej ma čaká desiatová prestávka. Je 9:54. Na vrcholové selfie zabudnem, lebo ma tu okrem Dana Lazorika s manželkou Janou, ktorí pre mňa pripravili servis á la Hilton, čaká iná manželská dvojica. Prekvapili ma Dančišinovci. Veľmi príjemné. Napočudovanie ich nezabudnem vzájomne popredstavovať, čo ma teší. Po desiatich minútach začína pršať. Dvíham sa. Martin so mnou. Príjemne mi ubieha cesta v nevľúdnom počasí, lebo sa rozprávame.

Samica štvrtá alebo s Bizonem se to táhne líp

Od Sliezskeho domu už vidím, že udržať časy z itinerára je nad moje sily. Ako povedal Jožo, po Popradské pleso budeš sledovať časy a potom ti už bude všetko jedno, budeš rád, že ideš. Po pleso je so mnou Martin, skvelý spoločník. Z Ostrvy ma trochu fotí, potom zaostane, niečo rieši. Za prvým mostíkom cez Ľadový potok pijem, cítim unavené nohy a na druhom mostíku ma dobieha a pýta sa, či tu niekoho mám. Ja že nie. Vyjdeme zo zákruty a tam banda! Jožo, Orsi (Bizón) a čo ma zabilo: Inka Petnuchová! Všetci sú v dobrej nálade. Orsi srší adrenalínom, prestupuje z nohy na nohu, chystá si veci, kontroluje, fotí, jeden tanečník, lebo sa chystá so mnou už na Rysy, Jožo a Inka sršia zasa starostlivosťou a viditeľne i starosťou.

Mám za sebou 9 a pol hodiny pohybu, pochybujem, že som tu zvládol predstavovanie prítomných tak ako na V.Vysokej, ale napriek tomu dostanem Inkin kakaový koláč čierny ako úhoľ, jabĺčko na mesiačiky a turka. Všetko výborné! Inka ešte strčí Orsimu jabĺčka a už ma vedie Bizón. Neprší, rozbieham sa pomalšie, a časom sa ukazuje, že občerstvovačka bola namieste, na Rysy – východné uško (14:00 hod.) vyjdeme rýchlejšie, ako v rozpise. Povzbudilo ma to, ale zároveň som vedel, že to dlho takto nebude. Dolu cupkáme pokojnejšie, Orsi ma núka jabĺčkami.

Samica piata alebo Stojím na Kôpre a je mi nedobre

V Hincovom potoku naberáme vodu, pijem, kráčame v rozhovore znova v daždi k Hincovmu plesu a ďalej na Kôprovské sedlo. Orsi mi rozpráva rôzne story, proste debata, zabúdam, že plynie čas, super! Je čoraz chladnejšie, vietor čoraz silnejší, ruky mám opuchnuté a bordové, na neoprénové rukavice, ktoré mám dakde v ruksaku myslím pomerne často, ale lenivosť moja, neopúšťaj ma. Odrazu Orsi: „Obliekame vetrovky!“ Dobre, pomyslím si, keď velí pacer...

Z ruksaka vyberiem fukerku, tak blízko som pri rukaviciach, ale ruksak už mám zase na chrbte. Tak ďalej bez nich. Na Kôpor sa vyteperím o 16:01. Styčnému dôstojníkovi posielam skrehnutými rukami esemesku: „Kapor“ Z boku ruksaka dokážem vybrať horalku, musím ju ale otvoriť zubami. Jem. Nepochopiteľne stojím v najväčšom vetre a spomeniem si na fotenie, vyberiem foťák a vrcholová fotka číslo 5. Hmla, prší a fúka.

Orsi podo mnou tiež fotí, mieri na mňa, pre hmlu asi nevidí, že práve opieram bicykel. Teraz mi je ale ťažko, nohy mám unavené, myslím, že Orsi vidí, že Julo je teraz „dole“. Ja nehovorím pri zostupe nič, Orsi len pokyny: „Teraz tu, teraz tam...“ Nejaká skala sa mi preklopí na obe lýtka. Zabolí, škrabnutie ale pokoj. Orsi sa ma podchvíľou pýta, či mám rukavice. Že hej. Nariadi mi ich vybrať. Len sa otočím, Vyberá ich sám. Ide to ťažko, ale nejako ich nasadíme. Samozrejme, že je to lepšie. Kôprovské sedlo. Mám sa teraz nedobre, sám vidím, že postupujeme pomaly, nohy slabé. Ale zle mi nie je. Vchádzame do Hlinskej doliny. Tam stretneš skôr medveďa ako turistu. Chodník je tam miestami veľmi ťažko rozoznateľný. Potok tečie po chodníku alebo ...? Chodník tečie po potoku? Nechcem myslieť na to, čo ma ešte čaká. Momentálne je to pre mňa nezvládnuteľný náklad. Zrazu si uvedomím, že kráčam sám, spomeniem si na pokyn, že mám ísť, on ma dobehne. Čiže všetko v poriadku...

Vchádzam do kosodreviny. Ale čo prichádza? Prepadne ma znenazdajky zriedkavý pocit. Zovrie sa mi hrdlo, vybavujú sa mi situácie s tými, ktorí tu dnes so mnou sú, obrazy starostlivosti a starosti, Orsiho odovzdanosti. Som zničený, mokrý, slabý a plačem, je to úžasné, cítim sa skvele na duši. Ešte chvíľu takto kráčam sám, kým začujem za sebou Maťa. Po nekonečnosti Hlinskej prichádzame do Kôprovej, kde by sme mali začať trocha behať. Už neprší. Chceme dať dole vedieť ako meškáme, ale odtiaľ to nejde. Tak bežíme. Celkom to ide. V asfaltovom úseku za Kmeťovým vodopádom sa spoza zákruty vynoria Jožo s Danom Vojtekom. My sme ale v takom švungu, že hovorím: „Nestojíme, bežíme!“ Kuknem na hodinky. Tempo 4:15! To je aj na úsmev. Tak sa mi to páči, že robím video. Aj Maťovi sa to páči, ukazuje „Victory“. Na „Pod Grúnikom“ prichádzame štyria. Je to najnižší bod trate.

Samica šiesta alebo Ako Jožo čakal, že raz príde Sedem samíc

Chlapci nás sprevádzajú na občerstvovačku Nad Bytom. Psychicky som na tom dobre, čiže aj fyzicky som sa nejako pozbieral. Ako prvý zo štvorice prechádzam cez horizont, ktorý nám v stúpaní zakrýva pohľad na turistickú posiedku, kde máme dohodnutú prestávku. Prvého zbadám Dana Lazorika, ako nejakých 100 m od posiedky netrpezlivo vyčkáva. Púšťa sa rýchlo k posiedke, z ktorej sa ku mne svižne blíži...

Vidím dobre? Hena, moja manželka. Pôvodne sme sa mali vidieť už na tretej samici, ale jej oddanosť ekonomickej prosperite našej vlasti mala prednosť. Myslím, že jej časový rozsah tohto, povedzme, bežeckého podujatia, ktoré som „nechtiac“ zaradil do rodinného kalendára, padol vhod. Objímeme sa. „Tak si predsa prišla.“ Odprevádza ma k stolu, kde už stojí Dano s Janou. Je niečo po šiestej. Sadám si, Orsi nie, niečo jeme, ale ja skôr neviem, čo chcem, hoci viem, že to nie je dobre, že neviem, čo chcem.

Prediera sa slnko, prebieha debata, ako je hore, lebo vrchol je zastretý. Dano prišiel do Tatier s tým, že ide s nami na Kriváň, Jožo - s kolenom vhodnejším na reinkarnáciu ako na krivánsky ascent/descent - neviem, ale hovorí, že chce ísť hore. Dozviem sa, že ešte na Kriváni nebol, no čo s tým? Po desiatich minútach sa vo štvorici vydáme na Kriváň. Nálada je dobrá, pookrial som. Výstup je plný rozhovorov i vtipu. Ale čo sa deje? Tu za žľabom: Stiskem vypni. Idem síce nejako, ale zdravotne znevýhodnený na Kriváň? To asi len v Malej Fatre. Fúka silný vietor. Kde-tu sa zakymácam. Orsi nariaďuje zo dve prestávky.

Jeden vpredu, dvaja za mnou. Veľmi ťažko kráčam, zakaždým, keď nestačím preniesť ťažisko za schod, hrozí krok späť ak nie pád. Chlapci ukazujú, ako vnímajú môj žalostný stav. Nechávajú ma ísť samého, ale sú vkuse tesne za mnou. Dano sa stará o odpútanie pozornosti od toho marazmu. Citlivo mi hádže všakovaké diskusné návnady, len nech mi to prejde. Sme hore. Jožo prvý raz v živote! Je 20:20. Fotíme sa pri kríži. Pri zostupe ma chlapci dirigujú, len tak hučí. Niekde nad vážskou dolinou sa blýska, len nech to nepríde sem. V kosovke je už vlastne tma, ale my zrenice ako mačky. Postup pomalý, ale nikto sa neponáhľa. Na modrej pri vstupe do lesa prídu na rad čelovky, sme štyria, máme dve. Zábava. No o chvíľu je tu „svetlo“. Zopár sto metrov pred Jamským plesom počuť melódiu Here Comes the Sun. To Sašo je znova na scéne. Zrýchlenou chôdzou sa dostávame na rázcestie Pod Furkotskou dolinou. Tam silný servis. Pijem teplý čaj. Jem banán, oblečiem si dve vrstvy s dlhým rukávom, tlačia mi aj nohavice, ale nechcem. Viem, že to už dám, podpora je silná. Dano s Jožom sa oddelia, Orsi a Sašo idú so mnou.

Samica siedma alebo Ná - ná – pi-pi-pi

Stúpanie na Predné Solisko je iné od predchádzajúcich tým, že na rad prichádzajú hrozienka. Sašo s vrecúškom hrozienok v ruke kráča predo mnou a vo viac-menej pravidelných intervaloch sa ku mne obracia núkajúc mi ich. Ja zakaždým nepohrdnem, dokonca si pár krát zapýtam. Pri Chate pod Soliskom dávame tipy, ako dlho mi to bude trvať na štít. Že 45 minút, hovoria chlapci, ja tajne dúfam, že menej. A bolo to 26! Som sa hecol! Chlapci, ďakujem . Výchovné pôsobenie na jednotku. Siedmy turisticky prístupný značkovaný štít slovenských Vysokých Tatier zdolávam o 23:38. Stihol som to pred polnocou. Foto, podávame si ruky. Šup ešte hrozienka a už len 800 výškových nadol. Ide to ale strašne pomaly, stehná mám na šrot. Išiel som to takmer hodinu. 8.7.2017 o 00:40 sme pri stánkoch pri Hoteli FIS na Štrbskom Plese. Som v cieli. Teším sa, že to mám za sebou. Buchnem šampus, ďakujem všetkým, čo sa pričinili o zdarný koniec mojej avantúry. Jožo nás naloži do auta a pri pive chvíľu preberáme deň v nejakom kráme. Ubikácia a sprcha nemá konca kraja ...

Za chvost keď report chytíš....

No nie je to super, že som došiel do cieľa...? Úplne! Hoci už na Popradskom plese bolo jasné, že itinerár je už len na dve veci, hoci som sa už od Kôpru veľmi neusmieval (mal som toho teda poriadne dosť), sprevádzala ma po celý ten utrápený zvyšok trasy akási vyrovnanosť, niečo hraničiace s presvedčením, že to prosto prejdem celé. Možno je to tým, že som mal okolo seba, ľudí, ktorých poznám, ktorým verím a ktorých mám rád. Taká obývačka s návštevou priateľov. Pokojne si všetci užívajú vzájomnú prítomnosť.

Poďakovanie (random):

Ďakujem Tomášovi Kačmarčíkovi, za to, že ma vypočul a že v deň D na mňa myslel, na trati som našiel neprijatý hovor

Jožovi Scirankovi, že zakaždým ochotne počúval, ako uvažujem o zmenách v itinerári, za sústavnú pripravenosť niečo pre mňa urobiť, za spätnú väzbu k esemeskám počas mojich prípravných pobehov v Tatrách a za výkon funkcie styčného dôstojníka

Sašovi Kopčikovi, môjmu prvému trénerovi, za minimum verbalizácie a maximum akcie (na príjemný večer na Brnčalke nezabudnem)

Danovi a Jane Lazorikovcom za vzorovo uskutočnený servis o suseda, Danovi zvlášť za logistické konzultácie

Danovi Vojtekovi, za dychvyrážajúce nadanie pomôcť druhému zahnať myšlienky o kapitulácii a za rady, kam dať nohu 

Martinovi Vnenčákovi za sud pochopenia a trpezlivosti, za čas, ktorý mal podľa všetého tráviť inde a za nenútenosť, ktorá z neho vyžaruje

Inke Petnuchovej, že prišla, za koláč, kávu, málo slov a silno chápavý pohľad, ktorý ma potom tlačil dopredu

Matejovi Orságovi, že nemá plot, že má gule s mozgom (to nemá bárskto) a že ma nechal prežiť si tú očistu v Hlinskej osamote...

Vladovi a Lucii Dančišinovcom za milé prekvapenie na tretej samici

Mojej manželke, že už nerieši, kade furt behám, že nakoniec prišla, a za mediálnu informačnú kampaň 

Tine Kopčákovej za čaj a šatstvo

Manželom Hockickovcom za pozvanie na kávu, resp. za prvú nutričnú injekciu po akcii

Zvyšku All4Run za to, že na mňa mysleli.

Julo Kaľavský, Marecany 25.7.2017

Appendix: Pre Sedem samíc prišlo do Tatier 7.7.2017 7 áut 

Odporúčané čítanie: report z Julovho staršieho projektu, beh z Kráľovej hole na Kojšovú hoľu:   trailrunning-julo-kalavsky-holeinone