Farebné jesenné Ro(z)koše

„Pred ôsmou pred domom! Ide sa na západ slnka na Temešskú skalu, predtým sa ešte pomotáme po Rokoši.“ Takému rozkazu sa nedalo odolať, lebo dostať sa spojmi z domu hocikam do okolia Prievidze je pre mňa poriadna telenovela (a takto na dušičky zvlášť). Tak sa poslušne veziem a potom s radosťou vyťahujem stuhnuté telo z auta pred krčmou v Nitrianskom Rudne. Dáme vraj okruh cez Košútovu skalu, Rokoš a Malý Rokoš, Pinkovie viechy, zachádzku k jaskyni Brložná diera a nazad sa vrátime cez Plevňu a Predný Rokoš. Podvečer sa potom presunieme do Temeša, taký je zámer.

Na úvod trochu obabrávame žltú – nad dedinou na lúke rastú fotogenické, solitérne borovice, aj Temešská skala pózuje v diaľke. Potom už krížom cez motokros a strminou hore na hrebeň. Ale po peknom singlíku a každú chvíľu stojíme na nejakom vyhliadkovom šutri. Pod nami dolina Podskalského potoka s náučným chodníkom, oproti Predný Rokoš a zavadzajúce slnko – začali sme trochu neskôr.

Košútova skala (841 m) je len jedna z vyhliadok, ale za ňou už niekde aj čosi naklesáme, aby sme potom znovu strmo stúpali na Rokoš. Medzitým ešte navštívime pavúky a netopiere v Košútovej jaskyni – tesne pod chodníkom, odbočka vyznačená, diera podľa cedule voľne prístupná, obyvatelia maximálne flegmatickí, nedajú sa rušiť vo svojej nehybnosti.

Potom už teda ten najhlavnejší Rokoš, výstup lesom je znovu spestrený bralkami a skalkami. Pred vrcholom nebezpečné vône sa lesom nesú, hore partia čosi opeká a vraj má dosť aj pre hostí, ale my radšej utekáme za výhľadom. Na tejto vychádzke sú výhľady len na hornú Nitru, toto je jediná výnimka – od pamätníka na hornom okraji lúky vidieť Bánovce, pred nimi Uhrovský hrad. Akurát, že sa presne podľa predpovede zaťahuje, farby blednú. Aspoň, že slnko nezavadzia.

Na ďalšej vyhliadke (už v obvyklom smere, na elektrárenský komín) je vyhlásená gurmánska pauza – a keďže som sa naučil, že v tejto partii sa sluší niečím prispieť, tiež vykladám na kameň svoj diel. Je z toho poriadny mix cukríkov, ovocia a orechov. Dobre padlo, ale ďalej ideme prevažne z kopca. Obieha nás bajker (poctivý mtb-žiletkár, žiadna električka), tak premýšľam, ako dlho asi smerom hore tlačil – alebo žeby sa to sem dalo odniekiaľ vyjsť normálne v pedáloch? Možno domáci vedia.

Každopádne k ďalšej jaskyni sa spúšťame prudko a poriadne hrboľato pod hrebeň. Náučný chodník sa miestami stráca, ale triafame v pohode, aj s pomocou gps. Už si to tu presne nepamätám, a to nie je ani rok, čo som sa tu motal. Nad vchodom uzučko a aj reťaze prídu vhod, aby sa človek nezošmykol do strmého svahu. Potom už šmejdíme po Brložnej diere a zase rušíme domácich fotením a kecaním a svietením, ale ani títo sa nedajú.

Po návrate na Pinkovie viechy nasleduje jedna z najkrajších častí náučného chodníka Fraňa Madvu – traverz pralesoidnou bučinou, veľmi pekným lesom, ešte okrášleným jesennou plnofarebnosťou. Slnko je už dávno za hrebeňom, Plevňu a jej vrcholové bralo nám síce ešte z posledných síl pekne nasvecuje, ale to už vieme, že Temešskú skalu si necháme na inokedy.

V prehlbujúcich sa tieňoch hrebeňujeme na posledný vyhliadkový vrchol – Predný Rokoš. Stíhame ešte pohľady naproti cez dolinu, kde sa dvíha masív Magury, rozžeravený zapadajúcim slnkom do ružova. Takto ku koncu ideme po žltej, tak ako na začiatku. Ale nie úplne, lebo od kríža sa spúšťame priamo do Rudna po jednoznačnom síce, ale neznačenom a poriadne strmom chodníku. Aj tu sú cestou pekné skalky a čiastkové výhľady, len pod nohy sa treba ozaj dobre pozerať. Potom čím menší sklon, tým širšia cesta a vypľúva nás to na lúkach nad dedinou. K výčapu je to už len chvíľka v hustnúcom príšerí, dobre to bolo načasované (až na tú Temešskú skalu). A namiesto kofoly bola super čapovaná bazová malinovka. Neobvyklá, chutná – ako celá táto prechádzka. Ďakujem dobrým dušiam, že ma do auta pribalili a cestou nevysadili. Kto by chcel okruh opakovať, gpx je hore.

Rišo Pouš