Cez Skorušinu: blato, blato, kašan, blato

Prišla správa: „ideme do Targu na krowky, máme miesto, ideš?“ Takže hneď sa začali rodiť plány, ako zneužiť dopravu zadarmo (isteže nie až do Targu). Zrodený plán sa ráno síce zmenil, lebo som si zabudol stiahnuť mapu poľského pohraničia, ale štartovacie miesto ostalo (Suchá Hora). Akurát, že pôjdem opačným smerom ako som chcel pôvodne – cez Skorušinské vrchy, cez Oravice do Nižnej. A možno ma potom aj nazad zoberú odtiaľ. Lenže vieme – snehu nikde a flyšové pohoria Oravy sú blatnaté aj mesiac po poslednom daždi. Teraz ešte nadránom lialo ako divé a ešte aj tie zvyšky kašanu sa tam hore topia. A turistické značky sú tu zväčša po cestách ťahané a tie cesty sú intenzívne traktorované. Dôsledky sú jasné. No ale nechoď, keď ti núkajú... A tak sa veziem, dážď postupne ustáva a keďže ide z juhu, na hornej Orave, v závetrí, síce od juhu dobre duje, ale aj modrá nad hlavou sa ukazuje. Štartujem od kostola a vraj Suchá Hora – no máš vidieť... Hneď za posledným domom začínam čvachtať.

Dlhý úvod po medzilúčnej hraničnej ceste, rozrytej traktormi tu viac, tu menej. Našťastie sa to dá všetko poobchádzať po lúkach, od vetra už polosuchých. Výhľady ďaleké: napravo trčí Osobitá a Skorušina, naľavo guľaté poľské kopčeky, vpredu sa postupne vynárajú z mrakov Roháče. Tesne pred opustením hranice (smerom doprava) prechádzam okolo zaujímavého „stodolišťa“ – niečo ako náš Podšíp. Pekné pohľady od neho dozadu, prevažne do Poľska:

Nasleduje krátky prebeh lesom popod Maguru Witowsku, kde mi zvážnica ukazuje, čo ma ďalej čaká. A ešte trochu lúk (v ústrety Skorušine) a už sa to stále prudšie zvažuje na dno doliny, odkiaľ už počuť ruch na Oraviciach. Nanešťastie tie Oravice (a ich šíre okolie) aj vidieť, také je to tam všetko vyrúbané:

Dole trochu asfaltu a od jeho konca dlhý, mierny výstup lúkami pod les. Slnko svieti a zároveň prší to, čo sem vietor donáša od Roháčov, tak sa obzerám, či za sebou nezbadám dúhu. Ale vzadu len tie v hĺbke sa strácajúce Oravice a rúbaniská, z ktorých som sa do doliny skotúľal:

Vstup do lesa je strmý, ale krátko to trvá, o chvíľu začína „vrcholový hrebeň“ Skorušinej, a to je už klasická zvážnica. Čím vyššie, tým viac snehom zahádzaná, ale dá sa po jeho stuhnutom povrchu. Len miestami polmetrové diery po ťažších turistoch trochu varujú. Cestou ešte nejaké výhľady cez mladiny a rúbane, a onedlho je tu vrchol s prístreškom, smerovníkom, ale najmä s rozhľadňou:

Výhľady sú kruhové a za odmenu, lebo ďalej je to dlhý, priam nekonečný, snehovo-blatový mordor. Spestrený len odbočkou turistickej značky a asi dvoma smerovníkmi. Sem by sa oplatilo prísť v plnofarebnom októbri po dlhšej dobe sucha, inak je to otras:

Našťastie pod kótou Osly sa cesta vynára na lúky, otvára sa pohľad do Studenej doliny s Oravským Bielym Potokom v diaľke a pod nohami je to už príjemné, až do konca. Po lúkach aj po lesoch, po nerozmlátených cestách:

Trasa už od Skorušiny v podstate skoro stále mierne klesá, akurát tesne pred posledným vynorením z lesa už nad Nižnou je ešte krátke stúpanie na vrchol Prasatína (857 m). Lenivci to môžu obísť, ale neodporúča sa. Od vrcholu vleku je pekný pohľad a ten sa potom cestou dole ešte viac otvára do šírky. Akurát pohľad na roztopené zvyšky snehu na zjazdovke je trochu desivý – keď si človek uvedomí, že je na hornej Orave koncom februára.

A to je všetko. Nižná pod nohami, tak už len sa skotúľať po zjazdovke a prepotácať sa po hojdacom moste cez rieku na stanicu. Šofér ma do autobusu zobral, ani moc neprotestoval, tak úspech - až taký zaprasený som z toho Prasatína nezliezol.

Rišo Pouš