Byť dobrovoľník...

25.11.2022
byt-dobrovolnik-

Na Javornícku stovku som mal vždy iba tie najkrajšie spomienky. Koniec koncov, pred siedmimi rokmi to bola moja prvá stovka, tu som si povedal, že toto je ono, toto je to, čo chcem. Bežať celé hodiny v nádhernej prírode s úžasnými výhľadmi a v tom najkrajšom ročnom období. Jeseň vie byť pochmúrna a smutná, no zároveň aj dychberúca a nádherná. Navyše toto sú asi jediné preteky, počas ktorých si môžem povedať, že bežím domov. Počasie sa nám už za tých x ročníkov vystriedalo všelijaké, od slnka cez dážď až po sneh. Tentokrát to ale nebude o behu...

Už dlhšie mám v hlave  pozrieť sa na ultra z druhej strany stola. Opísať, aké je to robiť dobrovoľníka na takýchto akciách. Veľa ľudí by si možno povedalo, že veď to je nič oproti tomu, keď človek beží 100 a viac kilometrov, no opak je pravdou. Veľakrát je rovnako náročné, možno dokonca náročnejšie, starať sa o ľudí, ktorí bežia. Všetko im musíš pripraviť, aby boli spokojní a opustili občerstvovačku možno v lepšom stave, ako na ňu prišli. Je to už dávno, čo som robil prvýkrát dobrovoľníka a veru dlho by som pátral, ktorá akcia bola prvá. Tuším som bol zranený a nemohol som behať, no hlavne som sa chcel takto poďakovať, že sa môžem na týchto pretekoch zúčastňovať.

Ak by ste sa prihlásili, môžete si vybrať, ako pomôcť. Možností je veľa a stačí si vybrať, ako napríklad: značenie trasy pred pretekmi, pomôcť s obrovským nákupom potravín na to, aby ste mali plné brušká, prípadne pomôcť v sklade chystať veci, pomôcť na registrácií, prípadne rozdeľovať veci na kontroly, usmerňovať účastníkov, byť niekde na občerstvovačke, robiť fotografa na akcii, pomáhať v cieli, alebo robiť zadný voj, prípadne ak máš oprávnenie, môžeš robiť zdravotníka. Paleta možností je pestrá a vyberie si skutočne každý, stačí len chcieť. Popravde myslím, že vyskúšať by si to mali všetci. Určite by ste sa aj na samotné preteky pozerali trošku inak. Skúsiť sa napríklad usmiať na pokročilom kilometri, niekde uprostred noci, pretože nie len ty máš problémy a si unavený. Unavení sú aj dobrovoľníci, no robia to zadarmo a s úsmevom na tvári, nech sa cítiš lepšie. Obslúžia ťa a skutočne ti chcú splniť čokoľvek, čo ti na očiach uvidia, nech ti trošku odľahčia. Ty im môžeš na oplátku poďakovať a nabudúce sa napríklad pridať medzi nich. Úprimne, mne osobne sa páčia obe strany stola, samozrejme každá z nich má svoje prednosti. Keď dobrovoľníčim, je super, že nemusím ísť spať skôr a môžem dlhšie pomôcť, a keď nie je ako, tak aj tá socializácia vie byť pre mňa taká príjemnejšia, pretože na druhý deň síce musím vstávať a veľakrát skôr ako bežci, no osobne sa cítim lepšie, pretože nemám taký stres ako na štarte. Teda pokiaľ zrovna neletím na prvú občerstvovačku, no o tom trošku neskôr :-) Pri samotnom behu milujem ten prechod krajinou a jej zmeny, veľakrát dychberúce výhľady a človek celkovo uvidí viac. Určite si každý nájde to svoje.

A ako prebieha taká úloha dobrovoľníka napríklad na občerstvovačke? Skúsim to opísať v skratke. Prídeš na jej miesto, kde rozbalíš čo je treba. Samozrejme záleží od toho, či patrí medzi tie prvé, kde veľa bežcov skôr iba prebehne a zastaví sa iba kvôli štiknutiu „kontrolkarty“ alebo je na pokročilom kilometri, kde stráviš určite viac času, prípadne aj noc. Takže postavíš spolu s ostatnými prístrešok, rozložíš stoly, nachystáš všetko potrebné občerstvenie pre bežcov, takže od mazania chlebov, cez krájanie ovocia, chystanie vody, namiešanie jonťáku atď. Keď to máte pripravené, rozdelíte si úlohy, kto čo bude robiť, či zapisovať bežcov do papierov a časomiery, alebo občerstvovať a dopĺňať pochutiny (kľudne sa prestriedajte), no hlavne treba mať ideálne stále dobrú náladu :). A takto funguješ až do príchodu zadného voja. Potom poupratuješ, zbalíš všetky veci, naložíš ich do auta a necháš miesto v takom stave ako keď si naň prišiel. Následne sa presunieš podľa dohodnutého harmonogramu ďalej, alebo máš voľno, to už je iba na tebe, ako sa dohodneš s organizátormi a koľko si toho naložíš. Ak chceš, môžeš ísť robiť zadný voj, čo má svoju výhodu v tom, že si prejdeš rovnako tak ako bežci trasu, prípadne jej úsek, a rovnako tak sa pokocháš krajinou. Organizátori ťa vybavia lekárničkou a vrecom na odpad. Ideš pár minút po štarte pretekov, prípadne podľa dohody a zbieraš značenie trasy, možno nejaké zabudnuté alebo vypadnuté odpadky. Vždy sa ale prosím snaž nechať trasu v čo najlepšom stave. Všetci sa ti poďakujú. Možností je skutočne veľa a je iba na tebe, čo si vyberieš. Odmenou ti bude dobrý pocit a krásne dobrovoľnícke tričko.

Čítaj ďalej, ak chceš vedieť, ako prebehla Javornícka stovka 2022 mojimi očami :-)

U mňa sa príprava začala už vo štvrtok večer po práci. Čakal nás obrovský nákup v Metre a následne všetko presunúť do skladu, kde sme do noci všetko pekne porozdeľovali na jednotlivé občerstvovačky, nech to v piatok okolo obeda môžu chalani naložiť do dodávky a tú poslať smer Čadca.

Ja som dostal to privilégium odviezť samotnú hlavnú organizátorku Ľubku :-) Keď sme prišli na miesto činu, povykladali sme prvé veci, aby sme sa mohli prichystať na prezentáciu bežcov. Tá začala o 18:00 v miestnom dome kultúry. Kontrola povinnej výbavy, odovzdať prehlásenie a následne si dostal štartové číslo. Ako začali prichádzať ďalší dobrovoľníci, prešiel som do telocvične, kde už čakali chalani a riešili rozkladanie jednotlivých občerstvovačiek do áut, nech je všetko na sobotu pripravené. Medzitým začali chodiť aj prví bežci, ktorí v telocvični spali. Keď bolo všetko naložené, napustili sme bandasky vodou na kontroly, kde k nej nie je prístup. Navyše som dostal dôležitú úlohu rozdeliť na všetky občerstvovačky špeciálne krabičky pre dámy. Tieto krabičky obsahujú všetky dôležité dámske potreby a od tejto akcie budú pripravené na všetkých pretekoch SUT.

Po 23:00 bol v telocvični nočný kľud, tak sme sa aj my pobrali do spacákov. Ráno nás čakal skorý budík a chystanie posledných vecí. Keď sa telocvičňa vyprázdnila, všetko sme upratali a kľúče odovzdali. Peťo mal naloženú prvú občerstvovačku, tak šiel na jej miesto. Ja som sa ešte rýchlo zastavil na štarte po Veroniku a hodil do navigácie miesto prvej kontroly – Zákopčie, U Holých. Tu nastal problém číslo jedna. Navigácia nám síce vybrala cestu, no mám pocit, že tú najhoršiu možnú a tým, že sme sa ponáhľali, som nekontroloval kadiaľ nás teta posiela. Navigácia ukazovala, že sme 800 metrov od kontroly, no moje auto už malo poškriabané bruško a takmer zapadlo v blate. Keď som videl, čo nás ešte čaká a že sa situácia nezlepšuje, musel som cez osady cúvať naspäť na aspoň akú-takú normálnu cestu. Mali sme 20 minút do príchodu prvého bežca na našu kontrolu a my stále v Čadci. Našťastie iná navigácia nás už poslala správnou cestou, takže sme sa dostali na miesto prvej kontroly, kadiaľ mal do piatich minút prebehnúť prvý bežec. Všetko sme provizórne vyhádzali z auta a ako tak sa nachystali. Stihli sme to len tak-tak a začal frmol. Keďže sme boli 11 kilometrov od štartu, prví bežci sa ani nezastavovali a iba prefrčali okolo, kričali sme si čísla a postupne ich zapisovali a hádzali do časomiery.

Celý cirkus trval asi hodinu a pol do príchodu posledného bežca, teda pred ním ešte došiel zadný voj, pretože bežec zle odbočil, tak sme ho počkali, všetko upratali a zase išli podľa harmonogramu, kde čo bolo treba. Mňa čakala cesta do Turzovky po cestoviny, ktoré sme mali nachystané pre ďalšiu kontrolu. Semeteš – U Cipára, necelý 50. kilometer od štartu. Tu už ďalší dobrovoľníci chystali všetko potrebné, navyše to bola veľká kontrola, tak sme tu vyložili pre bežcov aj ich dropbagy. Keď bolo všetko pripravené na príchod prvého bežca, pobrali sme sa ďalej.

Ľubka s Radom šli na nákup a pokračovali do cieľa. Ja som mal mať do večera voľno, tak že si pôjdem niekde zabehať a povzbudiť bežcov. Už som bol v Kotešovej, keď mi Ľubka zavolala, že nastali nečakané problémy :-) Na Kasárňach nemali dostatok Coly, na Portáši nemali pečivo a na Semeteši nebolo magnézium. Tak som sa zastavil za nimi v Bytči na nákupe. Nakúpili sme čo bolo treba, naložili sme moje auto a šiel som zháňať 150 tabliet magnézia. Neveríte, no v sobotu na obed to je v Bytči celkom problém :-) Obehol som všetko, no nikde som už nič otvorené nenašiel. Volám Ľubke, že budem musieť ísť buď do Žiliny alebo do Považskej Bystrice, pretože tu nič nemajú. Nakoniec o päť minút zatvárali poslednú drogériu, tak sadám do auta a rútim sa krížom cez celé mestečko. Tety už upratovali prevádzku, no zachránili nás, mali dostatok magnézia. Spotený, no šťastný, že sa misia „bez kŕčov“ podarila, sadám do auta a idem naspäť na Semeteš. Tam odovzdám magnézko a pokračujem ďalej na severnú stranu Javorníkov. Cez Vysokú nad Kysucou a Makov idem hore na Kasárne (70,5 km), kde vykladám Colu. Chvíľku pokecáme s osadenstvom kontroly, no musím ísť ďalej. Vraciam sa naspäť a zastavujem sa na tajnej kontrole. Nemal by som to hovoriť, no aj tak už všetci vedia, že tajnou kontrolou je Sedlo pod Lemešnou :-), pretože je to tak už posledných pár rokov. Pokecám s osadenstom z Trenčína a letím na Portáš. Vraciam sa teda na Makov a pokračujem smerom na hranice, kde ma ale stihla zastaviť hraničná kontrola. Tak iba ukazujem doklady a obsah kufra. Toľko chleba a brownies policajti pokope ešte asi nevideli. Ponúkam ich, no neprosia si :-) Pokračujem teda po českej strane a cez Veľké Karlovice a Karolínku sa dostávam do Nového Hrozenkova, kde sa stáčam hore na hrebeň Javorníkov. Auto nechávam na Portáši (81,6 km). Zvítam sa s kontrolou, vykladáme chlieb a brownies a chvíľku kecáme.

Mám cca dve a pol hodiny voľno, kým ma Ľubka nebude potrebovať, tak sa rýchlo obliekam, nech si idem aspoň trošku zabehať, keďže som väčšinu dňa strávil v aute. Vybieham teda bežcom naproti po nádhernom hrebeni Javorníkov, všetkých povzbudzujem a hovorím, koľko im zostáva na kontrolu. Beží sa mi samozrejme podstatne ľahšie ako im, keďže majú v nohách cez 70 kilometrov a ja ľahkých 10 :-) Prebieham cez Veľký Javorník a teda, že keď už som tu, tak zbehnem dole po zjazdovke na Kasárne. Tu sa mi smejú, že veď dnes som tu už bol, tak sa smejem, že kontrola kontroly. Traverzom sa vraciam naspäť na trasu a frčím naspäť na Portáš. Akurát pri západe slnka prichádzam na kontrolu, príjemných 22 kilometrov, tak som pobehal aspoň kúsok. Akurát sa prezliekam, no do toho mi zvoní telefón, že kde som. Nastalo nám nejaké komunikačné nedorozumenie, tak som si dal iba rýchlo polievku, poďakujem sa a frčím do cieľa. Mal som odviezť zadný voj na Semeteš, na nočnú časť trasy, no šli skôr, tak som si dal sprchu a zostal v cieli. Tu už postupne začali chodiť bežci, tak sme začali variť polievku a dopĺňať všetko potrebné na socializáciu :-) Ako prichádzali hladné krky, tak sa aj polievka míňala, tak sme v noci spravili ešte jednu. O zábavu sa nám v cieli postaral aj miestny kocúrik.

Nejako okolo štvrtej si išli ľahnúť Ľubka a Rado, tak sme to s Julkou a Peťou potiahli do rána. Vítať bežcov, zapisovať do časomiery, písať diplomy a hľadať dropbagy. Ráno prišla únava aj na mňa, no nejako som to rozdýchal a počkali sme všetkých bežcov, aj zadný voj. Nakoniec sme upratali školu, rozlúčili sa a všetci sa pobrali vlastnou cestou. Úprimne, bol som rád, že som to mal domov iba kúsok, pretože som v Púchove takmer dostal mikrospánok, vďaka za občas široké slovenské cesty :-)

Ďakujeme veľmi pekne za tieto nádherné preteky: všetkým organizátorom, dobrovoľníkom, bežcom, sponzorom, no aj všetkým obciam a pohostinstvám, kde sme si mohli rozložiť občerstvovačky. Vidíme sa o rok :-)

Peter Knížat

P.S.: Originál visí na Petrovom blogu TU

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri