Bokami-skialpaktuál 2013 :-)

Vlna zlého počasia týždeň pred Veľkou nocou priniesla do Západných (aj iných) Tatier kopy nového snehu, ale vietor si ho poprehadzoval ako chcel, vôbec nie rovnomerne. Špekuloval som, ako sa vyhnúť prerážaniu  stopy v tom hustom, po kolená hlbokom, vetrom ubitom a vôbec nie prachovom snehu. Prišiel nápad: Bokami Západných Tatier! Využijem akurát prebiehajúcu „slovenskú Pierra Mentu“ - v sobotu (druhá etapa) by sa trať mala vrtieť len ponad Žiarsku chatu. Čiže  štart z ústia doliny, prvý výstup cez Žiarske sedlo na Plačlivô, odtiaľ traverz popod hrebeň na Terasu, výstup do Smutného sedla, po hrebeni na Hrubú kopu a finálne zlyžovanie cez Terasu k chate. To znamená (myslel som si), že všade urobia organizátori peknú stopu. A má byť jasno až polojasno, no nechoď tam!

Tak aj bolo a po rozohriatí hore cestou (inak zamračené, pofukovalo, aj sneh popadával, čo to???) som sa nad chatou napojil na komfortne vyleštenú čerstvú stopu, čím vyššie, tým hlbšiu. To už sa mraky trhali o 106 a modrej bolo čoraz viac nad hlavou. Na Terasu viedli parádne serpentíny, ale okolo hnusná kôra, lyžovačka tadeto dolu bude o držku, kým sa to nerozjazdí. Hore sa z troch strán ozývalo nadávanie organizátorov na hlboký a ťažký sneh :-) Pod Smutným sedlom bolo vidieť plaziť sa deväť bodiek, vybral som sa najskôr tam. Dobehol som ich ale až hore (nie naschvál!), tak som moc nepomohol, ale priznám sa že sám by som hore nešiel. Zo severu tam toho bolo nafúkaného strašne moc a na slnku už to aj moklo. Lyžba nazad na Terasu nič moc, hore hlboký  a ťažký, dole tvrdé dosky.

Ide sa na Plačlivô! Už zhora zo sedla som videl, ako tam lietajú hrče snehu, to si organizátori kopali nie záhrab, ale akoby dáke základy pod chatu :-) Traverz pod Žiarske sedlo = striedanie ľadových dosiek a snehových vankúšov, zo sedla vyššie sem tam závej, sem tam skaly spod snehu trčali, aj ľad sa našiel. Z Plačlivého nádherné panorámy, len hmla sa akosi dvíhala hore dolinou. Hodinu aj niečo po štarte sa z nej začali vynárať pretekári, to už bola len kúsok pod Žiarskym sedlom. Na čele kto iný ako Madaj – Hlavčo, s poriadnym náskokom. Spravil som im predjazdca v traverze nazad na Terasu, počkal tam na zopár ďalších a kým oni mazali do Smutného, ja som sa začal štverať do Lúčneho a na Hrubú kopu.

Hmla sa ešte dvihla, na Terase viditeľnosť dobrá, ale pod Lúčnym sedlom mlieko a ťažký, lepivý sneh. Zato hore nádhera. Ale aj tu už sa slnko opieralo prisilno, sneh vlhol a trochu lepil. Na odfúkaných miestach trčali šutre, pričom o dva metre vedľa mohol byť polmetrový závej. Na lyžovačku nič moc, Hovorili viacerí pretekári, že to bola riadna morda dole kopcom. Deň pred tým sa síce nedostali cez hrebeň kvôli vetru a hmle (a z cieľa ich museli odviezť na Liptov autobusmi), ale na oravskej strane vraj bol aspoň parádny prašan.

Aj z Hrubej kopy som si užil „widoki zajebiste“ a popri finišujúcich, osrienených pretekároch som sa pomaly začal v tom humuse spúšťať k chate. Hore to bolo ozaj o držku, ale od Terasy už rozjazdené, normálne komfort! Cieľ bol nad chatou, čaj pre pretekárov pod chatou. Odtiaľ už len korčuľovačka dolinou, pretekári na chatu, ja stihnúť autobus. O pretekoch samotných je všetko podstatné TU.

A ešte jedna vec: kto sa chystá na jar do južného žľabu Baranca, je tu novinka: po zlyžovaní do doliny už netreba „brodiť“ Smrečianku, spravili tam cestu, ktorá sa pod chatami Zora a Zoja napája na asfaltku. Priamo pod mostíkom. Ale načo iné sú tam teraz dve paralelné cesty?

Rišo Pouš