ALS beh Kozí kameň 2024

Predveľkonočný víkend v pohorí Kozie chrbty: už ôsmy ročník, ale tretí raz aj ako súčasť ultraligy. 280 účastníkov, teda zatiaľ najviac, a to bežali ešte ďalšie stovky v rámci piatich kratších tratí. Na naše pomery teda megapodujatie. No hej, keď bola aj megatombola. Ale najmä to bola megacharita, lebo toto podujatie je organizované v prvom rade ako pomoc postihnutým diagnózou ALS. A organizované je megaparádne, po všetkých stránkach. Aspoň čo sa dalo vidieť nezasvätenému oku v epicentre pretekov vo Svite pod lesom.

Ešte aj počko objednali organizátori ideálne. Lebo cestou na miesto som sa podozvedal o kadejakých snehoch – dažďoch – blatách počas predošlých dvoch ročníkov. No táto zima skončila v podstate na štedrý deň a nie že dáke jarné zvyšky snehu – ani zvyšky jarnej mokroty neboli na trase! Sem tam to miniblatko na zvážniciach? Ale to aj v lete býva tam, kde potok na cestu vytečie. Vietor príjemne pomáhal chladiť tých poludňajších tuším 15 stupňov pod mrakom, a pretože západný, cestou zo Šuňavy aj mierne pomáhal do chrbta.

Pre záujemcov je ale aj tak najdôležitejšia trať, ako ju vidno tu hore. 44/1900 je síce údaj, ktorý o niečom hovorí, ale po čom sa beží a ako sa tie metre naberajú, to je niečo iné. Tak beží sa prevažne pohodlne po mäkkom: hlina, tráva, ihličie. V prvej tretine najmä lesné single, od prvej občerstvovačky najmä lesné cesty, za Šuňavou krásne cesty cez lúky. Asfaltu tak málo, že nestojí za reč. Veď dole v galérii vidno. Značenie dokonalé, tam sa zablúdiť nedalo ani naschvál.

Výškové metre sú tu ale drsssssné! Lebo trať je na dlhých úsekoch veľmi behavá, a teda keď už to prevýšenie začne nabiehať, tak poriadne ostro, hore aj dole. Poriadny „sky run“ miestami. Na začiatku je to len dlhá séria prudkých, ale krátkych brdkov v lese v okolí Smolníka. Potom oddychová, tempová lesná cesta a potom, po prudkom zabočení doprava to prichádza – strmé nekonečno na Kozí kameň. A rovnako strmo spočiatku aj dole. Okolie Šuňavy je následne v rámci možností pohodové, no za Lopušnou dolinou je to zase prudko hore – dole a záverečné serpentínky do kopca, pred takisto strmým zbehom do cieľa, to je vyslovená chuťovečka.

Objednali orgovia tentokrát aj parádne spartanské prekážky, žeby na tých lesných cestách nuda nebola – nečudo, že Patrik Milata, „pôvodným vzdelaním Sparťan“, rubol taký šialene rýchly čas (3:38) a o pár minút zarezal aj rekord Maja Priadku z minulého roka. Iva Líšková si to podľa vlastných slov tiež užívala, až na záverečné serpentíny. Samozrejme v tempe a čase (4:22), ktorými takisto prekonala lanský rekord Vandy Koniarovej.

Bonusom  okrem preliezok bola aj studnička presne na pol ceste, potešila aj druhá v Lopušnej doline, aj keď tesne za krmelcom. Takže tam si väčšina asi užívala skôr ten brod cez potok. Dal sa síce preskákať po kameňoch, ale priznajte sa, kto omočil nohy? Najlepšie však boli tie fatamorgány – sneh je už len v povestiach starých materí, a tu sa na obzore v horúcom vzduchu vlnili obrysy zasnežených hôr. Na juhu takých guľatých, na severe špicatých. To jednoducho nemohla byť realita!

Každopádne v cieli vládla všeobecná spokojnosť a výborná nálada, lejakový front bol ešte ďaleko a krčmy blízko, tak prečo nie? Si myslím, že organizátorom treba len a len poďakovať za to, čo spáchali pre bežcov, ale najmä pre vážne chorých ľudí. Osobne ďakujem chalanom, že ma pribalili do auta a nič za to nechceli. Orgom držíme asi všetci palce, nech sa im darí aj naďalej takto veľkolepo pomáhať - a teda hádam zase o rok!

Rišo Pouš

P.S. Viac fotiek je na Zonerame TU