Ako sme zutekali z Turca až k Oravskej priehrade

Pri týchto ultravýmysloch mám rád, keď majú nejakú logiku, keď to nie je len bezduché naberanie kilometrov a výškových metrov. A Majo jednu takú logickú líniu vymyslel a aj sa s myšlienkou podelil: chcel ísť z domu (z Turian) cez hrebeň Krivánskej Fatry a Oravskej Magury do Námestova. Okrem nástupu na hrebeň a zostupu do cieľa je to navyše jednofarebná, červená linka. Také sú najlepšie. A vraj ma vezme so sebou. Srdco bulvárneho reportéra najskôr zaplesalo (bude fotomodelka), ale hneď aj padlo do gatí, lebo som nameral dobrých 70 km a po antibiotikách som sa vôôôbec necítil na takú prechádzku. Ale ješitnosť už nedala cúvnuť, tak v sobotu pred šiestou hop do osobáku, 10 minút cesty na doladenie výstroja a v Turanoch skok na perón rovno do štartového postoja. A hneď tam prvé prekvápko: auto aj so šoférom, odvoz až na Trusalovú, že sa Mišo prebehne s nami aspoň na Chleb. Hurá, o päť či koľko kilákov menej, v mojej „antiforme“ sa všetko počíta. Inak okrem tej „farebnej“ logiky to malo aj logiku „únavovú“ – tri poriadne stúpania sú cestou a každé nasledujúce menšie, ako vidno na grafe. Odkaz na Stravu je inak dole pod textom a hore zas gpx na stiahnutie, ak by sa chcel niekto inšpirovať:

Takže vyrážame, symbolicky od dela, že to bude akože boj, najmä v mojom podaní. Hneď skraja sa zverujem Majovi, kým ešte dokážem udýchať miernejší sklon pod Zajacovou: že sa možno aj s Mišom vrátim nazad, ak mi to moc nepôjde. Že ak by ma vyplo cestou, mám nachystané ústupové trasy so zastávkami autobusov a vlakov na ich konci. Aby som Maja nebrzdil a aby stíhal bus z Námestova. A tu druhé prekvápko: z Námestova máme odvoz až domov. Taaaaaak, to už je iný komfort, hneď sa lepšie fučí – hore skratkou, hore Ploštinami, hore Generálom. Pod Generálom bager, hore pri chate dva a ešte aj náklaďák a stavenisko ako v Jasnej. Pán transparentný exprimátor zainvestovali ťažko zarobené prachy, bude nová chata. Zmývame pot v bazéniku a fotíme historické fotky, ktoré ešte vnúčatám budeme ukazovať:

Načíname najkrajšiu časť trasy, naše domáce ihrisko. Čo sa Chlebu a susedných brdkov týka, rýchlo zavládne zhoda: už sme tam boli a Rozsutec je aj tak ešte zavretý. Takže spreneverujeme sa dočasne červenej a ťaháme žlté linky traverzov: do Sedla za Hromovým, popod Stoh aj z Medziholia do Príslopu nad Bielou. V Medziholí sa lúčime s Mišom, ktorý to obracia „smer domov“, len ešte nevie kade. Aj podľa počasia, lebo ide front a už na nás „muchy pľujú“. V lese počujeme nad hlavou šuchot kvapiek, ale dole na zem zatiaľ nepadá takmer nič. Ešte si trochu omylom zachádzame smerom na Medzirozsutce, ale zas je v akcii múdry telefón a netrvá dlho a po štyroch hodinách kotvíme hlboko dole v Zázrivej, v prvej otvorenej krčme, ktorá nám stojí v ceste.

Krytá terasa je tichá, ale kým donesiem prvé dve dnešné kofoly, rozšumí ju hustý dážď. A toto čo má byť? Našťastie pohľad spod celty ukazuje, že je to len prehánka. Tak po chvíli už odhrýzame prvé metre z takmer deviatich kilákov stúpania na Minčol. Romantické panorámy s fajčiacim Rozsutcom a ovečkami na paši. Zatiaľ vládzem, a aj keď takéto výlety chodím na normálnej strave, dnes som nechcel nič podceniť a radšej som nabral „chémiu“. Takže je čas na malú reklamu, lebo som si povedal, že vyskúšam gély SPRING, ktoré nám poslali chalani z RALPU (od nich máme aj hodinky):

Dzigol som ten najviac energiou nabitý, ktorý je v ponuke (na fotke ten čierny). Je viac o tukoch ako o rýchlych cukroch a má v 50 gramoch 2,5x viac energie ako bežný gél. Na takéto pomalšie aktivity ideál. Pre mňa asi jediná nevýhoda (okrem ceny) je trhací obal, preto neriskujem olepené vrecká na batohu a radšej využívam zázrivské odpadkové koše. Chuťovo veeeľmi fajný, cítiť orechy. „Zubná pasta“ od Nutrendu ma obyčajne drží pri živote asi 1,5 hodiny, to mám odskúšané. Tento „speednut“ ma spoľahlivo preniesol až na ďalšiu občerstvovačku v Príslope (čiže tri hodiny) a odliv energie som necítil. Takže áno, funguje to. Cena? No, to je o prioritách... :-)

Takže nástup do lesov Oravskej Magury: najprv nad Zázrivou samozrejme viac lúk a výhľadov, potom v napájadlách posledná možnosť dotankovať a zmyť pot - a už sa svahy dvíhajú, traktorové koľaje prehlbujú a les hustne. Po hodinke a pol od krčmy sme na Minčole, nasleduje príjemná klusačka lesom bez výraznejších prevýšení. Za Kubínskou hoľou pekný les, ešte krajší úsek po hornom okraji horských lúk nad Hruštínom, potom ale opačný extrém – rozjazdená zvážnica, kľučkovanie pomedzi obrovské kaluže, odpadky po lesných robotníkoch... Strmo dole na lesnú asfaltku, zo dve serpentíny po nej (ešte sme si trochu zašli ku studničke opláchnuť sa, lebo sme prehliadli odbočku), a už brzdíme pri ďalšej krčme v sedle Príslop. Tu už majú na kofolu aj originál poháre :-)

Nasleduje tretie väčšie stúpanie na trase (ale zároveň najkratšie), takže scenár sa opakuje – po kofole druhý SPRING, obal rovno do koša a ide sa. Najprv po lúkach, aj panoramatická tabuľa s názvami je tu. Slnko svieti, ale nepečie, nad hlavou neškodné obláčiky, ranné prehánky už odtiahli. No krása. Len ako zalezieme do lesa, pod nohami blato rozmlátených zvážnic. A to až do konca. Medzi Príslopom a vysielačom na Magurke môžu Spartana organizovať a ani sa nenarobia s prekážkami. Je to hnus velebnosti!

Navyše sa v lese nejako nezvyklo stmieva a zľava zozadu sa približuje hrmenie. Keď už hrmí nad nami a sem – tam sa už aj zablysne, ešte rátam sekundy – päť až osem, je to stále v pohode, vybíja sa tá elektrika hore v mrakoch, na zem hádam nedočiahne. Zato dákych 10 minút dostávame poriadnu ľadovú sprchu (bežný dážď predtým nepočítam). Aj zabúdam, že som ráno nevládal, nejako dobre sa mi beží. Tempo jednoznačne stúpa, nálada je priam elektrizujúca... Podklad sa miestami mení na poriadnu bažinu – okolo Budína akurát ťahajú drevo. Uvedomujem si akí sme blázni, keď si v tej búrke fotíme kovový smerovník na najvyššom bode Oravskej Magury :-) A potom ešte chvíľu hľadáme kade ísť – lebo ciest (alebo skôr bahenných priesekov) je tu niekoľko, len značky nikde.

Ale koniec dobrý, všetko dobré – búrka odtiahla nad Roháče a ako sa blížime k vysielaču, už svieti slnko a všetko okolo je ako vyumývané. Doslova :-) Od vysielača máme (cez rúbanisko, ako inak) parádny výhľad na okolie priehrady. Ešte nachádzame jednu studničku a už asfaltujeme dole do Námestova. Mapa ukazuje dlhý zbeh lesom, ale je tu aj jedno „okno na lúky“ cez kríky pri ceste. A z toho okna vidíme priamo pod nami most cez priehradu. Tak načo obchádzať? Veď po lúkach sa k nemu nejako predsa dostaneme. Aj cesta je vydupaná, aj párik na štvorkolke sa proti nám zdola rúti – a jeho stopy nás neomylne vedú. Taaak, v pohode až dole na cestu.

Nakoniec najväčší adrenalín na koniec :-) Lebo na moste do Námestova síce chodník je, ale pred ním a za ním nie - a premávka taká, ako keby ani víkend nebol. Ešte že je cesta široká. Ale po chvíli už si nadeľujeme tretí raz (tentokrát za odmenu) po pol litri fajnej, čapovanej a k nej si dovoľujeme aj hranolky – aby bol ten fástfúd dokonalý. A z lavičiek amfiteátra vychutnávame oravské leto a vzdialené kumulonimby, kým nedorazí odvoz – tri pekné dievčatá, ešte aj šaty majú navzájom zladené. Len škoda, že všetky tri sú Majove, no nič. Akurát stíhame čiastočne uschnúť a pekný výbeh je za nami. Vďaka Majo, že si to vymyslel, aj že si ma prehovoril a zobral so sebou – aj s rizikom, že ma budeš vliecť na chrbte :-)

Rišo Pouš

Odkaz na Stravu je tu, vďaka chytrým hodinkám Coros Apex od RALPU: