Tatranská šelma ultra 2014

25.08.2014
tatranska-selma-ultra-2014

Tak už aj naše veľhory majú svoje ultra. Po organizátorskom rozbehu na Slavkáč sa Vnenky a spol. chytili aj takejto výzvy a hneď na začiatok treba povedať, že tu platilo doslova „Za málo peňazí  (a času) veeeľa muziky“. A Tatranského čaju, aby som nezabudol :-))) 55km a 3100 výškových je v tatranských podmienkach dobrá zaberačka – viacerí, čo zvyknú takéto štreky behať, si rýchlo uvedomili, že tu to veľmi nepôjde... Ten terén totiž vôbec nie je behavý, skôr skákavý. Kto aspoň raz siahol na tatranskú magistrálu, vie o čom je reč. O preskakovaní z kameňa na kameň sa mi aj snívalo. Od Štrbského plesa až po Biele. Pred Štrbským to bola taká zvážnicová rozklusávačka – zahrievačka. Prvých 10km.

 

Ale po poriadku: prezentácia v piatok večer v školskej telocvični? Za kalíštek minimálne do jednej nohy každému. S organizátormi. Pekný výkon, keď si človek uvedomí, že z 80 prihlásených museli privítať asi polovicu :-) Telocvičňa nová, dobre vetraná, žinenky pohodlné, čo viac chcieť? Hádam len, aby nebola tak vysoko v kopci nad dolinou. Lebo „cieľová rovinka“ bola dosť naklonená na tých posledných 200 metroch...

Výklad trate, o desiatej večierka, ráno na dvojplatničke horúca voda, to je servis! Hodinový presun busom na štart na Tri studničky. Ako na nízkotatranskom „Nonstopbehu“, aj tu sa viacerí pri pohľade z okna pomaly stotožňovali s realitou, že nazad musia po vlastných :-)

Z busu sa polovica ľudí rozbehla poobsíkavať zvyšky lesa. Posledné prípravy, ešte výklad trate pre nechápavých a tých, ktorí prišli len teraz, odbíja ôsma a „Už se perou!“  Prvé dva kiláky stále naberáme výšku a miestami blato do topánok, potom pohodlná a čoraz širšia cesta okolo Jamského k Štrbskému. Na čele sa usadila asi 6-členná skupinka.

Na prvej občerstvovačke ešte nik dlho nestojí (na ďalších sa pauzy poriadne predĺžili, že?), ale nálada je tu super. Ešte trocha vegetenia po rovine, bez prerážania davov. Ale na začiatku lesa začína „to pravé magistrálové“. Ešte je skoro, tak cestou na Popradské je od ceprov pokoj, samozrejme aj pri štrikovaní hore na Ostrvu. Sila aj chuť ešte musia byť aj na iné ako na čumenie pod nohy – Mengusovská a Zlomisková dolina sú ako na dlani, krása!

Pri poskakovaní smerom k Sliezskemu domu sa posúvame tesne pod základňou mrakov. Obiehame zväčša turistov. Uhnú, povzbudia, pochopia, my poďakujeme, odpovieme odkiaľ ideme, tiež uhneme. Vzájomný rešpekt. Vďaka, děkuji, köszönöm, dziękuję, spasíba. Cepri? Lakovky, balerínky, plážové žabky,vraj dokonca čižmy na štekliach, sukne, kabelky, tesiláky... Cepor čumí, zavadzia akoby naschvál, nepochopí, celý chodník je jeho.

Na Sliezskom tesne pred kŕmidlami č.2 sa dáko blýska – ale to len z foťákov. Aj tu je ešte relatívny pokoj, až pri zbiehaní (zoskakovaní) na Hrebienok hustnú protiidúci. Ale zatiaľ sa dá, ďakujeme za ústretovosť. Aj keď niektorí po odpovedi na otázku, koľkí tadeto ešte prebehneme, si trochu divne povzdychnú :-)

Ďalšia zastávka je onedlho, na Hrebienku. Tam je aj eliminačka, limit šesť hodín. Treba sa tam dobre „oklepať“, čaká naročný úsek až po Brnču. Vďaka dĺžke, nekonečnému stúpaniu od Zamky na Svišťovku, nekonečnému zostupu z nej k Brnči a isto aj vďaka nekonečným zástupom ceprov :-) Proste slalom. Až pod Svišťovkou davy rednú a pribúda kamzíkov. Nejaké sa motali už pod Gerlachom.

Dole serpentínami len pomaly, radšej päť sekúnd stáť ako sekundu letieť. Chatu vidno zďaleka, ale aj je ešte ďaleko. Odmena – to je ďalšia vyrehotaná občerstvovačka (už posledná), papanie ako od maminy, takže pauza trochu dlhšia. Chalani to mali bežať, ale obetovali sa a nahradili tých, čo odriekli sľúbenú pomoc pri organizácii. Vďaka!

A ide sa do finále, posledných 12 kilákov! Do kopca už len trocha, ale nechutí ako na začiatku, už sme prejedení :-) Biele pleso, poplašené kamzíky na chodníku, nižné Kopské sedlo po pár serpentínach a krátkom zbehu. Krátke vynorenie z mraku a zas vnorenie doň pri stúpaní na vyšné Kopské. Ešte že nevidno, kam až. Halucinácie od únavy – podobajú sa na bajkerov, čo by tí tu robili? Len prečo sa ma halucinácia pýta po poľsky na prevýšenie? OK, beriem...

Definitívne z mraku von, to je zbeh do Širokého sedla. Nádherný výhľad do Meďodolov, na svahy Ždiarskej vidly a Havrana, ale najmä do „cieľovej rovinky“ – Monkovej dolinky. Na konci a hlbokoooo dole je rozložený Ždiar. Každý už túži bežať len dole, tak matka príroda prianie vypĺňa mierou vrchovatou – začiatok zostupu krásny, „kochací“ a potom to prichádza. Tejto brutalitke v kombinácii s toľkými kilometrami v nohách sa len tak niečo nevyrovná! Čo budem písať, pozrite sa na mapu a zrátajte si prevýšenie na tých dvoch kilákoch :-)

A začína pršať! Prečo výkričník? Lebo Belianky! A preto Belianky, že sú biele a biele sú preto, že vápenec. A mokrý, nohami ohladený vápenec v kombinácii s blatkom, brutálnym sklonom a únavou robia divy – na výstroji, na psychike, na kolenách, zadkoch... Ale dáko po biede sme prežili, niektorí s blatom aj vo vlasoch :-) Dole, ako sa sklon zmierňuje, cesta sa rozširuje, pod hotelom sa mení na asfaltovú. Každý, kto dobehol až sem (len šesť ľudí z pôvodných asi 70 muselo vzdať), už za každou zákrutou vyzerá cieľ. Ale také jednoduché to nebude hehehe :-) Ešte je tu predsa ten briežok ku škole a jeho posledné metre majú sklon ako tá Monkova dolina. Ešte že sú na výber aj schody.

V rôznom štádiu rozkladu sa teda trúsi do cieľa väčšina ľudí, aj keď niektorí po limite. Ale o ten až tak nejde. Skôr o tú sľubovanú tortu. Jasné, že sa ušlo každému, veliká bola. Pozitívna bola napriek nástrahám trate aj záverečná bilancia strát: len jeden vytknutý členok a pár odreniniek, inak nik tvrdšie nedopadol, takže všetko dobre dopadlo.

Boli aj nedostatky samozrejme - napríklad na šmykľavých miestach mohli namontovať zábradlie nie? :-)))To skôr v cieli boli zistené mnohé, počas dňa získané nedostatky na estetike odevu, psychickom a fyzickom stave zúčastnených. Ale na tie bol k dispozícii origo tatranský čajový liek hneď po preťatí cieľovej bráničky a hneď v niekoľkých ultravariantoch (myslím že 22, 32 a 42 promile).

Vyhodnotenie prebehlo rýchlo, ocenení boli prví traja borci, traja starci a tri diouky. Základný rekordný čas bol stanovený na 6:24 u chlapov (Martin Kais, za ním Adrián Kašniar 6:27 a Juraj Káčer 6:47) a 8:09 u žien (Denisa Šulcová, za ňou o deväť minút Sisa Jahnová a o ďalšiu polhodinku Dáša Kadlecová). Zvyšné si každý na stránkach Tatranskej šelmy nájde.

No a schyľovalo sa k zlatému klinu programu – afterparty. Som myslel, že to bude pripomínať scény z filmu o zombíkoch, ale v strede telocvične nakoniec krepčilo len zopár najvytrvalejších a popri stenách ležali porozhadzované zdevastované telá so sklenenými pohľadmi. Až nakoniec niekedy po desiatej večernej bolo rozhodnuté, že mŕtvoly už nik nepreberie a zdravé jadro sa presunulo do najbližšieho otvoreného podniku. Scény z hororu potom pripomínalo až ráno – spacáky sa otvárali ako hroby a v prítmí sa nekoordinovane šuchtali klátivé tiene... Pomaly sa to všetko z telocvične vytratilo, nezávidím to upratovanie...

 

Takže už len tej šelme z plagátu treba štetinky na uši primaľovať - aby si niekto nepomyslel, že po Tatrách nič väčšie od obyčajných mačiek nebehá. A bude to nabudúce ešte suprovejšie. Každopádne vďaka za skvelo zorganizovaný masochizmus!

 

Rišo Pouš

 

Fotky Tatranská šelma ultra 2014

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri