Ponitrianska stovka 2020 – jubilejná desiata, koronou obmedzená

14.09.2020
ponitrianska-stovka-2020-–-jubilejna-desiata-koronou-obmedzena

Noooo, poriadne mieša kartami tá pandémia! Druhá vlna je so začiatkom školského roka tu, s ňou sprísňujúce sa opatrenia až zákazy pre konanie hromadných akcií. Červená na korona-semafore zasvietila 12.9. aj pre okres Nitra a tohoročná P100 sa uskutočnila len tak – tak, a v poriadne upravenej podobe, aby bola čo najviac bezpečná. Napríklad prezentácia aj cieľ pekne vonku a žiadne vyspávanie v telocvični po akcii. Rúška aj po štarte, kým sa stádo za Handlovou neroztratilo, žiadne babranie sa rukami v jedle na kontrolách, samozrejme dezinfekcia a meranie teploty a tak... Aj samotný cieľ bol presunutý do zápasníckej haly (teda pred ňu), lebo v škole nesmel byť. No proste nezávidel som organizátorom, asi dosť šedivých vlasov zas pribudlo... Ale čo by oni nespravili pre blaho stáda masochistov, že? Jediné čomu som nerozumel: prečo také striktné obmedzenia pre akciu, kde sú fakt ľudia roztrúsení po lesoch a do cieľa chodia po jednom, po dvoch – a pritom večer v Nitre hulákal plný futbalový štadión. Ale pome po poriadku... Pre zmenu kašlem na objektívne reportovanie, bude to subjektívny doják. Lebo takto som sa už dávno nerozmontoval.

Terorista_pred_prezentáciou_a_jeho_zbrane.

Takže keď sa mikrobus s našou „turčianskou úderkou“ dovalil v sobotu ráno do Handlovej na rínok, prvý nás na dvore za Asterionom odchytil dáky maskovaný terorista s laserovou zbraňou v jednej a chemickou v druhej ruke. Beriem, klasická prevencia v tomto čase, to treba. Všetci naokolo s náhubkami a snaha o držanie odstupov. Podávanie rúk zakázané, bozkávanie vraj povolené –to zas šíril Dalibor. A povinné podpisovanie viac ako dvojstranného prehlásenia účastníka. Tradičné oné, že sa vzdávam majetkov, zemí a účtov v banke v prospech SUT už dávno nestačí. Ale čo sme to za ľudia, keď orgovia musia (okrem iného) prízvukovať, že nezodpovedajú za počasie počas akcie???

Štart klasicky o siedmej, vyrútilo sa spod brány asi 200 kusov. Na radosť starého foťáku ale dosť pomaly, stihol zaostrovať . Aj mimozemšťania na čele vyrazili nejako nesmelo. Dôvod? Povinnosť mať rúška až po posledné domy Handlovej. No, poriadne sa mi hore kopcom zatmievalo pred očami.

Aspoň počasie bolo ráno milosrdné – okolo 14 (nad nulou keby čosi), cesty ani moc prašné, ani moc blatné. Ale predpoveď hlásala trópy, čím bližšie k cieľu, tým väčšie samozrejme. Kolo obeda len sem – tam mrak. Tak aj bolo, takže počasie to zas nezvládlo, už tretí rok po sebe, ešte že orgovia zaň nezodpovedajú. P100 akosi prestáva byť povestná dažďami. Bolo jasné, že kto rýchlejšie pobeží, lepšie bude chladiť motory. Preto asi tí prví dobiehajú s takým úsmevom. Ich dobre ovieva cestou. Ja som radšej od začiatku oblieval.

Plynulé stúpanie na Grič pekne poukladalo dav podľa výkonnosti do hadíka. Na K1 tiež jedna koronálna novinka: žiadna voda, žiadne jedlo, len paparazzi a štik do karty. A padaj preč! Nemohol nik špekulovať, že si natankuje až tam, aby nemusel do kopca vodu nosiť.

Cez Vtáčnik je celý hrebeň zväčša parádne behavý, len pár strmších miest krokovacích, aby telo netrpelo stereotypom. A každý ešte vládze = tempo zbesilé. Rok za rokom sa tu viac nadriem a pritom som stále pomalší. Ani čas napiť sa už poriadne nie je. K2 pod vysielačom teraz hádam nik neminul, hmla nebola a značenie perfektné, aj odkrvené mozgy stíhali vnímať. Zatiaľ.

Skoré dopoludnie, vyššie nadmorské výšky a tieň v lese – celkom príjemné. Ale ako som zbehol na lúky pred Veľkým Poľom (K3), ako by ma čosi ovalilo. Jasné - ten žeravý vánok od juhu... Telo hneď začalo podvedome brzdiť. A viacerí potom v cieli krochkali blahom, že sa už dlho tak kvalitne nepovarili vo vlastnej šťave. Ako málo stačí masochistovi ku šťastiu... Lebo z K3 sa ide do kopca, po lúkach. Do prudkého kopca! Po lúkach otočených na juh!!! A just s vetríkom do chrbta a just slabým, presne s rýchlosťou chôdze, zdalo sa mi. Ako keby som stál v saune. Až na vrchole lúk, keď sme sa stočili doľava dole, neskutočná úľava!

A ešte väčšia úľava za Penhýblom, kde sme sa zase ponorili do tieňa lesa. Ani tie nekonečné monotónne asfalty mi akosi nevadili. Len sme sa tam štyria zgrupli a skoro sme sa pobili o vodu – na novo vybudovaný prameň pod Sokolcom nás orgovia upozorňovali už skôr. Len veľmi štedro netiekol, no. Ale oceňoval som už pomaly každú mláku. Len ich cestou nebolo moc. Potom ešte studňa na Brezovom štále – životabudič ako bič! Okrem toho, že tento rok bola tajná kontrola práve tam. Sršne mali tento rok pauzu, ponad hlavy bzučal len dron.

Novo_vybudovaná_studnička_za_Penhýblom_potešila_asi_všetkých.

Za Jedľovými Kostoľanmi zas rozhicované lúky. Našťastie prevažne z kopca a na ich konci odmena – potok, na ktorý každý nadáva, ak má vody veľa. Teraz som sa tam rochnil jak diviak. Ryby nižšie po toku isto vykapali. Zato ma nepotešila brána o kúsok ďalej. Nápis hlása „Zatvárajte bránu!“, ale som ju nedokázal ani otvoriť! Tak davaj po bruchu popod, to musel byť pohľad... Lebo telo už tuhlo, a to poriadne. Začínalo cítiť nedostatok nabehaných kilometrov. Po 60. kilák je skoro každý frajer, potom sa to začína lámať!

No a mne sa to pekne zlomilo – ani nie tak do dákej krízy, ale začali ma bolieť dýchacie svaly a popichávať v boku. Aj trávenie akosi prestávalo fungovať, energia zo slaniny, ktorá bola na raňajky, asi došla. Čiže tempo na hrane. Do Skýcova som sa ešte nejako dopotácal a odtiaľ už len kombinácia gél + cola, lebo aj zásoby toaleťáku sa mi začali míňať, hehehe.

Ale cez Tríbeč som mal aspoň zase tieň – aj keď tam sú tie lesy nejaké redšie. Aj tradičné drevené ploty chrániace viac savanu (či čo to tam je) ako mladý les, aj pováľané ploty, kde som našťastie žiadny trčiaci klinec nechytil. Ale stíhal som vnímať čo mám pod nohami, lebo to už bolo skôr plazenie ako beh. No a tá strmina s preliezačkami pod Javorovým vrchom, no rozkoššššš!

Potom už len hupáčiky, viac do kopca ako z kopca, telo boľavé, na Veľkom Tríbeči vôňa čerstvo opekanej slaniny a vraj „keď ti to nejde, poď si prisadnúť“. Radšej som stade rýchlo zdrhol, aby som mal čím skôr za sebou ten hnusný zbeh na Jedliny. Lebo okrem objemov ani zbehy nemám natrénované, tak predky stehien pišťali a trpeliiiiii...

A_keď_to_už_nebolo_strmé,_tak_aspoň_zaváľané.

Jedliny: smrdutá mŕtvola sa hádže na zem a keďže sa blíži ku hranici pandémiou skúšaného okresu, musí aplikovať chemické bojové látky. Preto o chvíľu už beží ako zmyslov zbavená a zrazu ju nič nebolí. Posledné dva poriadnejšie kopce čakajú – Gýmeš a všetkými milovaná Žibrica. Medzi nimi ale ešte Remitáž – a tam odkrvený mozog naviguje smerom hore ako furt, tam samozrejme miestni o žiadnej kontrole nevedia, kontrola je dole v kempe. Hlavne, že na asfalte šípky ako svet a fáboriek na mrte. Potom už Žirany - na ne je trochu divný pohľad, lebo na hornom konci čosi horí a dym sa hororovo valí cez dedinu. O pár minút už rozdýchavam jeho pach a aj oči ma prestávajú štípať, ako stúpam na Žibricu - pred siedmou, v lesnom tichu, s nízkym červeným svetlom zapadajúceho slnka, aaach, romantika. Len tým funením a dupaním ju kus kazím.

...a_za_kopcom_ekologická_katastrofa_v_Žiranoch_pred_Žibricou.

No a potom namyslený pokus dobehnúť na Zobor bez čelovky... Podarilo sa síce, lebo ego je silnejšie ako zdravý rozum, ale ten posledný zbeh pod Zobor už bol poriadne po pamäti, teeeda... Ešte namyslenejší pokus rubnúť to pod 13 hodín tiež nevyšiel, ale to už som bol rád, že gravitácia funguje a boty moje ľúbe sú tak kvalitne tlmené a také stabilné. Otázky obyvateľov dole v meste typu „To máte nejaký nočný beh?“ ma už rozhádzať nemohli viac ako ten makadam dole Zoborom.

Zobor_zo_Žibrice,_vytúžená_méta.

V cieli tentokrát žiadne veľké zgrupovanie, pekne vziať diplom a hajde domov. Tí šťastnejší alebo rýchlejší hneď po dobehu, my poplazi sme sa skoro do druhej čakali a socializovali sme sa porozliezaní po lavičkách pred domami. Ešte že vyšlo počasie a dalo sa aj po zemi váľať. Myslím si, že sme nočný kľud rušili oveľa menej ako tí dementi, preháňajúci sa okolo autami stovkou. A mali sme nad sebou parádnu kulisu:

Ale_panorámy_sme_tam_mali_pekné_a_noc_bola_teplá.

Nakoniec predsa len trochu objektívneho informovania: Matej Oravec zabil taký čas, že viacerí nechápali a v tom teple klobúk dole! 9:54 na 106 km a 3900 m je teda fakt úctyhodný traťový rekord! Majo Priadka na rozbeh po zdravotných problémoch parádne druhý o polhodinku, Tomáš Borčin za ním s podobným odstupom. Prvá Eva Čurlejová tiež poriadne zašprintovala: v cieli na pohľad spokojná ako po výlete za 13:45, celkovo trinásta! Mária Kubová si dala už väčší „odlep“ a tesne za ňou dobehla Kateřina Klepáčová. Ostatní (vrátane nadpäťdesiatnikov) sú nižšie vo výsledkoch prehľadne zoradení, sa mi to tu nechce všetko vypisovať. Ohlasovaná poľská ultrastar Roman Ficek si dačo s chodidlom dorobil, skončil vo Veľkom Poli, podobne ako spolufavorit Tadeáš Vyvíjal. Vďaka počasiu bola „úmrtnosť“ asi dosť vysoká. Veď všetko je tiež vo výsledkoch dole v galérii a TU .

Na úplný koniec ešte ďakovačky: Majovi za každoročný mikrobus, raz na to pivo isto pôjdeme. Radovi a všetkým orgom a dobrovoľníkom za pevné nervy, trpezlivosť a ústretovosť - ani tentokrát na nich (takmer) nebolo vidieť, koľko nervov ich to celé stálo. Každopádne jubilejná desiata P-stovka vďaka koronašialenstvu tak skoro z pamäti nevymizne.

Rišo Pouš

Fotky Ponitrianska stovka 2020 – jubilejná desiata, koronou obmedzená

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Ponitrianska stovka 2020 – jubilejná desiata, koronou obmedzená
Ripo 14.09.2020
Trochu viac fotiek na stiahnutie tutok: https://uloz.to/file/U6MPx8KvjGTo/p100-vetroplach-rar

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri