Preteky - PIRIN ultra 160 km +11000 v.m (run like no other) - Vetroplach magazin

PIRIN ultra 160 km +11000 v.m (run like no other)

03.10.2019
pirin-ultra-160-km-11000-v-m-run-like-no-other-

V novembri minulého roka som znova skúsil šťastie v lotérii na Hardrock 100. Beh na vzdialenosť 160 km a +11000 v.m. Tieto preteky sa konajú v Colorade v USA, patria k najstarším a najťažším pretekom na svete. Každý rok sa tam hlási niekoľko tisíc bežcov z celého sveta. Na štartovú listinu sa môže dostať len 150 šťastlivcov, ktorí majú zabehnuté kvalifikačné preteky. Na základe kvalifikácie, ktorá platí dva roky, idú do lotérie s jedným alebo niekoľkými tiketmi v závislosti od toho, koľko rokov v rade sa hlásia. Ak sa niekto hlási prvý raz, má jeden tiket, ďalší rok dva a ďalší štyri. Tak sa to stále zdvojnásobuje, až pokiaľ nemá šťastie. Pritom musí každý druhý rok mať kvalifikáciu. Ak preruší lotériu na jeden rok, začína sa to odznova. Veľa bežcov to vzdá, iní čakajú aj sedem rokov. Dostať sa tam je o veľkom šťastí. A keďže som šťastie minulý rok nemal a tento rok mi skončila kvalifikácia z UTMB, tak som hľadal preteky niekde blízko, kde si ju môžem udržať. V Európe je kvalifikačných pretekov menej ako v Amerike. Nakoniec padla voľba na Pirin ultra v Bulharsku. Bolo to niekedy v marci, keď vyhlásili súťaž o štartovné na tieto preteky, a tak som sa zapojil. Neskôr ma oslovil Radovan Harach zo SlovakUltraTrail, či by som ich išiel reprezentovať. Súhlasil som, dostal štartovné grátis, za čo mu veľmi pekne ďakujem.

 

Teraz trocha k Pirin ultra. Do Bulharska odchádzam už v nedeľu -15. septembra, aby som mal pohodu a dosť času oddýchnuť si pred štartom. Dohodol som sa s Petrom Volnárom, ktorý zohnal letenku do Macedónska (Skopje), že sa tam stretneme na letisku a na druhý deň ráno pôjdeme stopom a busom do Bulharska. Trocha dobrodružstva nezaškodí. Cesta išla skoro podľa plánu a bolo to dosť zaujímavé, večer sme zdraví v Bansku na ubytovaní. Ostatní členovia slovenskej zostavy prichádzajú v stredu a vo štvrtok. Piati bežíme dlhú trasu v piatok, štyria v nedeľu ráno na kratšej 66 km trase a 4500 v. m. 

 

veľká_slovenská_výprava_v_Bulharsku

Preteky sa konajú v národnom parku Pirin, ktorý je na zozname UNESCO a patria k najťažším v Európe. Štart a cieľ je v lyžiarskom stredisku Bansko, plnom hotelov a penziónov, ktoré sú v tomto období prázdne. V piatok večer ideme na brífing pred štartom a odovzdať dropbagy s vecami na prezlečenie, ktoré si môžeme dať previezť na kontrolu v polovici trasy - tadiaľ prebehneme dvakrát. Na brífingu dostávame info o trase, počasí a povinnej výbave, ktorá sa kvôli počasiu trocha zmenila. Na poslednú chvíľu som kúpil termo tričko s dlhým rukávom, ktoré som nemal. Počasie sa za posledné dva dni zmenilo a prišlo ochladenie, čo mi vyhovovalo. Má byť jasno, v noci v horách - 3°C a pri vetre pocitovo ešte menej, cez deň +18°C, takže paráda. Riaditeľ pretekov nás upozornil, že terén je technicky veľmi náročný, aby sme dávali veľký pozor na zranenia, pretože bude trvať hodiny, kým sa k nám dostane pomoc. Vrtuľník tam nelieta ako taxi v Alpách. Tiež nám odporučil, ak nebudeme vládať ísť do ďalšieho úseku, oddýchnuť si, pospať a potom prehodnotiť ďalšie pokračovnie alebo odstúpenie. Po brífingu odchádzam na hotel pripraviť sa na štart.  

na_štarte

Necelú polhodinu pre štartom som v centre na mieste štartu, dostávam GPS tracker. Stretávam ostatných našich bežcov - Patrika, Laciho, Dana a Mariána, prehodíme pár slov a prajeme si veľa šťastia, pretože ho všetci určite budeme potrebovať. Kontrolujem GPS navigáciu s trasou a rozmýšľam nad tým, ako to celé bude prebiehať. Cítim sa dobre, verím si, som pokojný. Tep mám 63 - som v pohode. Nastupujem s úctou a pokorne, tak ako vždy, keď stojím na štarte takýchto pretekov. Mám len jeden cieľ - ako vždy vidieť cieľ. Nemám žiadne prehnané ambície. Viem, že keď chcem dokončiť, musím ísť rozumne. To je mojou prioritou, výsledok nerozhoduje. Potrebujem dokončiť, keď nechcem stratiť kvalifikáciu na Hardrock 100. Na absolvovanie celej trasy mám 50 hodín - to je časový limit na týchto pretekoch, ktoré budem chcieť využiť. Prajem si len jedno, nech nezvraciam a nezraním sa. Začína sa odpočet: 3, 2,1, ŠTART!

Bežíme po meste, prvé cca 3 km stále po asfalte a do mierneho kopca. V úvode sa oddelila skupina asi 15 bežcov. Medzi nami je aj Patrik, ktorého som videl potom až v cieli. Idem si svoje – ľahko, pomaličky, neplaším sa. Vedúca skupinka za jednou zákrutou mizne. Skupina, v ktorej som, ide pokojne, až po chvíli sa jeden zastaví. Pozerá sa na GPS a vraví, že ideme zle - iní vravia, že dobre, tak kúsok ideme ďalej. Vtom nás dobieha auto s organizátorom, že sme zle a musíme sa vrátiť. Bola to cesta, ktorou sa budeme vracať do cieľa :-) Tak sme si trocha nabehli, bežíme dole kopcom a po 1,5 km sa napájame na správnu cestu. Kufrík po štarte asi 3 km, pekne to začalo :-( Ďalej je to pohoda. Po lesnej ceste do kopca začínam obiehať všetkých, čo odbočili dobre. Stále si držím svoje tempo, nepretekám. Po prvú kontrolu (chata Bezbog) na 27. kilometri máme nastúpaných +1980 m, cesta je pohodová, len záver po strmej zjazdovke. Na bufete sa snažím trocha jesť - teplá polievka, koláč, orechy, banán a idem ďalej. Von je už celkom zima, tvorí sa námraza na tráve a kameňoch, aj terén sa veľmi mení na skoro chodníky a veľké kamene. Je jasná noc, reflexné značenie je vidieť ďaleko. Stále sa musím pozerať, kde je ďalšie a hlavne pod nohy. Idem opatrne. Dlho som sám, čelovky ďaleko za mnou, predo mnou nikoho nevidím. Usúdil som, že som asi v medzere za prvou skupinou, ktorá zvládla začiatok. Stále idem voľne a cítim sa skvele. Idem v tempe, pri ktorom sa nepotím, je mi teplo aj napriek mrazu. Výšľapy idem voľne, zbehy po veľkých kameňoch opatrne. Jem, pijem všetko je OK, ale po 38 km sa to mení a musím prvýkrát vykladať. V podstate nič vážne, len som si odgrcol a idem ďalej, preteky sa začínajú :-) 

Prichádza prvý niekoľkokilometrový zbeh, začiatok technický ešte za tmy. Nie je to zbeh, ale zliezanie žľabu po balvanoch. V diaľke v otvorenej doline vidím svetielko, čelovky, začína svitať. V doline je terén behateľný, preskakujem veľa potôčikov, blato je primrznuté, snažím sa nenamočiť nohy a ostať v suchu. Pri preskoku jedného potôčika som sa šmykol a narazil kolenom na šuter. Dobre som si zahrešil. Koleno krvavé, boľavé. Idem, chvíľu krívam, no potom sa to znovu rozbieha.

 

na_trati

 

Ďalšia kontrola chata Pirin – 45. km. V chate je teplo, kopec jedla. Beriem si čaj do vesty, jem trocha salámy s chlebom, dobre nasolenú šalátovú uhorku, 2 dcl coly, poďakujem a idem ďalej. Čaká ma ďalší strmý výšľap - ľahko cez tisíc výškových metrov na šiestich kilometroch a jeden z najvyšších bodov na trati: 2662 m. n. m. Následný rovnako dlhý zbeh a tiež tisíc v. m. Hore kráčam, dole bežím, ak to terén dovolí. Ďalšia kontrola ch. Begovitsa - 57. km. Je mi zle, ale nevykladám. Dobrovoľník mi dáva Smectu do nápoja na upokojenie žalúdka. Pomáha, zjedol som zemiakovú polievku, vypil trocha coly, jeden citrón a posolený banán - neskutočná mňamka. Zdravotník mi trocha vydenzifikoval koleno a očistil krv. Pri odchode sa pýta, či som OK. Vravím že áno, poďakujem a idem preč. Von je príjemne teplo a slnečno. Spodnú časť stúpania, ktoré má 10 km +1400 v. m dupem v borovicovom lese: krásne, hrubé, staré, zdravé stromy, zdravý les. Nad pásmom lesa na kamenistých lúkach v doline sa voľne pasie množstvo kráv. Hľadám značenie, idem od vlajočky k vlajočke a pozerám, kde je ďalšia. V závere stúpania ma dobieha Francúz Ludovic, niečo rozpráva, no trochu mu nerozumiem :-) Znova ťažký 10 km zbeh, ideme chvíľu spolu, no mne sa znova zdvíha kufor. Teraz vykladám už riadne. Pokračujem veľmi voľne, občas pobehnem. Cucám čaj, dávam soľné tablety a skúšam gél. Som na konci zbehu v doline a vychádzam na lesnú cestu. Konečne trochu bežím po ďalšiu kontrolu po ceste do kopca, a tu zrazu chlapci - Peter Fraňo, Peter Volnár a Lukáš Koprivý. 

 

s_podporou...

 

Pred štartom sme sa bavili, že skúsia prísť na polovicu trasy autom, ktoré sme mali z požičovne. Po niekoľkohodinovej ceste vhodnej pre auto do terénu a nie pre osobné auto to zvládli. Veľmi ma to potešilo a spoločne sme prišli na ďalšiu kontrolu Zagaza - 77. km. Pomohli mi doplniť vodu na ďalší 25 km úsek. Je mi zle a teplo a mám krízu. Opäť dávam Smectu, polievku a trocha nealko piva. Po úspešnej resuscitácii idem preč, Francúz Ludovic ostáva na kontrole s priateľkou, ktorá ho sprevádza a dáva si šlofíka. A tak znova ostávam sám, lesná cesta je široká, stále mierne stúpa. Cupitám, snažím sa držať v tieni na ľavej strane pod stromami. Pozerám na múdre hodinky či idem správne, ale displej je OFF. Vybili sa, aj keď som ich nabíjal počas behu. Neskôr som zistil, že som prelomil nabíjací káblik. Som v háji, bez GPS a mapy to bude v noci zaujímavé. Pokračujem ďalej. Verím, že som správne, občas nájdem fáborku. Po chvíli vidím bežca, tiež má problém so žalúdkom. Pýtam sa: „YOU ARE OK?“, a či nechce pomôcť. Tvrdí, že bude OK, tak ho nechávam a idem ďalej. Cítim sa lepšie, ale je mi teplo, solím a cucám po troške jonťák či čo to je, nech neprídu kŕče. O chvíľu ma obieha chalan, ktorého som nechal pred chvíľou za sebou. Beží ľahko, akoby práve začal - nechápem. Nezrýchľujem, potrebujem dôjsť na ďalšiu kontrolu. Slnko má k večeru grády. Posledných 12 km ku kontrole je po asfalte, stehná už bolia a asfalt im dáva zabrať. Stúpania v závere kráčam, znova vykladám. Konečne som na ďalšej kontrole Senokos – 101 km.

 

Dobrovoľníci mi hneď núkajú všetko, čo majú. Pomáhajú ako sa dá, vidia, že nevyzerám dobre. Tu mám najväčšiu krízu, sedím na stoličke v tieni, srdce mi z toho tepla bije v hlave. Stále ma naťahuje, chcem to vzdať, všetko mi hovorí, že dosť. Pýtam sa, koľko je km na ďalšiu kontrolu. Chalan mi vraví, že 25 km + 2100 v. m, strmý, ťažký terén, veľa kameňov, žiadna voda - pomoc žiadna, že mi to môže trvať aj 7 hodín. A znova sa v mojej hlave stretli dvaja. Jeden, čo mi vraví, že je to blbosť a druhý, choď do toho, to odkráčaš. Za chvíľu zájde slnko, bude znova chladno, v noci mráz a pôjde sa ti lepšie. Strašné pokušenie. Rozmýšľam, že zavolám Petrovi, nech príde pre mňa. Potom túto možnosť zamietam, bude mu trvať hodiny, kým príde, a ráno má štartovať svoje preteky. Zvažujem kopec možností. V hlave mi šrotuje, že keď sa postavím a pôjdem ďalej, už sa späť nevrátim a prejdem ďalší úsek - sranda to nebude. Viem, čo sa môže v horách stať. Som dobrovoľník Horskej služby. Bol som párkrát znášať telá ľudí, ktorí boli kúsok od chaty a v zlom počasí stratili orientáciu. Od únavy si sadli, zaspali a spia už navždy. Mám pred tým veľký rešpekt. Všetko, čo potrebujem, mám, len zápalky a navigáciu nie, budem odkázaný na značenie a sám na seba. To všetko prebehlo v mojej hlave, kým som oddychoval. Rozhodol som sa, idem ďalej. Tak znova KPR - dopĺňam 1 l čaju + 500 ml jonťák do soft fľaše. Znova Smecta, jem fazuľovú polievku, pomaly pijem kávu a colu. Idem do toho po 101 km ma čaká 22 km + 2100 v. m. Hell - najdlhšie a najťažšie stúpanie na trase 10 km cca + 1900 v. m, potom trocha po hrebeni a dlhý zbeh na ďalšiu kontrolu. Šliapem pomaličky s paličkami, znova stretávam chalana, ktorý má obehol. Leží na kamennej platni, je vyzutý, oddychuje. Keď prechádzam okolo pýta sa, či to bežím prvýkrát. Odpovedám, že áno, no on sa len hlasno zasmial.

 

Pirin

 

Idem ďalej a rozmýšľam, prečo sa smial. Asi to už musel bežať a vie, čo bude ešte nasledovať. Slnko zapadá a začína sa ochladzovať, je mi lepšie. Stále viem kráčať a mám silu. Nad lesom v kosodrevine je už tma, zapínam čelovku, terén sa znova razantne mení. Reflexky vidím, odkladám palice, lebo mi už vadia. Som na chodníku podľa značiek, ale cestu hľadám v suťovisku, veľké balvany. Vravím si, že ak tu spadnem medzi tie kamenné bloky, tak ma ani vrany nenájdu. Vkuse je to strmo, kopec nemá koniec, idem aj po štyroch. Hľadám reflexku, ale nevidím nič, len na horizonte niečo bliká. Idem tam, hádam, prídem k ďalšej značke, no po chvíli a ako som sa blížil k horizontu zisťujem, že je to hviezda - celkom švanda. Vraciam sa k poslednej značke dole a hľadám vpravo, vľavo. Našiel som medzeru v kosodrevine a tam ďalšia značka. Paráda, idem ďalej. Hodinky nemám, neviem ako dlho idem. Som hore, hurá. Vidím svetlo, sú to chlapi z Horskej, majú tam stan. Pýtam sa či nemajú pivo, oni, že nie sú bufet, dali mi karimatku a pérovku. Sadám, oddychujem po tom preukrutnom krpále, otvorili mi konzervu so sladkým kondenzovaným čokoládovým mliekom. Zjedol som tri lyžice tohto lepidla, ktoré ma nakoplo. Zdola vidím čelovku. Poďakujem a idem pomaly po balvanoch ďalej. Po chvíli dobieham ďalšieho bežca, pýtam sa, či je OK, vraví áno. Ja viem, že ani on, ani ja nie sme OK. Stále zastavuje, mne je zima, a tak idem sám pomaly ďalej. Terén je nebehateľný - idem v kosodrevine, potom po kameňoch a dobieha ma Francúz Ludovic. Som rád a asi aj on, spoločne hľadáme reflexky. Má aj GPS, tak paráda. Prví bežci boli v tomto úseku ešte pred zotmením, tak to mali trocha ľahšie a išli rýchlejšie. Konečne ideme dole kopcom, zliezame - bežať sa nedá. Znova vykladám. Ludovic ma čaká, som rád, že je so mnou, no nerozumiem mu skoro nič. Navrhol či mi nebude vadiť, keď pôjdeme spolu. A tak sme pomaly išli po ďalšiu kontrolu.

 

Chata Javorov – 122 km. V chate Ľudo jedol, pil, úplná pohoda. Ja si dávam klasiku - Smectu, kávu, polievku, pýtam pivo. Nemajú, ale boli tam nejakí hostia, a tak mi dali jednu plechovku. Ľudo ma čaká a ideme na ďalší kopec, teraz najvyšší na trase: 2660 m. n.m. Predposledný, strmo hore 4 km + 900 v. m. Úsek po ďalšiu kontrolu má 12 km. Vyšli sme pred chatu a ja znova vykladám. Uľavilo sa mi, neviem prečo, stále vládzem. Šliapeme spolu - Ľudo vidí, že sa trápim, povzbudzuje ma. Dal mi kúsok banánu, napodiv zostáva vo mne. Hore fúka vietor a je kosa, mám pocit, že kopec je stále strmší. Ďalšia kríza, nesmiem zastať. Sme na vrchole, máme veľkú radosť a ideme dole dlho, stehná ma bolia, terén je ťažký. Ďalšia kontrola, znova Zagaza – 134 km. Bol som tu včera po obede okolo 14:00 h a som tu znova po 14 h a 57 km. Neviem presné čísla a je mi to jedno. Som tu a to je dôležité. Ľuda čaká priateľka, sme na 4. – 5. mieste, mňa volajú číslo 5. Beriem svoj dropbag a idem do chaty. Je 4:20 h, som strašne unavený, nikdy som bez spánku nebol dve noci v pohybe v horách. V chate je teplo, uspáva ma to a posteľ pod oknom ma volá poď si ľahnúť. Šibe mi, nejdem. Potrebujem ísť na veľkú, len som zabudol, že v Bulharsku sa na záchode drepuje. Po stojačky to nedám, tak zatínam zuby a risknem to, úspešne dávam hlboký drep. 

 

trasa_Pirin_Ultra:_hľadaj_chodník!

 

Ľudo sa prezliekol, prezul a najedol, ja mením ponožky. Dobrovoľník vidí, že mi je zle, dávam Smectu, čaj, colu a studenú polievku, no vyjedol som len zemiaky. Po chvíli prišiel dobrovoľník, že mu mám dať tracker, ktorý som dostal na štarte. Pýtam sa prečo a on, že končím. Vravím, že áno, ale v Bansku, v cieli. Tam je koniec, nie na chate. Ľudo mu niečo hovorí, ja idem von. Nakoniec nám ukázal cestu, kadiaľ máme ísť. Už len 26 km + 1500 v. m a sme v cieli. Už viem, že to dáme. Posledné stúpanie, začína svitať, v šere prichádzame na lúku. Sú tam kone, kravy a psy - veľa psov. Štekajú, zavýjajú, sú voľne pustené. Ľudo ich obchádza zďaleka, ja sa snažím byť tiež bokom. Niektorí sú blízko a ja sa riadim heslom: ,,Pes, ktorý šteká, nehryzie“. Nevšímam si ich a šliapem ďalej, ale ideme už pomaličky. Slnko osvetľuje vrcholy kopcov, fotíme sa, nová energia. Posledný strmý výšľap do sedla a potom už len cca 20 km dole kopcom do cieľa. 

 

Za chvíľu sme hore, objímame sa ako keby sme vystúpili na Everest. Takúto radosť sme pociťovali obaja. V rannom slnku dávam dole fukerku a začíname pomaly schádzať do doliny. Ešte posledný ťažký terén na rozlúčku a už bežíme na poslednú kontrolu.11 km pred cieľom bufet, tu sme sa nezdržali deci coly a bežíme striedavo lesným chodníkom a cestou, kde ešte trocha blúdime. Nakoniec sme na zjazdovke, spoznávam miesto, kde sme po štarte zablúdili. Viem, že už len kúsok a budeme v cieli. Ludovic sa ma ešte pýta, či platí, že dobehneme spolu do cieľa. Vravím že áno, samozrejme. Posledné km cez mesto v tempe 5 min/km. Mám slzy v očiach, som šťastný ako vždy, keď sa mi podarí dokončiť niečo také. Cieľom prebiehame po 160 km + 11000 v. m za 34:52 h spolu bok po boku na delenom 4-5. mieste. Ťažko opísať pocity, to jednoducho treba zažiť. 

 

tak_sme_sa_podelili_o_4/5_miesto

 

Tieto preteky majú v názve heslo RUN LIKE NO OTHER. Poviem len jedno: ,, Bola to brutálna krása a nič podobné som ešte nezažil.“ UTMB je krásne, ťažké a má neskutočnú atmosféru, ale oproti tomuto je to beh v parku. Som šťastný. Dvojnásobná radosť- došiel som do cieľa s parádnym výsledkom.

 

 

PS: Vybehlo nás 100, dokončilo 30. Všetci piati Slováci odštartovali a aj došli do cieľa. Najlepší bol Patrik Hrotek na 3. mieste, išiel parádne, gratulujem. Opäť ale jedno smutné zistenie – máme najviac zničené, vyťažené lesy. Tam som ani raz nebežal cez rúbaň a nevidel skládku dreva, sú tam krásne, staré zdravé lesy. Ďakujem trénerke Lenke, že ma pripravila, ďakujem hlave a nohám, že ma podržali. Ďakujem Veronike Volnárovej, že mi dala do poriadku lýtko, ktoré som si poranil pred štartom. 

Ďakujem za pomoc Peter Volnár, Peter Fraňo a Lukáš Koprivý. 

Ďakujem za podporu

Slovak Ultra Trail

Inov-8czech&slovakia

Tatraclima s. r. o.

Tatranská minerálka

ŠportRysy.sk

 


Tomáš Kačmarčík (Kaktus)

Fotky PIRIN ultra 160 km +11000 v.m (run like no other)


Súvisiace články:

Diskusia




RE: PIRIN ultra 160 km +11000 v.m (run like no other)
lieko 03.10.2019
pekne, si borec

RE: PIRIN ultra 160 km +11000 v.m (run like no other)
Ramil 04.10.2019
Klobuk aj vsetko co mam na hlave dole plus uklon. Brutalna mentalna energia. Vacsina ludi ma problem lezat v posteli s takymi priznakmi ako si mal na trati. Gratulujem vsetkym Slovakom. Raz darmo sme mala velka krajina.

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4434656