Preteky - Nízkotatranská stíhačka 2018 – revolučná - Vetroplach magazin

Nízkotatranská stíhačka 2018 – revolučná

16.07.2018
nizkotatranska-stihacka-2018-–-revolucna

Desať rokov – to je nejaký čas! A ušlo to ako voda a je tu desiata NTSka, alebo jej deviaty ročník, ako kto chce. Lebo tá úplne prvá, to bol nultý ročník. A prečo revolučná? Lebo nastala zmena, týkajúca sa samotnej prapodstaty a filozofie a korelácia sa odteraz nezlučuje s kauzalitou... Či ako to bolo Ľubo? :-))) Po našom: už žiadne dvojice, prvý raz len jedince štartujú. Zároveň ochranári popustili uzdu, tak z letiska Telgárt vyletí až 150 bombardérov. A keďže systém eliminácie na Čertovici ostal zachovaný, ďalej môže pokračovať tiež viac ľudí oproti minulosti – až 100. Hneď sa to prejavilo aj na štartovke – zvučné mená z celého Československa, pár neznámych aj od iných susedov. Všetkých potešil aj návrat z asfaltky späť na pôvodnú modrú turistickú direttissimu na Kráľovu Hoľu.

 

Tak som sa tiež revolučne rozhodol, že sa raz vykašlem na fotenie a skúsim to naplno, nech viem na aký čas tu mám. Dôvody? Vek neoklamem (výkonnosť ide het), počasie hlásia skoro ideálne, výnimočne som skoro zdravý a aj potrénovať sa od jari čosi podarilo... A mám najlepšie boty, aké som kedy na ultra nosil. A nezaškodí raz aj zmeniť  prístup, keď už som si tú Stíhačku toľkokrát prešiel. Toľko na vysvetlenie pre tých (aj iných), ktorí neveriacky skríkli „ČOŽE???“, keď som im povedal, že foťák neberiem :-))) Noooo ale zase nie tak doslova – zobral som, ale len taký malý, požičaný, nech mám zopár neostrých záberov aj z trate. Čiže bude málo fotiek a dlhý doják, pripravte sa :-) Taktika jasná: od začiatku naplno, postupne zrýchľovať a v cieľovej rovinke zašprintovať. V rámci možností odľahčiť výstroj, nezdržovať sa pri krmelcoch, šliapať na chemické palivo a nie na chleby so šmalcom. Proste sa raz zahrať na pretekára :-)

 

Vytunelované_mraky_nad_Tegártom

 

V piatok večer zatiaľ všetko vychádza, banskobystrická úderka natlačená v aute valí smer východ. Obloha jasná, Hoľa ako maľovaná, väčšina ľudí býva inde, tak dvaja máme nakoniec celú triedu len pre seba. Prezentácia v postupnosti krokov: od kontroly výstroja (Foťák? Nestačí! Ešte jeden foťák? Nie, ani to nestačí!!!!) po uvítaciu borovičku. Spišskú samozrejme. Nalieva Belo Špišák. Orgom tiež – sú veselí, a keď sa zjaví šéf Ľubo, aj pilní ako včielky. Aj sú takí žltí a vraj aj žihadielka majú a radi pichajú, priznávajú niektorí. Brífingu už školská trieda nestačí, ľudia skoro vypadávajú oknami a tlačia sa aj vo dverách. O jedenástej nočný kľud.

 

 

Ráno rojenie, tiež ako v úli, ako vždy. Vonku krásne, modré nebo, júlový jesenný horehronský chlad, dobre sa bude stúpať. Hoľu nevidno – našťastie, viacerým by asi vráska pribudla, hehe... Sprievod na štart – po hlavnej neprejde ani skúter. Hneď vidno, že je to väčšia masa ako po iné roky.

 

 

O pol šiestej posledné pokyny, výstrel či zrevanie (ani neviem) a valíme. Tentokrát sa zúčastňujem otriasania rosy z trávy a malinčia na cyklotrase do Šumiaca v prednej skupinke – veď sa hrám na pretekára nie? Mokré nohy na úvod už mi dávno nevadia. Budúci víťazi v hlúčku idú ešte na voľnobeh a vykecávajú, tak si zo všetkých síl nadbieham, nech si ich prvý a posledný raz odfotím na prvej kontrole v Šumiaci. Som si povedal, že fotím len v najnutnejších prípadoch a prvú fotku po štarte že spravím až na Holi. Máš vidieť – hore ich už mám asi desať :-))) Tak to teda nie!!!

 

Prvá preteková skúsenosť: všetci najlepší celý výstup kráčajú, nebežia! Ja turista musím pobehnúť, krokom s nimi proste nestíham. Nad lesom sa objavuje len vršok vysielača v mrakoch, valiacich sa od severu. Hore som minútu za prvými a tých už tam niet. Ani sa nedivím, je tam kosa, hmla, mrholí, severáčisko fúka. Až tu začínajú skutočné preteky, som si povedal, tak sa len nechám “očipovať“ a valím preč. Skuvíňajúci víchor nesie za mnou urazený výkrik: „A to nás ohrdneš a nič si nedáš???“ Odteraz viem, čo musí mať správny pretekár, aby dosiahol dobrý čas: schopnosť odolať nástrahám občerstvovačiek! Lenže zasoplený nos a zaslzené oči – no pozeraj kam stúpaš a bež...  Ani nohy nejako nechcú pochopiť, že sa majú prepnúť do iného režimu. Najhoršie sa mi potáca cez suťové polia na Orlovej a Bartkovej.

 

 

Až  zbeh z holí do lesa prináša úľavu: oči už neslzia kvôli vetru a nohy konečne začínajú spolupracovať s hlavou. A valia ako besné. Zásluhu majú na tom ľudkovia z Andrejcovej, ktorí to tu parádne prečistili (aj nasledujúci zbeh z Vápenice do Priehyby – veľká vďaka!). A aj moje super boty – poskytujú na rozbitom strmom zbehu neskutočnú stabilitu a zároveň mäkkučký došľap cez výborne tlmenú pätu. V miernejších pasážach môžem dokonca aj cez špičku. Ich široká, stabilizujúca predná časť ukázala svoju nevýhodu až ďalej, v podstate na veľkej časti trasy až po Čertovicu. Za to ale nemôžu topánky, ale neviditeľný chodník v tráve niekedy vyše človeka. Zakopol som asi 100x – ale nie špičkou, lež práve bokom širokej prednej časti – o neviditeľné zákernosti, trčiace z bokov úzkeho chodníka. Raz som aj ľahol, našťastie len do trávy, ako do periny. To sa mi teda už dlho nestalo.

 

Medzinárodná_turistická_magistrála_E8_okolo_Bacúšskeho_sedla

 

Preteková skúsenosť č.2: po tých nebehateľných chodníkoch sme sa doteraz s parťákom zväčša len „ponáhľali“, snaha o serióznejší beh je tu ale niekedy až nemožná. Furt sa to krúti, stráca, furt pod nohami niečo zavadzia, furt treba brzdiť a pridávať... No hrôza. Asi aj preto je na Priehybe čelo pretekov len slabú štvrťhodinku pred mnou. Ešte predtým ale občerstvovačka bez kontroly na Andrejcovej, na tú nesmiem zabudnúť - musel som si ju aj odfotiť. Lebo tomu už sa hovorí totálna provokácia:

 

Totálna_provokácia_na_Andrejcovej

 

Na Priehybe som zasa za nevďačníka, že nič nechcem. A potom už nekonečné a únavné preplietanie rúbaniskami, zarastenými chodníkmi, ktoré ešte pri prvých Stíhačkách boli širokými zvážnicami, hrboľatými traverzami plnými skrytých nástrah. Koľkokrát som tadeto už išiel a stále sa mi to zlieva do jedného neprehľadného mišmašu, kde som si nie istý, ako tie kopce a sedlá nasledujú za sebou. Viacerí vraj aj blúdili. Ale v neprehľadných úsekoch všade fáborky, tak neviem... Každopádne značkári asi dali zámerne tie fáborky napravo od chodníka, takže pri tom severáku som od každej druhej dostal facku :-) Ale obloha v mrakoch, nižšie v lesoch len jemný vetrík, počasie fakt super. Aj pár kvapiek na mňa prifúklo skadesi spoza rohu, no behací ideál.

 

Sedlo_za_Lenivou,_konečne_sa_netreba_báť_o_nohy

 

Od Sedla za Lenivou konečne po dlhom čase netreba čumieť pod nohy, tak zapínam forsáž a šprintom dole na Čertovicu. Aby som si aj tam spravil osobák – tak krátko som sa nikdy nezdržal, ani nie päť minút. Len doplniť fľaše, hrknúť si koly, pobrať chémiu z dropbagu na druhú časť trate a začína sranda menom „naklonená rovinka na Lajštroch“. S výškou pribúda aj sila vetra a zlovestná hustota mrakov. Prvý raz ma začína sprchovať tesne pred Štefáničkou – a to mám sakra šťastie, že už som tam, lebo do očí mi steká všetka soľ, čo som si od rána na čele a vo vlasoch nagazdoval. Ešte že ma chalani kontrolóri po čipovaní nasmerujú, už poloslepého, ku kohútiku s vodou :-) Asi si tam veľa ľudí v daždi a vetre a v takej kose nezvykne umývať hlavu v studenej vode pred chatou... Ale pomohlo. Dnu ani nejdem, Kamienka nie je ďaleko.

 

Ale aby som zvýšil rýchlosť pohybu (behom by som to nenazval) smerom do Krúpovho sedla, tam by pomohol len tréning na skalách a ten nemám. Mocem sa tam ako chorá vrana, ešte do mňa bije aj vietor, vôbec nie severozápadný. Vyskakuje zo všetkých strán. A som zase v mrakoch, takže zase slzy v očiach, len obrysy turistov rozoznávam, keď sa navzájom uhýbame. Všetci naobliekaní ako cibule, v tričku a kraťasoch im musím pripadať ako ufón. Ale intenzívny pohyb a tesný bežecký  batoh ma zatiaľ zohrievajú. Teším sa na Krúpovo sedlo, lebo viem, že odtiaľ až po Chopok sa konečne bude dať bežať. A len o kus nižšie slnko do dolín svieti...

 

 

Zázračný kamenný čaj, nejaké farebné pirule ako od prapravnúčika Miazgovcov, to je K7 na Kamienke. Jesť vraj (ako vždy) nemajú nič, ale mi netreba, chémiu mám so sebou. Von sa čerti ženia, aj keď akurát neprší, ani sa mi nechce v tom protivnom teple chaty sedieť :-) Som rád, že na ďalšom úseku sa dá dobre bežať a tipujem, že za Chabencom sa vynorím z mrakov a čím viac na západ, tým bude príjemnejšie. Kotliská a Chabenec ale mojim nohám vôbec nechutia, a ani sa im nedivím. Už ich dosť dlho trápim nezvykle intenzívnym pohybom a som presne v kilometroch, kde sa začínajú stovky rozhodovať a krízy prejavovať. Zato kamzíky sa dnes dáko neprejavujú – nikde ani chlp. Sa im nedivím, v tom počasí. Ale dnes som tu aj skôr ako zvyčajne, a aj tie slzy v očiach, a viac sa musím pozerať pod nohy ako po okolí, a vôbec - proste výhovorky.

 

Z_Chabenca_dole_k_útulni_Ďurková_–_vietor_ohýba_hádam_aj_tie_skaly

 

Na Ďurkovej ma osadenstvo K8 povzbudzuje, že aha pozri na východ, z akého mordoru si prišiel. A pozri na západ, aká je tá Prašivá krásne nasvietená. Tak sa tým smerom náhlim. Ešte stíham spraviť fotku mojim prenasledovateľom pri smerovníku v sedle...

A o minútu ako keby ma hadicou ostriekali – nárazy vetra vrcholia, od severu sa sunie sivá stena, vodorovný dážď ma sprava masíruje, na pravé oko nič nevidím a keď otvorím ústa, mám ľavé líce hneď naduté ako škrečok... Až do Sedla pod Skalkou. Pekná, otvorená, hôľna krajinka, ideálna na takéto radovánky. Miestami mi začína byť aj trochu zima, ale prichádza preteková skúsenosť č.3: ten mrazivý dážď pôsobí na boľavé nohy ako obstrek na skopnutého futbalistu. Nohy zrazu nebolia a teda bežím rýchlejšie! A za Skalkou aj slnko klesá z mrakov a ja viem, že dnešný cieľ (prísť do cieľa prvý raz bez čelovky) splním.

 

Jediných_stíhačov_od_Kráľovej_hole_stretám_v_sedle_Ďurkovej

 

Na Prašivej ma síce ešte párkrát odhodí z chodníka, ale už je pekne a onedlho ma chémia a dobré podrážky spoľahlivo nesú dole strminou na poslednú kontrolu. Miestami síce mám pod nohami pocit, ako keby som bežal po železničnom násype, ale ktorý násyp má sklon zjazdovky, že?

 

Ohliadnutie_spod_Chochule_dozadu_–_mordor_konečne_odtiahol_kamsi_na_juh

 

Aj v Hiadeľskom sedle sa sťažujú, že nik nechce nič jesť, ale ich upokojujem, že veď prídu aj tí, čo sa na pretekárov nehrajú, a tí im začnú od hladu okusovať aj šindle na streche. Tak ma prepúšťajú do cieľovej rovinky. Má koľko, 9 či 10 kilákov? Som zvedavý, za koľko ju odšprintujem. Stenu na Kozí chrbát ešte nechcem hrotiť, aj tak sa po daždi šmýka. Ale zas musím vychváliť moje „mačacie pazúriky“ – držia ako na suchom. Hore to rozbieham a preteková skúsenosť č.4: v tejto časti roka a dňa (medzi siedmou a ôsmou) je tu hnusné protislnko – buď priamo do očí, alebo ako stroboskop pomedzi konáre. Len na zostupe z Kozieho chrbta pomôže, lebo pekne skontrastňuje tie hnusné, klzké vápence, trčiace z trávy. Ale za Štrosami už tieň lesa a posledný, asi 500-metrový výšľap po lesnej ceste, kde sa ešte hecujem do behu. Potom už len spolupráca s gravitáciou, ale žiadny ľahký výklus - pekne naplno, ako som si sľúbil, až do cieľa.

 

Večerná_romantika_v_cieli_dostala_asi_každého

 

Tak, ciele splnené, predstava o čase urobená. Bolo to fakt od začiatku na hrane, rýchlejšie to už asi nikdy nedám, tak sa tu nabudúce zas môžem venovať fototuristike. Ale zatiaľ len celú noc šmejdím po cieľovej kolibe a vyžieram zvyšky z kontrol - lebo telo nechce pochopiť, že už nebeží a odmieta zastaviť, o spánku ani nehovoriac. Tak furt niekoho otravujem a keď ten ide spať, nájdem si inú obeť. Ale obete prichádzajú v podstate stále :-) Len stále viac zdevastované, zdá sa mi.

 

 

Nakoniec sa na Donovaly dovalilo 89 pacientov zo stovky, ktorá odišla z Čertovice. Jednu pretekárku  vzali do nemocnice s rozbitým kolenom a pár ľudí to radšej zabalilo, keď videli čo sa popoludní od severu na nich valí. Vpredu ale padali okrem dažďových kvapiek aj kozmické časy: najrýchlejší Marian Priadka (12:03) vylepšil rekord dua Ivo Mudroň – Paťo Hrotek z roku 2013 (13:37) o hodinu a pol – a to sa vtedy po štarte ešte nešlo okľukou cez Šumiac! Čo viac, tento čas prekonali aj ďalší štyria. Medzi devami Petra Ševčíková (15:22) tiež poriadne podbehla čas 16:05 Kristýny Skalickej a Filipa Šilara z roku 2014. Druhá Lucia Dobrucká (18:04) je ozajstná hrdinka, že vôbec došla – lebo sa predtým „otrávila“ jedlom v telgártskej pizzerke. Inak nebola jediná a nebolo to prvý raz, tak ľudia, nabudúce v tom podniku pozor! Tretia dobehla Eniko Szentirmai (19:42). Tá ani na fotke nie je, lebo musela utekať preč – nie náhodou peši nazad na Telgárt pre auto? Niektorí ultras sú nevyspytateľní :-)))

 

 

Posledná dvojica dorazila o pol siedmej ráno, v pohode pred limitom. Najviac ľudí končilo tradične na Čertovici, odkiaľ organizátori zabezpečili autobus na Donovaly. Zas novinka čo prispela ku komfortu. Aj auto na materiál a zvyšky sa mi zdalo nejaké väčšie - ale nie to sú hlavné fakty, ktoré znovu posunuli túto (už kultovú) akciu na vyšší level. Ide hlavne o nadšenie a ochotu dobrovoľníkov, ktorých je tu už viac ako bolo na začiatku účastníkov. A organizácia fungujúca ako hodinky. Ďakujem za to – za seba a asi aj za väčšinu ostatných. Aj preto dúfam, že o rok hádam  znovu...

 

Rišo Pouš

 

Fotky Nízkotatranská stíhačka 2018 – revolučná


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Nízkotatranská stíhačka 2018 – revolučná
sherpa 17.07.2018
Riso, vyborne si odbehol, a este vybornejsie napisal! fakt hutny smiech ma chytil do branice. na to, ze si nefotil, tak skvelo zdokumentovane! het = ako natrenujes, tak pobezis. a ty si ten poctivy s komplet pripravou.

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3652701