Preteky - 6. EIGER ULTRA TRAIL 2018 - Vetroplach magazin

6. EIGER ULTRA TRAIL 2018

19.09.2018
6-eiger-ultra-trail-2018

Sportzentrum Grindelwald, Grindelwald, Švajčiarsko 13.07.2018 10:40 check in Eiger Ultra Trail 2018_E51

Pomalým a ležérnym krokom schádzame spolu s Milanom moderným športovým centrom dole k ľadovej ploche zimného štadióna, v ktorého blízkosti na veľkej ploche prebieha prezentácia na 6. ročník Eiger ultra trialu. Niet sa kam ponáhlať, splývame s davom smerujúcim hore a dolu a sem tam sa zastavujeme pri množstve predajných stánkov, sponzorov tohto podujatia. V centre diania to vyzerá ako v mravenisku, ľudia s malými bežeckými batôžkami na chrbtoch a niektorí už s veľkými hnedými papierovými taškami v rukách. Uvítania, fotenie známych, podávanie rúk priateľov, všade úsmevy, jedna veľká bežecká rodina sa stretla, aby dobrovoľne absolvovala martýrium v podobe bolesti, odhodlania, driny. Vyberáme si prvý voľný stôl, nad ktorým visí tabuľka E51, milá usmievavá pani hľadá v zoznamoch moje meno a po chvíli už pred ňou  vyberám z batohu povinnú výbavu: bežecké paličky, termofóliu, píšťalku, tričko s dlhým rukávom, dlhé bežecké nohavice, rukavice, čiapku, obal na vodu, slnečné okuliare... Ooookaaa a všetko pozorne popozerá, skontroluje, sme predsa vo Švajčiarsku, všetko musí byť tip-top.

 

Po chvíli odbehne a ja sa snažím si všetky tieto chujoviny nahádzať do malého batohu. Keď sa vráti, samozrejme s úsmevom na tvári mi podáva veľkú  hnedú papierovú tašku spolu so štartovým číslom, na ktorom je moje meno, logá sponzorov, na opačnej strane časový čip, mapka trate a čas štartu, všetko, čo tam má byť, tam je, švajčiarska dokonalosť, poviem si v duchu. Natešený pozerám dôkladnejšie, niečo mi na štartovnom čísle chýba, lepšie povedané nesedí. Pozriem na štartovné číslo od vedľajšieho stola odchádzajúceho nemčúra a na jeho čísle je v pravej časti vedľa mena malá, ale zreteľná červeno-čierno-žltá nemecká vlajka. Tak toto je tá anomália, na mojom čísle neznáma zeleno-červená vlajka s diagonálnym čiernym pruhom s hviezdami. Všetky predstavy o švajčiarskej precíznosti a presnosti sa zrútili ako domček z kariet. Snažím sa u pani o reklamáciu, no tá mi znova s úsmevom na tvári odvetí: "Ich bin hefer" a ukáže na veľký stôl s tabuľou  „information“.  Pozriem na Milanove číslo a tiež s rovnakou vlajkou ako mám ja. Rozpaky, úsmev, rozčarovanie. V pamäti lovím, ktorému štátu asi vlajka patrí, tipujem Jamajka (až v pondelok doma zisťujem, že sme celý víkend žili v strašne veľkom omyle, pretože vlajka patrí karibskému štátu Svätý Krištof a Nevis) a v ľahkom dymovom opare vidím dredy, Bolta a slabučko počujem  „nooou  wooumen no craay“. Nemám takú veľkú kapacitu anglickej konverzácie, aby som to vedel celé na „information“ ukecať, a tak počkám na Vlada, ktorý má s Andreou a ich deťmi okolo obeda prísť, pretože poobede začínajú detské preteky a aj špeciálne vložený pretek Trail Surprise, ktorý beží Andrea. Uvedomujem si, že číslo s časovým čipom  sa prerábať nebude, to sa jednoducho  nedá stihnúť, ale ozvať sa treba, nech si Švajčiari nemyslia, že sú neomylní. Vlada nebolo treba dlho prehovárať a on ešte k tomu zistil, že máme aj rozdielne štartovacie časy, keďže štartujúcich je 800, aby sa na štarte všetci nepozabíjali. 400 štartuje o 7:15 a druhá polka o 7:30, Milan ide o 7:15, ja 7:30 , čo sa neskôr v konečnom časovom hodnotení ukázalo ako dosť podstatné.

 

Prvá reakcia slečny po vysvetlení nezrovnalostí na „information“ bola "šaize" a druhá výbuch smiechu. Ihneď so smiechom oboznámila všetkých dobrovoľníkov a priateľov dobrovoľníkov naokolo. Všetci sa čudujú a premeriavajú si nás... Nechápu. Riešením po dlhom vysvetľovaní a veľkom ospravedlnení bolo prelepenie chybnej vlajky logom pretekov, čo sme rázne zamietli. Mohli navrhnúť štart pod olympijskou vlajkou ako rusákom v Kórei. Urovnať štartovacie časy sa dalo, no len tak, že by sme štartovali obaja o 7:30, čo sme tiež nechceli. A tak sme nič neporiešili, žiadne odškodné nedostali, no aspoň sa Švajčiari pobavili na svojej... Ehmm omylnosti.

 

 

Niekoľko mesiacov pred....

Deň pred koncom minulého roka na skialpovom výlete  s Vladom a jeho ženou Andreou sa mi Vlado  pochválil, že sa po vlaňajšej veľmi príjemnej skúsenosti znova podarilo prihlásiť na Eiger Ultra Trail. Aj keď je toto ultrabežecké podujatie ešte v plienkach, úspešne sa prihlásiť nie je až také jednoduché. Záujem je veľký a počet štartujúcich limitovaný. Ako aj iné behy rovnakého rangu a v takomto lukratívnom prostredí, aj tu pár minút po otvorení registrácie prihlasovací server jednoducho pod náporom behuchtivých ľahol a niekoľko týždňov trvalo, pokiaľ organizatori napárovali platby. Ale podarilo sa, a keďže Vlado nechcel  takú dlhú cestu opäť absolvovať sám, prihlásil sa aj s manželkou Andreou do tímovej súťaže a deti Viky a Lulu do detských pretekov. Však čo by dobrý a starostlivý otec neurobil pre svoju rodinu. Neskôr koncom zimy pri bežnom telefonickom rozhovore mi Vlado povedal, že má nejaké problémy s kolenom ale verí, že sa do júla vylieči a že ten ultrač dá. Len tak btw padla otázočka, že keby čírou náhodou nie, či by som ho nechcel v tomto smere nahradiť a tímovú súťaž by som išiel ja s Andreou. "Jasné... Môžeš sa spoľahnúť", bola moja odpoveď a v hlave bol poriadny veľký brouk, ktorý bol ešte v larve a s veľmi neistým dátumom narodenia. Ešte sme si dali nejaký deadline, do ktorého to poriešime. Jar bola v plnom prúde, každý vikend som si pobehoval etapák Tour de Považie, a popri tom dva - trikrát do týždňa len tak tréningovo do 10 - 15 km po kopcoch v okolí Javorníkov. Asi týždeň pred termínom sa Vlado rozhodol, že aj napriek vyzdravenému kolenu nestihne na EUT dostatočne natrénovať, a tak jeden tajný sen sa stal skutočnosťou, môj prvý riadny vysokohorský ultratrail sa zrodil. Bežal  som Krížnu, Psotkač, Klin, Brestovú, no toto je iná chuťovečka. Vždy som mal obrovskú chuť absolvovať ultratrail, no že by som ho bežal zrovna pod legendárnym Eigerom mi teda vôbec nenapadlo.

 

Ani Andrea nie ja žiadny začiatočník, vlani od Tatier k Dunaju a zopár aquatlonov, tento rok Čsob polmaraton. Každý sa bude pripravovať indi-vindy, no aj tak sme sa dohodli, že si spolu zabehneme, každý osve, Krížnu krížom krážom, a ja som si ešte mesiac pred dal NSBHNT. Nič, čo stojí za to, sa nerodí ľahko, a ani tentokrát to nebolo inak. Ešte cestou z Krížnej mi Andrea do auta telefonuje, že sa po absolvovaní Krížnej rozhodla, že 51 km v okolí Eigeru bude nad jej sily, skúsi sa preregistrovať na kratšiu trať, kde ešte sú voľné miesta, ja si mám hľadať parťáka na päťdesiatjednotku. No to je góóól. Ísť takmer 1200 km do Švajcu, tam odbehnúť 51km s prevýšením 3100 m a zasa 1200 km naspäť nie je celkom príjemná predstava, keďže som tieto preteky neplánoval na viac ako na max. predĺžený víkend, aj keď možností pohybovať sa tam po kopcoch by bolo habadej. Nájsť niekoho, kto by chcel toto martýrium absolvovať, bude nad moje sily. Pýtam sa, píšem, oslovujem všetkých kvalitných borcov v mojom okolí, no samé záporné odpovede a dôvody, že prečo nie, už ani neriešim. Už zmierený s tým, že celú cestu do Švajcu pôjdem sólo (Vlada s Andreou a deťmi som nechcel zaťažovať, aj keď ako sľúbili, nebol by to žiadny  problém) ma celkom desila, ale chuť bola obrovská. A kedy sa znova naskytne takáto príležitosť? Lebo aj toto podujatie je vždy vybukované v priebehu pár minút. Veľkú a poslednú nádej som ešte vkladal do Milana, fajn chalana, bežca a skialpoša. Jeho a jeho kamošov som spoznal koncom jari na jednodňovom skialpovom výlete v Nízkych Tatrách. S malou dušičkou som mu vysvetlil, o čo ide. Ani nie po týždni mi Milan oznámil, že „rád by som šiel“, a ja som skoro z kože vyskočil od radosti.

 

A aby tých good news nebolo na jeden deň málo, tak ešte by išli s nami aj dvaja jeho kámoši, ktorí by chceli využiť cestu do Švajčiarska a skúsiť isť normálkou na Eiger. Krása, super, paráda. Radostnú správu oznamujem Vladovi s tým, že môže začať proces preregistrácie. Posielame mená a ostatné údaje, potrebné na preregistráciu, a zbežne na stránke EUT kontrolujem start list. Dlho sa nič nedeje, až pár týždňov pred štartom sa spolu s Milanom objavujeme v štartovej listine, no nie v tímovej súťaži, ale v jednotlivcoch, a za menom nie je SVK ale SLO. A jejda - švajčiarska presnosť už nie je to čo bývala. Že sme v jednotlivcoch, to sme vrelo privítali, no národnosť bolo treba opraviť, takže zasa mailová komunikácia aaaa, že sorry... No problem... Repairinnen a za tým päť smajlikov. Neskôr sme sa dozvedeli, že orgovia pracovali len utorky a piatky, tak to bol dôvod prečo to tak dlho trvalo. Zrejme sme neboli jediní, čo potrebovali niečo opraviť a pri počte cca 3000 bežcov to je celkom pochopiteľné. Do odchodu zostávalo niekoľko dní, a tak bolo treba ešte zarezervovať kemp, ktorých je v okolí Grindelwaldu neúrekom. No len jediný v centre, Camping Eigernordwand. Bol samozrejme full. Ostatné vo Wengene alebo Lauberhorne mohli zarezervovať len na viac ako tri dni, ale že kľudne môžeme dôjsť, niečo sa iste nájde. Pôjdeme na blink, však niečo nájdeme a keď nie, tak prespíme v spacáku aj niekde na lúke.

 

 

Ideme na to

V štvrtok 12.7.2018 niekoľko minút po tretej hodine nočnej nastupujem k Milanovi, Jožkovi a Šanimu do auta a čaká nás 1200-kilometrová cesta do niektorého z kempov v okolí Grindelwaldu. Po takmer trinástich hodinách cez Rakúsko, Nemecko, Lichtenštajnsko akosi aj trocha nechtiac zaparkujeme priamo pred recepciou kempu... Eigernordwand. Mladého chalana, ktorý tam vonku sedí, sa pýtame na voľné miesto pre jedno auto a dva stany. „Ja“ a hneď nás aj odvedie na voľné miesto medzi autami a stanmi. Krása, máme flek priamo pod severnou stenou Eigeru, staviame stany, vybaľujeme, len tak posedávame na tráve, a hlavne čumíme na legendami opradenú Nordwand, ktorá je stále v oblakoch. Večer samozrejme „na jedno“ a trochu popozerať Grindelwald. Na námestí už všetko pripravené: štartovacia rampa, sponzorské stánky aj hlavný jedálenský stan, v obchodoch aj pred nimi ľudia obzerajúci a kupujúci hlavne bežecké potreby. Večer sa ešte prevezieme autom po malebných uličkách pomedzi staré drevené domy nad Grindelwaldom s výhľadom na stále v mrakoch zahalený Eiger. Ráno, resp. dopoludnia nás čaká len check in na pretek, a potom stretnutie s Andreou, Vladom a ich deťmi. Chalani skúsia ráno vláčikom na Jungfraujoch a potom na chatu Mittelegi.

 

Ráno  nás víta severná stena Eigeru vo svojej plnej kráse. Na oblohe ani mráčka, čaká nás check-in a chalanov pokus o výstup na chatu Mittelegi. Popoludnie po divadielku so štartovým číslom sme strávili s Vladom  a Andreou v spoločenskom stane na námestí v blízkosti štartu a cieľa. Andrea absolvovala preteky s názvom Trial Surprise s dĺžkou 10 km, vložené organizátormi na piatkové odpoludnie. Počínala si parádne a vytiahla to do top ten, na pekné deviate miesto z takmer 50 pretekárok, a keby sa nešetrila, tak by to bolo ešte lepšie. Chvíľu potom sa lúčime a odchádzame čilovať do kempu a pripravovať sa na náš deň D.

 

 

Grindelwald 14.07.2018

Ráno prichádzame na štart v dostatočnom predstihu, zovšadial prichadzajú bežci, začína drobno mrholiť. Posledné foto pred štartovacou rampou, začínam si naplno uvedomovať, akej výnimočnej udalosti som súčasťou, dream is begining. Letmo si s Milanom, ktorý štartuje o 7:30, podáme ruky a zaželáme veľa šťastia. Hlásateľ odpočítava funf, vier, drei, zwei, ein a masa skoro 400 bežcov sa za zvuku znelky EUT dáva do pohybu. Toto isté sa opakuje aj o 15 minút neskoršie. Prvé kilometre vedú úzkymi uličkami Grindelwaldu, kde tlieskajú a povzbudzujú práve zobúdzajúci sa a raňajkujúci ľudia na balkónoch a terasách miestnych penziónov a hotelov. Trať sa po troch kilometroch mení na širokú, kamenistú cestu, až nakoniec na prudko stúpajúci, úzky trailový chodník, na ktorom bežci prechádzajú do klusu až chôdze, a kde sa tvorí jeden dlhý nekonečný vláčik. Predbiehanie aj napriek snahe je takmer nemožné. Mnohí, ale naozaj mnohí (a väčšinou tmavší, s úzkymi a šikmými očami) začínajú využívať viac ako trekingové paličky tie fotiace selfie paličky, popri tom zastavujú a neberú ohľad na pretekárov, snažiacich sa bežať. Keď sa dá, tak bežím, keď sa nedá, tak kráčam dlhými krokmi, sily budem ešte potrebovať.

 

Na prvej občerstvovačke Grosse Scheidegg  po ôsmich kilometroch začína z tmavých oblakov drobno pršať. Dávam pohár nejakej tekutiny (že vraj jonťák), nezdržujem sa a bežím ďalej. Trať sa mení na trailový široký hrebeňový chodník s primeraným klesavo-stúpavým reliéfom. Pred sebou aj za sebou v malých skupinkách sa beží, selfíčkari našťastie vymizli, resp. nezavadzajú, keďže chodník je široký. Prvýkrát v oblakoch vľavo vidieť Eiger aj masívne ľadovce v jeho juhovýchodnej časti. Krása, beží sa mi parádne, no akonáhle sa terén prudšie dvíha, natrafím znova na pomalý vláčik, v ktorom sú zasa tí najpomalší z prvej skupiny štartujúcich. Kilometre ubiehajú, necítim žiadny problém, a aj dážď pomaly ustáva a cez kopovité mraky sem-tam osvieti slnko. V diaľke sa snažím podľa oblečenia nájsť Milana, no nikde ho nevidím. Zato na okolí vidím stáda pasúcich sa kráv (no žiadna nie je tá  fialová z čokolády), čo dodáva krajine švajčiarsky nádych.

 

Na občerstvovačkách je aj napriek veľkému počtu bežcov dostatok rôznych energetických pochutín a tekutín. Niekto posedáva, niekto si preťahuje svalstvo, fotí a selfíčkuje sa vo veľkom. Pod najvyšším bodom pretekov je občerstvovačka Feld. Je v stodole s balíkmi slamy, kde popri čerstvom a sušenom ovocí, energetických géloch je k dispozícii aj šunka, syr a pečivo a... Celkom výdatný smrad (chýbajú už len na tvrdo uvarené vajíčka, toto Švajčiari nedomysleli).

 

Po krátkom traverzovom výbehu vidím v diaľke na kopci chatu... Fuuu spadne mi sánka: tak tam je Faulhorn, najvyšši bod dňa a presná polovica pretekov. Prajem si, aby ma Faulhorn nefauloval a nezložil na zem, lebo je to ani nie nejaká veľká stena, ale stále do kopca a dosť ďaleko. Takmer nikto nebeží, pobehujeme len pár krátkych zbehov alebo rovín. Snažím sa kráčať rovnakým tempom, ale aj tak cítim, ako mi v tomto kopci pomaly ubúdajú sily. Veľký nafukovací banner s logom pretekov signalizuje vrchol Faulhorn 2680 m. n. m. Je niekoľko minút po dvanástej. Toto až sem mi trvalo 4,5 hodiny. Ani to neriešim, či moc alebo málo, mám radosť, že som hore. Dávam za dve hrste čipsov a dva poháre koly, tieto dve energetické bomby mi dodajú nové sily.

 

Teraz ma až na pár výbehov čaká stále dole kopcom. Preventívne si ešte  dávam prvú ampulku tekutého magnézia, znova sa dlho nezdržujem a zbieham prudko dole. V diaľke vidím, kadiaľ budú viesť moje kroky. Keď mám najprudšiu časť zbehu za sebou, pociťujem v pravom stehne slabé trhnutie a prichádza to, na čo som sa teda vôbec netešil, a ani som to nečakal... Silný kŕč ma úplne  zastavuje... No do videnia. Pijem jonťák a dávam aj druhú ampulku magnézia, ktorá po chvíli zaberá, a tak sa môžem zľahka, opatrne rozbehnúť s nádejou, že sa to nebude opakovať.

 

Trať primerane a postupne klesá, niekedy úzkymi, inokedy širšími trailovými chodníkmi, dva či trikrát cez dlhé snehové polia, ale na milé prekvapenie sa mi celkom v pohode beží. Z času na čas predbieham pomalších bežcov, no niekedy zasa predbehnú rýchlejší mňa. No začas bežím aj celkom sám. Uvedomujem si, že od rána som nepovedal ani slovo a pomyselne sa rozprávam sám so sebou. Ale keď predbieham poľskú dvojicu, pýtam sa, či už boli na Rysoch. Poľka pri odpovedi zakopla a ustlala si na kamenistú zem, tak sa radšej nikoho už nič nepýtam.

 

Bežím, necítim žiadny výrazný problém alebo bolesť, únavu zaháňam pitím a hroznovým cukrom, a už len sporadicky pozerám na hodinky, koľko kilometrov zostáva do 51. Podľa zostávajúcich kilometrov si v duchu premietam výsledný čas. No to nepočítam, že sa môže niečo zle stať. Posledných desať kilometrov sú zbehy niekedy celkom odporne prudké a v jednom prípade ešte odpornejšie aj po asfalte, pretože sa do toho pridáva ostré popoludňajšie slnko. Medzi dvomi poslednými občerstvovačkami ešte jeden chutný výbeh traverzom v lese, ktorý po dlhých zbehoch padol celkom vhod, a potom už stále len dole.

 

 

Posledné kilometre len po asfalte nemajú konca... Už som sa videl v cieli, no ten nie a nie prísť. Zato prišlo niečo iné a nepríjemné... Opäť silný a postupne prichádzajúci, nechutne bolestivý kŕč v stehne, ktorý ma úplne zastavuje. Pijem všetko čo mám pri sebe a pomaly krivkajúc kráčam. Takto  predsa nemôžem došmatlať do cieľa, hovorím si a modlím sa, aby sa tá bolesť nevrátila. Bežím, resp. klusám priamo popred náš kemp a tou istou cestou ako ráno na štart sa približujem k vytúženému cieľu. No na moje prekvapenie trať nevedie najkratšou cestou na námestie do cieľa, ale akousi divnou okľukou. Cestu už ani nevnímam, stretávam prvých povzbudzujúcich ľudí v uliciach Grindelwaldu, počujem hlásateľa a hudbu, ešte posledné metre po drevených schodoch... Červený koberec, popri trati  plné námestie fandiacich a tlieskajúcich ľudí... Cieľový oblúk s časomierou, prekračujem prah a zastavujem sa... Cieľ. Hlásateľ hlási moje meno, ľudia sa nakláňajú cez bariéry, tlieskajú a skandujú. Na zemi leží asi päť fotografov a veľkými objektívmi mieria na mňa, slečna mi na krk vešia medailu finishera a do rúk mi vtláča biele tričko s logom pretekov. Pocit, ktorý sa nedá slovami opísať... Nádhera. Naproti mi pribieha Milan, ktorý dobehol asi desať minú predo mnou. Ako?? Pýta sa a ja vyslovujem prvé normálne slovenské slová po deviatich hodinách... Hovorím o selfíčkároch, ktorí zdržovali, o bolestiach z kŕčov a o tom, ako som musel preto stáť, a o posledných kilometroch po asfalte, ktoré boli doslova peklom. Pozerám na seba a môžem ísť rovno do udiarne, nasolený som kvalitne.

 

Chvíľu spočinieme v cieľovej zóne, vstrebávame atmosféru, dáme pivko, ktoré ani moc nechutí, a po chvíli sa pomalým krokom vlečieme do kempu pod vytúženú sprchu. Cestou ešte stretávame a povzbudzujeme bežcov, ktorí sa imitáciou behu, tak ako my dvaja pred trištvrte hodinou, blížia do vytúženého cieľa. V kempe sprcha zmyla všetku únavu, pot, soľ, prach. No tak ako som sa zbavil týchto nepríjemných vecí, postupne prichádzali na svetlo aj tie krajšie a ušľachtilejšie pocity: radosť z absolvovania výnimočnej udalosti vo výnimočnom prostredí s ľuďmi, ktorí až na niekoľko výnimiek všetci zvíťazili... Predovšetkým sami nad sebou. Odmenou za to bola nielen medaila, ale aj príjemný pocit a nezabudnuteľný zážitok.

 

Viac o udalosti sa dozviete na www.eigerultratrail.ch

 

Palo B.

Diskusia




Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3652545